10. Len ak začneme svojím obrátením k Bohu, ak preukazujeme odpustenie vo svojom bezprostrednom okolí, ako aj v prostredí svojho spoločenstva, môže človek dobrej vôle odpovedať na Kristovo pozvanie stať sa „Božími synmi“ (porov. Mt 5, 9). Len pokorný bude požívať radosti nesmierneho pokoja (porov. Ž 37, 11). On nám ponúka život v spoločenstve s Bohom. On vytvára opravdivé bratstvo, nie bratstvo pošliapané hriechom.4 „Veď on je náš pokoj! On z oboch urobil jedno a vo svojom tele zbúral medzi nimi múr rozdelenia, nepriateľstvo“ (Ef 2, 14). Kresťan vie, že mierová politika na zemi bude účinná len vtedy, ak je spravodlivosť zakotvená na autentickom základe v Bohu a medzi ľuďmi a ak práve táto spravodlivosť bojuje proti hriechu, ktorý je príčinou rozdelenia. Preto chce Cirkev prekonať všetky rozdelenia či už na základe rasy, pohlavia a spoločenského postavenia (porov. Gal 3, 28; Kol 3, 11), lebo vie, že všetci sú „jedno“ len v Kristovi, ktorý je všetko vo všetkom. To je dôvod, prečo aj Cirkev podporuje každé úsilie o pokoj vo svete a najmä na Blízkom východe. Neúnavne mnohorakým spôsobom vynakladá úsilie nato, aby pomohla ľuďom žiť v mieri a podporuje tiež na jeho upevnenie nástroje medzinárodného práva. Postoje Svätej stolice k rozličným konfliktom, ktoré dramatickým spôsobom sužujú túto oblasť, ako aj k statusu Jeruzalema a svätým miestam sú všeobecne známe.5 Cirkev však nezabúda na to, že pokoj je predovšetkým ovocím Ducha (porov. Gal 5, 22) a treba oň Boha neustále prosiť (porov. Mt 7, 7 – 8).

Kresťanský a ekumenický život

11. V tomto náročnom, nestabilnom a momentálne k násiliu naklonenom prostredí dovolil Boh, aby sa jeho Cirkev rozvíjala. Žije tam v pozoruhodnej rozmanitosti. Okrem Katolíckej cirkvi je na Blízkom východe prítomných veľmi veľa cirkví s dávnou tradíciou, ku ktorým pribúdajú novšie kresťanské spoločenstvá. Táto mozaika si vyžaduje značné a trvalé úsilie o budovanie jednoty, rešpektujúc bohatstvo každej z nich, aby sa posilnila hodnovernosť ohlasovania evanjelia a kresťanského svedectva.6 Jednota je Božím darom, ktorý sa rodí z Ducha Svätého a ktorý treba nechať rásť v trpezlivej vytrvalosti (porov. 1 Pt 3, 8 – 9). Vieme, že keď sme konfrontovaní s nejednotou, ide o pokušenie odvolávať sa len na číry ľudský pohľad a zabudnúť na múdre rady svätého Pavla (porov. 1 Kor 6, 7 – 8). On nalieha: „usilujte sa zachovať jednotu ducha vo zväzku pokoja“ (Ef 4, 3). Viera je centrom a ovocím pravého ekumenizmu.7 Treba začať jej prehlbovaním. Jednota vychádza z ustavičnej modlitby a z obrátenia, ktoré umožňuje každému žiť podľa pravdy a v láske (porov. Ef 4, 15 – 16). Druhý vatikánsky koncil odporúčal tento „duchovný ekumenizmus“, ktorý je dušou pravého ekumenizmu.8 Situácia na Blízkom východe je sama osebe naliehavou výzvou k svätosti života. Martyrológiá potvrdzujú, že svätci a mučeníci akejkoľvek konfesijnej príslušnosti boli – a niektorí sú aj dnes – živými svedkami tejto bezhraničnej jednoty v oslávenom Kristovi, predzvesťou nášho „zjednotenia“, ako napokon v ňom zmierený ľud.9 To je dôvod, prečo je potrebné v samotnom vnútri Katolíckej cirkvi upevňovať spoločenstvo, ktoré vydáva svedectvo o Kristovej láske.

12. Na základe informácií Ekumenického direktória10 môžu katolícki veriaci podporovať duchovný ekumenizmus vo farnostiach, kláštoroch, v školách, na univerzitách a v seminároch. Kňazi budú mať na starosti výchovu veriacich k tomu, aby boli vo všetkých oblastiach života svedkami spoločenstva. Takéto spoločenstvo nie je niečím chaotickým. Podmienkou autentického svedectva je uznanie a rešpektovanie toho druhého, ochota viesť dialóg v pravde, trpezlivosť ako rozmer lásky, jednoduchosť a pokora toho, kto vyznáva pred Bohom a svojím blížnym, že je hriešnik, jeho schopnosť odpúšťať, zmieriť sa, očistiť si pamäť tak v rovine osobnej, ako aj na úrovni spoločenstva.

13. Chcem povzbudiť prácu teológov, ktorí neúnavne pracujú v úsilí o jednotu; rovnako vítam aktivity miestnych ekumenických komisií, ktoré vznikajú na rozličných úrovniach, ako aj pôsobenie rozličných komunít, ktoré sa modlia a konajú v prospech takej žiaducej jednoty tým, že podporujú priateľstvo a bratstvo. Vo vernosti k počiatkom Cirkvi a jej živej tradícii je tiež dôležité vyjadriť sa k veľkým morálnym otázkam týkajúcim sa pravdy o človeku, rodine, sexualite, bioetike, slobode, spravodlivosti a pokoji.

14. Okrem toho „diakonický ekumenizmus“ už existuje v oblasti charity a vzdelávania medzi kresťanmi rozličných cirkví a cirkevných spoločenstiev. Rada cirkví Blízkeho východu, ktorá združuje cirkvi rozličných kresťanských tradícií v regióne, ponúka krásny priestor na dialóg, ktorý sa môže uskutočniť v láske a vzájomnom rešpekte.

15. Druhý vatikánsky koncil pripomína, že k účinnému pokračovaniu na ceste ekumenizmu je potrebná najskôr modlitba kresťanov, „príklad života, verné pridržiavanie sa dávnych východných tradícií, lepšie vzájomné poznanie, spolupráca a bratská úcta voči ustanovizniam i osobám“.11 Predovšetkým by sa mali všetci opäť vrátiť k samému Kristovi. Ježiš spája tých, ktorí v neho veria a ktorí ho milujú tým, že im darúva Ducha svojho Otca, ako aj Máriu, svoju Matku (porov Jn 14, 26; 16, 7; 19, 27). Tento dvojaký dar na rôznych úrovniach môže veľmi napomôcť a zaslúži si väčšiu pozornosť všetkých.

16. Spoločná láska ku Kristovi, ktorý „sa nedopustil hriechu, ani lesť nebola v jeho ústach“ (1 Pt 2, 22), ako aj „veľmi úzke vzťahy“12 medzi cirkvami Východu, ktoré nie sú v plnom spoločenstve s Katolíckou cirkvou, naliehavo vyzývajú k dialógu a jednote. Mnohokrát spájajú katolíkov a východné cirkvi, ktoré nie sú v plnom spoločenstve s Katolíckou cirkvou spoločné náboženské korene. So zreteľom na spoločné svedectvo napomáha obnoveniu ekumenickej pastorácie otvorenosť koncilu voči určitej „communicatio in sacris“ pre správne chápanie sviatosti zmierenia, Eucharistie a pomazania chorých,13 čo nie je len možné, ale za určitých priaznivých okolností i vhodné na základe osobitných predpisov a so schválením cirkevných úradov.14 Manželstvá medzi katolíckymi a pravoslávnymi veriacimi sú početné a vyžadujú si osobitnú ekumenickú pozornosť.15 Chcel by som vyzvať biskupov a eparchov, aby v najvyššej možnej miere podporovali spoločnú ekumenickú pastoráciu všade tam, kde existujú pastoračné dohody.

17. Ekumenická jednota nepredstavuje jednotnosť v tradíciách a liturgickom slávení. Som presvedčený, že s Božou pomocou možno pre začiatok dosiahnuť dohodu v spoločnom preklade Modlitby Pána – Otčenáš, do rodného jazyka regiónu, tam kde je to potrebné.16 Pri spoločnej modlitbe tými istými slovami spoznajú kresťania svoje spoločné korene vo viere apoštolov, čo je základom hľadania plného spoločenstva. Okrem toho by mohlo byť veľmi užitočné spoločné hlbšie štúdium literatúry východných a západných otcov, ako aj súčasných duchovných tradícií, pri správnom používaní kánonických noriem upravujúcich túto záležitosť.

18. Pozývam katolíkov na Blízkom východe, aby udržiavali vzťahy s veriacimi rozličných cirkevných spoločenstiev v regióne. Je možné robiť rozličné spoločné aktivity. Túto cestu by mohlo otvoriť napríklad spoločné čítanie Biblie, ako aj jej šírenie. Mohli by sa rozvíjať či prehĺbiť zvlášť prínosné formy spolupráce v oblasti charitatívnych aktivít, ako aj presadzovanie hodnôt ľudského života, spravodlivosti a pokoja. Toto všetko prispeje k lepšiemu vzájomnému porozumeniu a vytvoreniu atmosféry rešpektu ako nevyhnutných podmienok na podporu bratstva.

Medzináboženský dialóg

19. Podstata a univerzálny charakter Cirkvi si vyžadujú, aby sa zapojila do dialógu s príslušníkmi iných náboženstiev. Tento dialóg je na Blízkom východe založený na duchovných a historických vzťahoch, ktoré spájajú kresťanov, Židov a moslimov. Nie je prioritne založený na pragmatických dôvodoch politického či spoločenského charakteru, ale najmä na teologických základoch, kladúcich otázky v oblasti viery. Tieto základy vychádzajú zo Svätého písma a sú jasne definované v dogmatickej konštitúcii o Cirkvi Lumen gentium a vo vyhlásení o vzťahu Cirkvi k nekresťanským náboženstvám Nostra aetate.17 Židia, kresťania a moslimovia veria v jedného Boha, Stvoriteľa všetkých ľudí. Kiežby Židia, kresťania a moslimovia znovu objavili jednu z Božích túžob – jednotu a harmóniu ľudskej rodiny! Kiežby mohli Židia, kresťania a moslimovia objaviť brata v tom, ktorý vyznáva inú vieru, kiežby si ho vážili a milovali, aby tak vydávali v prvom rade vo svojich krajinách krásne svedectvo pokoja a spolunažívania medzi Abrahámovými synmi! Miesto toho, aby zo seba urobili nástroje opakovaných konfliktov, čo je u naozaj veriaceho neospravedlniteľné, môže poznanie jediného Boha – prežívané s čistým srdcom – významne prispieť k mieru v regióne a k dôstojnému spolužitiu jeho obyvateľov.