40. Patriarchovia, ktorých neochvejné spojenie s rímskym biskupom je zakorenené v ecclesiastica communi, o ktorú žiadali najvyššieho patiera a ktorú podľa svojej kánonickej voľby dostali, hmatateľne dokazujú týmto mimoriadnym spojením univerzálnosť a jednotu Cirkvi.34
Ich starostlivosť sa vzťahuje na všetkých Kristových učeníkov, ktorí žijú v ich patriarcháte. Na znak spoločenstva v službe svedectva budú posilňovať jednotu a solidárnosť v Rade katolíckych patriarchov Východu a na rozličných synodách patriarchov, pričom budú v otázkach, ktoré majú pre Cirkev veľkú dôležitosť, neustále uprednostňovať dialóg, aby tak ukázali kolegiálne a jednotné konanie. Pre vierohodnosť svojho svedectva sa má patriarcha usilovať o spravodlivosť, nábožnosť, vieru, lásku, trpezlivosť a miernosť (porov. 1 Tim 6, 11), má si zobrať k srdcu triezvy životný štýl podľa príkladu Krista, ktorý bol chudobný, aby nás svojou chudobou urobil bohatými (porov. 2 Kor 8, 9). Mal by tiež dbať o to, aby v rámci cirkevných území bola podporovaná pravá solidarita rozumným personálnym vedením a náležitým spravovaním cirkevných majetkov. Toto náleží k jeho povinnostiam.35
Nasledujúc Krista, ktorý navštevoval všetky mestá a dediny, aby naplnil svoje poslanie (porov. Mt 9, 35), bude patriarcha na svojom cirkevnom území horlivo uskutočňovať pastoračné vizitácie.36
Nebude to robiť len preto, aby vykonával svoje právo a povinnosť kontroly, ale tiež preto, aby konkrétne dosvedčoval svoju bratskú a otcovskú lásku voči biskupom, kňazom a veriacim laikom, najmä voči chudobným, chorým a tým, ktorí sú na okraji spoločnosti, ako aj voči tým, ktorí duševne trpia.
41. Na základe vysviacky sa biskup stáva členom biskupského kolégia a prostredníctvom svojej služby vyučovania, posväcovania a vedenia duchovným pastierom miestnej cirkvi. Spolu s patriarchami tvoria biskupi viditeľné znaky jednoty v rozmanitosti Cirkvi, ktorá je telom, ktorého hlavou je Kristus (porov. Ef 4, 12 – 15). Sú prvými, ktorí boli zvolení z milosti a poslaní ku všetkým národom, aby z nich robili učeníkov a aby ich učili dodržiavať všetko, čo im prikázal vzkriesený Kristus (porov. Mt 28, 19 – 20).37
Preto je rozhodne dôležité, aby počúvali Božie slovo a zachovávali ho vo svojom srdci. Je potrebné, aby ho odvážne ohlasovali a aby v náročných situáciách, o ktoré, žiaľ, na Blízkom východe nie je núdza, s rozhodnosťou obhajovali vieru v jej celistvosti a jednote.
42. Aby sa podporoval život spoločenstva a diakonie, je dôležité, aby biskupi neprestajne pracovali na svojej osobnej obnove. Táto bdelosť srdca sa uskutočňuje „predovšetkým životom v modlitbe, odriekaní, obete a v načúvaní druhým; ďalej príkladným životom apoštolov a pastierov v jednoduchosti, chudobe a pokore a napokon ustavičnou starostlivosťou pri obhajobe pravdy, spravodlivosti, dobrých mravov a ochrane slabých“.38
Okrem toho si potrebná obnova farností vyžaduje, aby biskupi preukazovali otcovskú starostlivosť o všetkých pokrstených, najmä o svojich bezprostredných spolupracovníkov kňazov.39
43. Spoločenstvo v každej miestnej cirkvi je hlavným základom spoločenstva medzi cirkvami, ktoré sa neprestajne sýtia Božím slovom, sviatosťami a ďalšími formami modlitby. Preto vyzývam biskupov, aby preukazovali svoju starostlivosť všetkým veriacim vo svojej jurisdikcii, bez ohľadu na ich stav, národnosť či cirkevný pôvod. Nech sa starajú o stádo, ktoré im zveril Boh, nech nad ním bdejú a nech nie sú vládcami [svojich] spoločenstiev/farností, ale príkladom pre stádo (porov. 1 Pt 5, 3). Nech venujú zvláštnu pozornosť tým, ktorí nepravidelne praktizujú svoju vieru alebo tým, ktorí ju z rozličných dôvodov už vôbec nepraktizujú.40
Nech sa tiež usilujú o to, aby boli milujúcou prítomnosťou Krista medzi ľuďmi, ktorí nevyznávajú kresťanskú vieru. Tak budú môcť podporovať jednotu medzi samotnými kresťanmi a solidaritu medzi všetkými ľuďmi stvorenými na Boží obraz (porov. Gn 1, 27), lebo od Otca je všetko a my sme pre neho (porov. 1 Kor 8, 6).
44. Nech biskupi zabezpečia dobré, čestné a transparentné spravovanie cirkevných majetkov v súlade s Kódexom kánonov východných cirkví alebo s Kódexom kánonického práva rímskej Cirkvi. Synodálni otcovia považujú za nutné, aby sa urobil spoľahlivý súpis financií a majetkov v snahe zabrániť zámene osobných majetkov a majetkov Cirkvi.41
Apoštol Pavol nazýva Božieho služobníka správcom Božích tajomstiev. „A od správcov sa už vyžaduje, aby bol každý verný“ (1 Kor 4, 2). Správca sa stará o majetky, ktoré mu nepatria a ktoré sú podľa apoštola Pavla určené pre vyšší záujem ako Božie tajomstvá (porov. Mt 19, 28 – 30; 1 Pt 4, 10). Toto verné a nezištné spravovanie, ako to chceli zakladatelia mnísi – pravé stĺpy mnohých východných cirkví – musí slúžiť v prvom rade službe evanjelizácie a láske k blížnemu. Biskupi by mali dbať o to, aby kňazi, ich prví spolupracovníci mali zabezpečené primerané živobytie, aby sa nerozptyľovali svetskými vecami, ale aby sa mohli dôstojne venovať Božím veciam a svojmu pastoračnému poslaniu. Navyše: ak niekto pomôže chudobnému, zaslúži si nebo! Svätý Jakub zdôrazňuje úctu, ktorou sme povinní voči chudobným, zdôrazňuje ich veľkosť a ich skutočné miesto v spoločnosti (porov. 1, 9 – 11; 2, 1 – 9). Preto je potrebné, aby sa stalo spravovanie majetkov základom účinného zvestovania oslobodzujúcej Ježišovej zvesti: „Duch Pána je nado mnou, lebo ma pomazal, aby som hlásal evanjelium chudobným. Poslal ma oznámiť zajatým, že budú prepustení, a slepým, že budú vidieť; utláčaných prepustiť na slobodu a ohlásiť Pánov milostivý rok“ (Lk 4, 18 – 19). Verným správcom je ten, kto pochopil, že len Pán je vzácnou perlou (porov. Mt 13, 45 – 46) a pravou soľou (porov. Mt 6, 19 – 21; 13, 44). Nech sú biskupi jasným príkladom pre kňazov, seminaristov a veriacich! Okrem toho sa musí scudzenie cirkevných majetkov striktne riadiť príslušnými kánonickými normami a platnými pápežskými nariadeniami.
45. Kňazskou vysviackou je kňaz pripodobnený ku Kristovi a stáva sa blízkym spolupracovníkom patriarchu a biskupa, čím sa podieľa na ich trojakom úrade (munus).42
Toto ho robí služobníkom spoločenstva a plnenie tejto úlohy si vyžaduje, aby bol aj naďalej v úzkom spojení s Kristom, aby bol horlivý v láske k blížnemu a v skutkoch milosrdenstva voči všetkým. Tak bude môcť vyžarovať svätosť, ku ktorej sú povolaní všetci pokrstení. Bude viesť Boží ľud, aby podľa evanjelia budoval kultúru lásky a jednoty. Preto bude obnovovať a posilňovať život veriacich múdrym odovzdávaním Božieho slova, tradície a učenia Cirkvi, ako aj prostredníctvom sviatostí.43
Východné tradície mali citlivosť pre duchovné sprevádzanie. Nech kňazi, diakoni a Bohu zasvätené osoby sami realizujú toto vedenie, aby prostredníctvom neho otvárali veriacim cesty k večnosti.
46. Ďalej svedectvo spoločenstva vyžaduje dobrú teologickú formáciu a spiritualitu, ktoré potrebujú neustálu intelektuálnu a duchovnú obnovu. Biskupi by mali poskytnúť kňazom a diakonom prostriedky na prehlbovanie ich duchovného života pre blaho veriacich, aby im tak mohli poskytnúť „pokrm v pravý čas“ (Ž 145, 15). Okrem toho veriaci očakávajú od nich príklad bezúhonného spôsobu života (porov. Flp 2, 14 –16).
47. Pozývam vás, drahí kňazi, aby ste každý deň nanovo objavovali ontologický rozmer posvätnej vysviacky, ktorá pobáda k tomu, aby sa žilo kňazstvo ako prameň posvätenia pre pokrstených a ako podpora pre všetkých ľudí. „Starajte sa oň nie z prinútenia, ale dobrovoľne, podľa Božej vôle, nie pre mrzký zisk, ale ochotne“ (1 Pt 5, 2). Obhajujte tiež hodnotu života v spoločenstve – tam, kde je to možné – napriek ťažkostiam, ktoré sú s tým spojené (porov. 1 Pt 4, 8 – 10). To vám pomôže naučiť sa lepšie žiť kňazské a dušpastierske spoluprežívanie na miestnej a univerzálnej úrovni. Milí diakoni, slúžte v spoločenstve s vašim biskupom a kňazmi Božiemu ľudu primerane vášmu úradu a podľa špecifických úloh, ktoré sú vám zverené.
48. Kňazský celibát je neoceniteľným Božím darom svojej Cirkvi, ktorý má byť tak na Východe, ako aj na Západe prijímaný s vďačnosťou, lebo predstavuje neustále prítomné prorocké znamenie. Pripomeňme tiež službu ženatých kňazov, ktorí tvoria dávnu súčasť východnej tradície. Chcel by som povzbudiť týchto kňazov, ktorí sú povolaní k svätosti so svojimi rodinami vo vernom vykonávaní svojho úradu a zavše v náročných životných podmienkach. Všetkým znova pripomínam, že krása vášho kňazského života44
bude prebúdzať nové povolania, o ktoré sa máte starať.
49. Povolanie mladého Samuela (porov. 1 Sam 3, 1 – 19) nás učí, že ľudia potrebujú múdrych vodcov, ktorí im pomôžu rozpoznať Pánovu vôľu a veľkodušne nasledovať jeho volanie. Preto treba podporovať rozkvet povolaní špeciálne zameranou pastoráciou. Je potrebná modlitebná podpora v rodine, vo farnosti, v cirkevných hnutiach a vzdelávacích inštitúciách. Ľudia, ktorí odpovedajú na Pánovo volanie, majú byť formovaní v špeciálnych vzdelávacích inštitúciách a sprevádzaní vhodnými formátormi, ktorí im budú príkladom. Tí ich majú vychovávať k modlitbe, spoločenstvu, svedectvu a misijnému povedomiu. Príslušné vzdelávacie programy sa majú dotknúť rozličných aspektov ľudského, duchovného, intelektuálneho a pastoračného života a majú múdro zohľadniť rozdielne prostredia, pôvod, kultúrnu a cirkevnú príslušnosť.45