80. Pri slávení Eucharistie Cirkev tiež každodenne prežíva spoločenstvo svojich členov ako každodenné svedectvo v spoločnosti; táto skúsenosť predstavuje zásadný rozmer kresťanskej nádeje. Cirkev si čoraz viac uvedomuje svoju vnútornú jednotu eschatologickej nádeje a angažovania sa vo svete, ak si pripomína celý poriadok spásy – od vtelenia až po druhý Kristov príchod. Tomuto názoru by sa mohla venovať ešte väčšia pozornosť v čase, keď sa oslabuje eschatologický rozmer viery a keď kresťanský význam dejín ako cesty k naplneniu v Bohu sa umenšuje na úkor projektov obmedzených iba na ľudský horizont. Ako pútnici na ceste k Bohu a nasledujúc nespočetný počet pustovníkov a mníchov, ktorí hľadali absolútno, budú môcť nájsť kresťania na Blízkom východe silu v Eucharistii a svetlo potrebné na svedectvo o evanjeliu, hoci to často znamená ísť proti prúdu a byť konfrontovaní s množstvom prekážok. Budú sa spoliehať na príhovor spravodlivých, svätých, mučeníkov a vyznávačov, ako aj všetkých tých, ktorí boli v obľube u Pána, ako ich ospevujú naše liturgie Východu i Západu.
81. Sviatosť pokánia a zmierenia, v ktorej obnovu pri chápaní a praktizovaní medzi veriacimi dúfam spolu so všetkými synodálnymi otcami, je pozvaním na obrátenie srdca.76
Kristus naozaj jasne hovorí: „Keď teda prinášaš dar na oltár... choď sa najprv zmieriť so svojím bratom“ (Mt 5, 23 – 24). Sviatostné obrátenie je darom, ktorý si vyžaduje, aby bol lepšie prijímaný a praktizovaný. Zaiste sú v sviatosti odpustenia a zmierenia odpustené hriechy, ale táto sviatosť tiež prináša uzdravenie. Jej častejšie prijímanie podporí dozaista formovanie svedomia a zmierenie a zároveň pomôže prekonávať rozličné obavy a bojovať s násilím. Lebo sám Boh darúva pravý pokoj (porov. Jn 14, 27). Zohľadňujúc túto skutočnosť nabádam duchovných pastierov a im zverených veriacich, aby si ustavične očisťovali osobné a kolektívne svedomie a aby sa vzájomným rešpektovaním a spoluprácou s ľuďmi dobrej vôle oslobodili od myslenia v predsudkoch. Rovnako nalieham, aby podporovali všetky iniciatívy vedúce k pokoju a zmiereniu, dokonca aj uprostred prenasledovania, aby sa tak stávali pravými učeníkmi Krista v duchu blahoslavenstiev (porov. Mt 5, 3 – 12). Je potrebné, aby sa „spravodlivý život“ kresťanov (porov. 1 Pt 3, 16) stal svojím príkladom „kvasom“, ktorý premení celé ľudstvo (porov. Lk 13, 20 – 21), lebo je založený na Kristovi, ktorý pozýva k dokonalosti (porov. Mt 5, 48; Jak 1, 4; 1 Pt 1, 16).
82. Na mimoriadnom zhromaždení Biskupskej synody pre Blízky východ sa zdôraznila nevyhnutnosť modlitby v živote Cirkvi, aby sa dala premieňať svojím Pánom a aby každý veriaci dovolil, aby v ňom žil Kristus (porov. Gal 2, 20). Ako totiž ukázal samotný Ježiš, keď sa utiahol, aby sa modlil v rozhodujúcich okamihoch svojho života, účinnosť misijného ohlasovania a teda aj svedectva pramení v modlitbe. Ak sa veriaci otvorí pôsobeniu Ducha Svätého, preniká do sveta skrze jeho osobnú a spoločnú modlitbu bohatstvo lásky a svetlo nádeje, ktoré v sebe nosí (porov. Rim 5, 5). Nech rastie túžba po modlitbe u pastierov Božieho ľudu a veriacich tak, aby ich rozjímanie o Kristovej tvári bolo čoraz viac podnetom pre ich svedectvo a skutky! Ježiš odporúčal svojim učeníkom, aby sa bez prestania modlili a aby nestrácali odvahu (porov. Lk 18, 1). Bolestivé situácie spôsobené ľudským sebectvom, nespravodlivosťou a túžbou po moci môžu viesť k ochabnutosti a skleslosti. Preto Ježiš odporúča vytrvalo sa modliť. Takáto modlitba je opravdivým stánkom stretnutia (porov. Ex 40, 34), privilegovaným miestom spoločenstva medzi Bohom a ľuďmi. Nezabúdajme na význam mena dieťaťa, ktorého narodenie ohlásil Izaiáš a ktorý prináša spásu: Emanuel, „Boh s nami“ (porov. Iz 7, 14; Mt 1, 23). Ježiš je náš Emanuel, pravý Boh s nami. Vrúcne ho vzývajme!
83. Blízky východ sa ako krajina biblického Zjavenia čoskoro stal prvoradým cieľom pútí mnohých kresťanov z celého sveta, ktorí prichádzali, aby sa upevnili vo viere a aby zakúsili hlboký duchovný zážitok. Vtedy šlo o kajúcu cestu, ktorá vyjadrovala skutočný smäd po Bohu. Dnešné biblické púte sa musia vrátiť k tomuto počiatočnému vnútornému postoju. Ak sa púť k svätým a apoštolským miestam koná v duchu pokánia a obrátenia a hľadajúc Boha v stopách historického Krista a apoštolov a ak je prežívaná vo viere a vnútornej hĺbke, môže byť nasledovaním Krista. Ďalej tiež sprostredkúva veriacim silný vizuálny zážitok z bohatstva biblických dejín, čo im viditeľne ukazuje veľké okamihy poriadku spásy. K biblickým púťam treba tiež zahrnúť púte k svätyniam mučeníkov a svätých, v ktorých si Cirkev uctieva Krista, prameň ich mučeníctva a svätosti.
84. Iste, Cirkev žije bdelo a s istotou očakávajúc konečný príchod Ženícha (porov. Mt 25, 1 – 13). Nasledujúc svojho Majstra, pripomína, že pravé klaňanie sa Bohu je v Duchu a pravde, a nie je obmedzené na nejaké posvätné miesto, bez ohľadu na jeho symbolický či náboženský význam, ktorý má v mysliach veriacich (porov. Jn 4, 21. 23). Predsa však pociťuje Cirkev a v nej každý pokrstený oprávnenú potrebu návratu k prameňom. Na miestach, kde sa odohrali udalosti spásy, môže každý pútnik vykročiť na cestu obrátenia k svojmu Pánovi a získať nové sily. Dúfam, že veriaci na Blízkom východe môžu sami putovať na tieto miesta posvätené samotným Pánom a že majú neobmedzene voľný prístup k svätým miestam. Okrem toho môžu byť púte na tieto miesta pre kresťanov, ktorí nie sú východnej tradície, príležitosťou na objavenie liturgického a duchovného bohatstva východných cirkví. Môžu tiež napomôcť k podpore a povzbudeniu kresťanských spoločenstiev, aby vytrvali vo vernosti a odvahe v týchto požehnaných krajinách.
85. Odovzdávanie kresťanskej viery je hlavným poslaním Cirkvi. Aby bolo možné lepšie reagovať na výzvy dnešného sveta, pozval som všetkých veriacich Cirkvi k novej evanjelizácii. Ak má prinášať ovocie, musí zostať verná viere v Ježiša Krista. „Beda mi, keby som evanjelium nehlásal“ (1 Kor 9, 16), zvolal svätý Pavol. V meniacej sa súčasnej situácii sa táto nová evanjelizácia usiluje o to, aby si boli všetci veriaci vedomí, že svedectvo ich života77
dáva ich slovu silu, ak sa odvážia otvorene a odvážne hovoriť o Bohu, aby zvestovali radostnú zvesť o spáse. Katolícka cirkev na Blízkom východe je povolaná spolu s univerzálnou Cirkvou, aby sa aktívne podieľala na tejto evanjelizácii, pričom je potrebné, aby starostlivo zohľadnila kultúrny a sociálny kontext a vedela rozpoznať jeho očakávania a obmedzenia. Ide predovšetkým o výzvu nanovo evanjelizovať seba samého skrze stretnutie s Kristom, výzvu adresovanú celému cirkevnému spoločenstvu a každému jej členovi. Lebo „napokon“ – ako pápež Pavol VI. pripomenul – „Kto prijal evanjelium, stáva sa nakoniec aj sám jeho ohlasovateľom. V tom spočíva dôkaz pravdivosti evanjelizácie. Je to akýsi skúšobný kameň. Nie je totiž možné, aby niekto prijal Božie slovo a uveril v Božie kráľovstvo a nestal by sa jeho svedkom a hlásateľom.“78
86. Prehĺbenie teologického a pastoračného významu tejto evanjelizácie je dôležitou úlohou, aby sme sa podelili „o neoceniteľný dar, ktorý nám Boh dal tým, že nám umožnil podieľať sa na jeho živote“.79
Takáto úvaha musí byť otvorená voči ekumenickému, ako aj náboženskému rozmeru, ktoré sú vnútornou súčasťou celkom osobitého povolania a poslania Katolíckej cirkvi na Blízkom východe.
87. Už niekoľko rokov sú na Blízkom východe prítomné cirkevné hnutia a nové spoločenstvá. Sú darom Ducha pre našu dobu. Ak nemá byť Duch uhášaný (porov. 1 Sol 5, 19), je povinnosťou každého jednotlivca a spoločenstva dať svoje charizmy do služby na všeobecný úžitok (porov. 1 Kor 12, 7). Katolícka cirkev na Blízkom východe sa teší zo svedectva viery a bratskej súdržnosti spoločenstiev, kde sa stretávajú kresťania rôznych cirkví bez chaosu či prozelytizmu. Povzbudzujem členov týchto hnutí a spoločenstiev, aby v jednote s miestnym biskupom a v súlade s pastoračnými predpismi, ako aj s ohľadom na dejiny, liturgiu, spiritualitu a kultúru miestnej cirkvi budovali spoločenstvo a boli svedkami pokoja, ktorý pochádza od Boha.80
Tak ukážu svoju veľkodušnú oddanosť, ako aj túžbu slúžiť miestnej i univerzálnej Cirkvi. Napokon ich úspešná integrácia poslúži ako znamenie spoločenstva v rôznorodosti a prispeje k novej evanjelizácii.
88. Ako dedič apoštolského nadšenia, ktorý niesol radostnú zvesť do vzdialených krajín, tak je tiež pozvaná každá z katolíckych cirkví, ktoré sú v súčasnosti na Blízkom východe, aby obnovila svojho misijného ducha a to formáciou a vysielaním mužov a žien, ktorí sú hrdí na svoju vieru v zomretého a zmŕtvychvstalého Krista a môžu smelo hlásať evanjelium tak v regióne, ako aj na území diaspóry či v ďalších krajinách po celom svete.81
Ak sa Rok viery, ktorý je spätý s novou evanjelizáciou, prežíva s intenzívnym presvedčením, bude vynikajúcim podnetom na podporu vnútornej evanjelizácie cirkví regiónu a na upevnenie kresťanského svedectva. Spoznať zomretého a zmŕtvychvstalého Božieho Syna, jediného Spasiteľa všetkých, je základnou povinnosťou Cirkvi, nevyhnutnou pre každého pokrsteného. „Boh chce, aby boli všetci ľudia spasení a poznali pravdu“ (1 Tim 2, 4). Zoči-voči tejto naliehavej a náročnej úlohe a v multikultúrnom, ako aj multináboženskom prostredí sa môže Cirkev spoliehať na pomoc Ducha Svätého – dar zmŕtvychvstalého Pána, ktorý naďalej podporuje svojich učeníkov – a na poklad veľkých duchovných tradícií, ktoré napomáhajú pri hľadaní Boha. Povzbudzujem cirkevnú správu, rehoľné inštitúty a hnutia, aby rozvíjali autentickú misijnú činnosť, ktorá bude slúžiť ako záruka duchovnej obnovy. Pri tejto úlohe sa môže Katolícka cirkev na Blízkom východe spoľahnúť na podporu univerzálnej Cirkvi.
89. Už dlhší čas pôsobí Katolícka cirkev na Blízkom východe prostredníctvom siete vzdelávacích, sociálnych a charitatívnych inštitúcií. Berie si k srdcu Ježišovu výzvu: „Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili“ (Mt 25, 40). Na základe povahy samotnej kresťanskej lásky hlásanie evanjelia sprevádza charitatívne diela, ako odpoveď na bezprostredné potreby všetkých – bez ohľadu na vierovyznanie, príslušnosť k politickým stranám či ideológiám – s jediným zámerom, žiť na zemi Božiu lásku voči ľuďom.82
Svedectvom lásky sa Cirkev podieľa na živote spoločnosti a túži prispieť k pokoju, ktorý je pre región taký potrebný.