ÚVOD

1. Evanjelium života sa nachádza v samom srdci posolstva Ježiša Krista. Cirkev ho každodenne s láskou prijíma, aby ho verne a odvážne ohlasovala ako dobrú zvesť ľuďom všetkých čias a kultúr.

Už na úsvite spásy sa správa o narodení Dieťaťa ohlasovala ako radostná zvesť: „Zvestujem vám veľkú radosť, ktorá bude patriť všetkým ľuďom: Dnes sa vám v Dávidovom meste narodil Spasiteľ, Kristus Pán“ (Lk 2, 10 – 11). Táto „veľká radosť“ zaiste vytryskla z narodenia Spasiteľa. Ale Vianoce odhaľujú aj plný zmysel každého ľudského narodenia a mesiášska radosť sa tak javí ako základ a naplnenie radosti z každého dieťaťa, ktoré prichádza na svet (porov. Jn 16, 21).

Keď Ježiš predstavuje jadro svojho vykupiteľského poslania, hovorí: „Ja som prišiel, aby mali život a aby ho mali hojnejšie“ (Jn 10, 10). Skutočne tým myslí onen „nový“ a „večný“ život, ktorý spočíva v spoločenstve s Otcom a ku ktorému je bez akýchkoľvek zásluh povolaný každý človek v Synovi, prostredníctvom Svätého Ducha Posvätiteľa. Práve v takomto živote naberajú plný význam všetky aspekty a momenty ľudského života.

Neporovnateľná hodnota ľudskej osoby

2. Človek je povolaný k plnosti života, ktorý presahuje rozmery jeho pozemskej existencie, pretože spočíva v účasti na samom živote Boha.

Vznešenosť tohto nadprirodzeného povolania ukazuje veľkosť a nesmiernu hodnotu ľudského života aj v jeho pozemskej fáze. Život v čase je totiž základnou podmienkou, počiatočnou etapou a integrálnou časťou celkového jednotného procesu ľudskej existencie. Tento proces neočakávane a bez akejkoľvek zásluhy človeka prežaruje prísľub a obnovuje dar Božieho života, ktorý sa v plnosti uskutoční vo večnosti (porov. Jn 3, 1 – 2). Toto nadprirodzené povolanie zároveň zdôrazňuje relativitu pozemského života muža a ženy. Nie je totiž „poslednou“, ale „predposlednou“ skutočnosťou. Je teda posvätnou skutočnosťou, ktorá je nám zverená, aby sme ju chránili so zmyslom pre zodpovednosť a priviedli ju k dokonalosti lásky a k darovaniu seba samých Bohu a bratom.

Cirkev si je vedomá, že toto Evanjelium života, ktoré jej zveril Pán1, vyvoláva živú a vážnu odozvu v srdci každého človeka, tak veriaceho, ako neveriaceho, pretože aj keď nesmierne presahuje jeho očakávania, prekvapujúco s nimi súzvučí. Napriek mnohým ťažkostiam a neistotám každý človek, úprimne otvorený pravde a dobru, môže pomocou svetla rozumu a pod vplyvom tajomného pôsobenia milosti dospieť k tomu, že v prirodzenom zákone, vpísanom do srdca (porov. Rim 2, 14 – 15) spozná posvätnosť ľudského života od počatia až do jeho konca a získa presvedčenie, že každá ľudská bytosť má právo na to, aby sa absolútne rešpektovalo toto jej základné právo. Uznanie tohto práva je základom ľudského spolunažívania, ako aj existencie politického spoločenstva.

Toto právo majú brániť a obhajovať najmä veriaci v Krista, vedomí si úchvatnej pravdy, ktorú pripomenul Druhý vatikánsky koncil: „Boží Syn sa svojím vtelením istým spôsobom zjednotil s každým človekom.“2 V tejto udalosti spásy sa totiž zjavuje ľudstvu nielen bezhraničná láska Boha, ktorý „tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna“ (Jn 3, 16), ale aj neporovnateľná hodnota každej ľudskej osoby.3

A Cirkev, ktorá do hĺbky skúma tajomstvo vykúpenia, si stále s novým úžasom uvedomuje túto hodnotu a cíti sa byť povolaná hlásať ľuďom všetkých čias toto „evanjelium“, prameň nezlomnej nádeje a opravdivej radosti pre každú epochu dejín. Evanjelium lásky Boha k človeku, Evanjelium dôstojnosti osoby a Evanjelium života sú jediným a nerozdielnym evanjeliom.

Práve preto je človek, živý človek, prvou a základnou cestou Cirkvi.4

Nové ohrozenia ľudského života

3. Každý človek je práve na základe tajomstva Božieho Slova, ktoré sa stalo telom (porov. Jn 1, 14), zverený materinskej starostlivosti Cirkvi. Preto každé ohrozenie dôstojnosti a života človeka otriasa ju v samom strede, dotýka sa podstaty jej viery vo vykupiteľské vtelenie Božieho Syna a podnecuje ju plniť si poslanie ohlasovať Evanjelium života celému svetu a každému stvoreniu (porov. Mk 16, 15).

Toto ohlasovanie sa stáva osobitne naliehavé dnes, keď v nás vyvolávajú strach stále početnejšie a závažnejšie ohrozenia života ľudí a celých národov, najmä života slabých a bezbranných. K dávnym bolestným pohromám biedy, hladu, epidemických chorôb, násilia a vojny pripájajú sa dnes ďalšie v dosiaľ nepoznaných formách a v znepokojujúcich rozmeroch.

Už Druhý vatikánsky koncil v jednom zo svojich výrokov, ktorý si až dosiaľ zachoval dramatickú aktuálnosť, rozhodne odsúdil mnohé zločiny a útoky proti ľudskému životu. Po tridsiatich rokoch beriem za svoje slová koncilového zhromaždenia a ešte raz s rovnakou rozhodnosťou v mene celej Cirkvi odsudzujem tieto priestupky v presvedčení, že takto vyjadrujem autentické cítenie každého správneho svedomia: „Všetko, čo je proti samému životu, ako vražda každého druhu, genocída, potrat, eutanázia, ako aj samovražda; všetko, čo porušuje celistvosť ľudskej osoby ako okypťovanie, fyzické alebo duševné trýznenie, snaha znásilniť človeka v jeho vnútri; všetko, čo uráža ľudskú dôstojnosť, ako sú neľudské životné podmienky, svojvoľné väznenia, deportácie, otroctvo, prostitúcia, obchod so ženami a s mladistvými a tiež potupné pracovné podmienky, v ktorých sa s pracujúcimi zaobchádza ako s obyčajnými nástrojmi zisku, a nie ako so slobodnými a zodpovednými osobami: všetky tieto a im podobné veci sú naozaj hanebné; ničia civilizáciu, pričom viac poškvrňujú tých, ktorí ich páchajú, než tých, ktorí týmto bezprávím trpia, a ťažko urážajú Stvoriteľa.“5

4. Žiaľ, tieto znepokojujúce úkazy sa ani zďaleka nezužujú, ale skôr rozširujú: s novými perspektívami vedeckého a technického pokroku rodia sa nové formy útokov na dôstojnosť ľudskej bytosti a zároveň sa utvára a upevňuje nová kultúrna situácia, v ktorej prečiny proti životu nadobúdajú dosiaľ nepoznaný a azda ešte podlejší aspekt, čo vzbudzuje hlboký nepokoj: značná časť verejnej mienky ospravedlňuje prečiny proti životu v mene práva na slobodu jednotlivca a na takomto predpoklade od štátu žiada nielen ich beztrestnosť, ale dokonca schválenie konať ich s využitím bezplatnej zdravotníckej služby.

Všetko toto spôsobuje hlbokú zmenu v postoji k životu a k medziľudským vzťahom. Skutočnosť, že zákonodarstvo mnohých krajín, vzďalujúc sa dokonca od základných zásad svojich ústav, nielenže netrestá takéto praktiky proti životu, ale dokonca ich uznáva za celkom legálne, je znepokojujúci jav a zároveň jedna z hlavných príčin morálnej krízy: skutky, ktoré sa kedysi jednomyseľne považovali za zločinné a zdravý mravný cit ich nepripúšťal, stávajú sa postupne spoločensky prijateľnými. Dokonca samotná medicína, ktorá má už z titulu svojho povolania život brániť a prejavovať oň starostlivosť, v niektorých svojich odboroch sa stále častejšie stáva nástrojom týchto činov proti človeku, a tak deformuje svoju tvár, sama sebe protirečí a znižuje dôstojnosť tých, ktorí ju vykonávajú. V takomto kultúrnom a právnom kontexte aj závažné demografické, sociálne a rodinné problémy, ktoré ťažia mnohé národy sveta a vyžadujú si zodpovednú a činorodú odpoveď zo strany národných a medzinárodných spoločenstiev, stávajú sa predmetom nepravých a klamlivých riešení, ktoré sú v protiklade s pravdou a dobrom osôb i celých národov.

Vedie to k dramatickým dôsledkom: ak je mimoriadne vážny a znepokojujúci už jav, že sa usmrcujú toľké počaté ľudské životy, alebo tie, ktoré sú už na ceste k odchodu, rovnako hrozná a znepokojujúca je skutočnosť, že ľudské svedomie, akoby zatemnené takými mnohostrannými vplyvmi, stále ťažšie vníma rozdiel medzi dobrom a zlom vo veciach, týkajúcich sa základnej hodnoty ľudského života.

V jednote so všetkými biskupmi sveta

5. Problému ohrozenia ľudského života v našej dobe bolo venované mimoriadne konzistórium kardinálov, ktoré sa konalo v Ríme od 4. do 7. apríla 1991. Po rozsiahlej a dôkladnej diskusii o probléme a o tom, k čomu táto skutočnosť vyzýva celú ľudskú rodinu, a najmä kresťanské spoločenstvo, kardináli ma jednomyseľne požiadali, aby som s autoritou Petrovho nástupcu znovu potvrdil hodnotu ľudského života a jeho nenarušiteľnosť vzhľadom na prítomné okolnosti a hroziace nebezpečenstvá.

Ako odpoveď na túto žiadosť na Turíce 1991 napísal som osobný list každému spolubratovi, aby mi v duchu biskupskej kolegiality pomohol pri tvorbe dokumentu, venovanému tomuto problému.6 Som hlboko vďačný všetkým biskupom, ktorí poslali odpovede, obsahujúce cenné informácie, nápady a návrhy. Dosvedčili tým aj svoju jednomyseľnú a presvedčivú účasť na učiteľskom a pastoračnom poslaní Cirkvi, ohlasujúcej Evanjelium života.

V spomínanom liste, poslanom niekoľko dní po oslavách stého výročia encykliky Rerum novarum, upozornil som všetkých na istú zvláštnu analógiu: „Tak ako pred sto rokmi, keď šlo o ohrozenie základných práv robotníkov, Cirkev s veľkou odvahou vystúpila na ich obranu tým, že vyhlásila práva robotníka za posvätné, tak teraz, keď sa inej kategórii osôb upiera základné právo na život, Cirkev cíti povinnosť dať s rovnakou odvahou hlas tomu, kto nemá hlasu. Hlas Cirkvi je vždy evanjeliovým volaním na obranu chudobných sveta, všetkých, čo sú ohrozovaní, ktorými sa pohŕda a ktorým sa upierajú ľudské práva.“7

Dnes sme svedkami toho, ako sa šliape základné právo na život veľkého množstva slabých a bezbranných ľudských bytostí, akými sú najmä nenarodené deti. Ak Cirkev na konci minulého storočia nesmela mlčať pred nespravodlivosťami svojej doby, o to menej môže mlčať dnes, keď sa k sociálnym nespravodlivostiam minulosti, ktoré, žiaľ, ešte nie sú prekonané, pripájajú v toľkých častiach sveta ešte väčšie prejavy nespravodlivosti a útlaku, neraz mylne považované za dôkaz pokroku na ceste k vytvoreniu nového svetového poriadku.

Táto encyklika, ovocie spolupráce episkopátu všetkých krajín sveta, chce teda byť rozhodným a jednoznačným potvrdením hodnoty ľudského života a jeho nenarušiteľnosti; zároveň však chce byť naliehavou výzvou v mene Boha, adresovanou všetkým a každému jednotlivo: rešpektuj, chráň, miluj život a slúž životu – každému ľudskému životu! Len na tejto ceste nájdeš spravodlivosť, rozvoj, pravú slobodu, pokoj a šťastie!

Kiež sa tieto slová dostanú ku všetkým synom a dcéram Cirkvi! Kiež prídu ku všetkým ľuďom dobrej vôle, ktorým ide o dobro každého človeka a o budúcnosť celej spoločnosti!

6. V hlbokom spoločenstve s každým bratom a sestrou vo viere a preniknutý úprimným priateľstvom so všetkými chcem znovu premeditovať a znovu ohlasovať Evanjelium života, jas pravdy, ktorá osvecuje svedomia, čisté svetlo, ktoré uzdravuje zatemnený zrak, nevyčerpateľný prameň vytrvalosti a odvahy, ktorý nám umožňuje čeliť stále novým výzvam, s akými sa stretáme na našej ceste.

Keď si teda pripomínam bohaté skúsenosti Roku rodiny, akoby som symbolicky dopisoval záver Listu rodinám, ktorý som adresoval „konkrétnym rodinám na celej zemeguli“,8 s novou dôverou hľadím na všetky domáce spoločenstvá a vyslovujem nádej, že sa v každom prostredí obnoví a posilní úsilie všetkých podporovať rodinu, aby i dnes, hoci uprostred mnohých ťažkostí a vážnych ohrození, zostala podľa Božieho plánu „svätyňou života“.9

Na všetkých členov Cirkvi, ktorá je ľudom života a pre život, obraciam sa s veľmi naliehavou výzvou, aby sme tomuto nášmu svetu spoločne poskytli nové znamenia nádeje tým, že sa budeme pričiňovať o rast spravodlivosti a solidarity a o upevnenie novej kultúry ľudského života, aby sa tak budovala opravdivá civilizácia pravdy a lásky.

I.
HLAS KRVI TVOJHO BRATA HLASNO VOLÁ ZO ZEME KU MNE

Súčasné ohrozenie ľudského života

„Kain napadol svojho brata Ábela a zabil ho“ (Gn 4, 8): pri koreni násilia zameraného proti životu

7. „Pretože Boh nestvoril smrť a neteší sa zo záhuby žijúcich. Veď on stvoril všetko pre bytie… Lebo Boh stvoril človeka pre nesmrteľnosť, urobil ho obrazom svojej večnosti; závisťou diabla však prišla na svet smrť: skúsia ju tí, čo sú jeho korisťou“ (Múd 1, 13 – 14; 2, 23 – 24).

Evanjelium života, ktoré zaznelo na počiatku pri stvorení človeka na Boží obraz, určeného k plnému a dokonalému životu (porov. Gn 2, 7; Múd 9, 2 – 3), protirečí trýznivá skúsenosť smrti, ktorá vstupuje do sveta a vrhá tieň absurdnosti na celú ľudskú existenciu. Smrť sa v ňom objavuje pre závisť diabla (porov. Gn 3, 1. 4 – 5) a následkom hriechu prvých rodičov (porov. Gn 2, 17; 3, 17 – 19). Prichádza na svet násilím, vraždou Ábela, ktorý hynie rukou svojho brata Kaina: „Keď boli na poli, napadol Kain svojho brata Ábela a zabil ho“ (Gn 4, 8).

Táto prvá vražda je na stránkach Knihy Genezis opísaná s mimoriadnou výrečnosťou, čím naberá význam paradigmy: tieto stránky sa znovu zapisujú nepretržite a každý deň, so znepokojujúcou jednotvárnosťou do knihy dejín ľudstva.

Prečítajme si ešte raz toto biblické rozprávanie, ktoré napriek svojej starobylosti a veľkej jednoduchosti obsahuje mimoriadne bohatú náuku.

„Ábel bol pastier oviec, Kain roľník. Po nejakom čase Kain priniesol obetu Pánovi z poľných plodín. Aj Ábel obetoval podobne z prvotín svojich oviec, z tých najtučnejších. A Pán zhliadol na Ábela a na jeho obetu. Na Kaina však a na jeho obetu nezhliadol.

Kain sa veľmi rozhneval a zamračila sa mu tvár. Tu Pán povedal Kainovi: ,Prečo sa hneváš a prečo sa ti zamračila tvár? Či nie je to takto: Ak robíš dobre, môžeš sa vystrieť, ale ak dobre nerobíš, číha hriech pri dverách a sleduje ťa jeho žiadostivosť, a predsa ty ju máš ovládať?‘

Tu Kain povedal svojmu bratovi Ábelovi: ,Vyjdime si von!‘ A keď boli na poli, napadol Kain svojho brata Ábela a zabil ho.

A Pán povedal Kainovi: ,Kde je tvoj brat Ábel?‘ On však odvetil: ,Neviem. Či som ja strážca svojho brata?‘ Pán povedal: ,Čo si to urobil? Hlas krvi tvojho brata hlasno volá zo zeme ku mne. Buď teraz prekliaty zo zeme, ktorá otvorila ústa, aby pila krv tvojho brata z tvojich rúk! Keď budeš obrábať pôdu, neprinesie ti nijakú úrodu. Budeš nestály a túlavý na zemi.‘

Kain povedal Pánovi: ,Môj zločin je väčší, než aby mi bol odpustený. Hľa, ty ma dnes odháňaš zo zeme a budem sa skrývať pred tvojou tvárou; nestály a túlavý budem na zemi. A ktokoľvek ma nájde, zabije ma.‘ Pán mu však povedal: ,Nie tak! Lebo každý, kto zabije Kaina, sedemnásobnú pomstu si odnesie!‘ Potom Pán urobil Kainovi znak, aby ho nik, kto ho nájde, nezabil. A Kain sa vzdialil od Pána a zdržoval sa v kraji Nod na východ od Edenu“ (Gn 4, 2 – 16).

8. Kain sa „veľmi rozhneval“ a „zamračila sa mu tvár“, lebo „Pán zhliadol na Ábela a na jeho obetu“ (Gn 4, 4). Biblický text nevysvetľuje, prečo sa Bohu viac páčila Ábelova obeta než Kainova. Veľmi jasne však ukazuje, že Boh, hoci si vyberá Ábelovu obetu, neruší dialóg s Kainom. Napomína ho, pripomínajúc mu jeho slobodu vzhľadom na zlo: zlo nie je ani najmenej predurčením človeka, ktorému sa nemožno vyhnúť. Je pravda, že podobne, ako predtým Adama Kaina pokúša zlovestná sila hriechu, ktorá ako divá šelma číha pri bráne jeho srdca, aby sa vrhla na svoju obeť. Ale Kain zostáva voči hriechu slobodný. Môže a má nad ním vládnuť;“(…) hriech číha pri dverách a sleduje ťa jeho žiadostivosť, a predsa ty ju máš ovládať“ (Gn 4, 7).

Závisť a hnev získavajú prevahu nad Božím napomenutím: Kain napadne svojho brata a zabíja ho. Ako čítame v Katechizme Katolíckej cirkvi „Sväté písmo v opise vraždy Ábela zo strany jeho brata Kaina ukazuje, že v človeku je od počiatku dejín hnev a žiadostivosť ako dôsledok prvotného hriechu. Človek sa stal nepriateľom svojho blížneho“.10

Brat zabíja brata. Tak ako pri prvej bratovražde, aj pri každej inej vražde človeka pošliape sa „duchovné“ príbuzenstvo, ktoré spája ľudí do jednej veľkej rodiny,11 lebo všetci majú účasť na tom istom základnom dobre: na rovnakej osobnej dôstojnosti. Nezriedka sa pošliape aj „pokrvné“ príbuzenstvo, napríklad keď k ohrozeniu života príde vo vzťahu medzi rodičmi a deťmi, ako je to napríklad v prípade umelého potratu, alebo keď sa v prostredí rodiny alebo širšieho príbuzenstva pripúšťa či odporúča uplatnenie eutanázie.

Koreňom každého násilia proti blížnemu je ustúpenie „logike“ Zlého, to jest toho, ktorý „bol vrah od počiatku“ (porov. Jn 8, 44), ako pripomína apoštol Ján: „Lebo toto je zvesť, ktorú ste počuli od začiatku: aby sme jeden druhého milovali: Nie ako Kain; on bol zo Zlého a zabil svojho brata“ (1 Jn 3, 11 – 12). A tak vražda brata je od úsvitu dejín smutným svedectvom toho, s akou úžasnou rýchlosťou sa šíri zlo: k vzbure človeka proti Bohu v rajskej záhrade pripája sa smrteľný boj človeka proti človeku.

Po zločine prichádza Boh, aby pomstil zavraždeného. Keď sa Kaina pýtal na osud Ábela, miesto toho, aby sa pred Bohom zahanbil a prosil ho o odpustenie, drzo sa vyhýba otázke: „Neviem. Či som ja strážca svojho brata?“ (Gn 4, 9). „Neviem“: Kain sa pokúša zakryť zločin klamstvom. Robilo sa tak v minulosti a robí sa tak i teraz: používame rôzne ideológie na ospravedlnenie a zamaskovanie najukrutnejších priestupkov proti osobe. „Či som ja strážca svojho brata?: Kain nechce myslieť na brata a zbavuje sa zodpovednosti, ktorú má každý človek za svojho blížneho. Mimovoľne nám prichádzajú na myseľ súčasné tendencie, ktoré oslobodzujú človeka od zodpovednosti za blížnych a medzi ich príznakmi je okrem iného zánik solidarity s najslabšími členmi spoločnosti, ako sú starí, chorí, emigranti a deti, ako aj ľahostajnosť, ktorá sa často objavuje vo vzťahoch medzi národmi dokonca i teraz, keď sú v hre základné hodnoty, ako život, sloboda a pokoj.

9. Ale Boh nemôže dovoliť, aby zločin zostal nepotrestaný: krv zavraždeného volá k nemu zo zeme, domáha sa spravodlivosti (porov. Gn 37, 26; Iz 26, 21; Ez 24, 7 – 8). Z tohto textu Cirkev vyvodila termín „do neba volajúce hriechy“ a zaradila do tejto kategórie predovšetkým dobrovoľnú vraždu.12 Pre Židov, tak ako pre mnohé iné staroveké národy krv je nositeľom života, ba čo viac – „krv je život“ (porov. Dt 12, 23) a život, najmä ľudský, patrí výlučne Bohu: kto vzťahuje ruku na život človeka, istým spôsobom vzťahuje ruku na samého Boha.

Kaina preklial Boh, ale aj zem, ktorá mu odmieta prinášať svoje plody (porov. Gn 4, 11). Je aj potrestaný: bude bývať v stepi a púšti. Vražedné násilie úplne mení prostredie, v ktorom človek žije. Zem, ktorá bola „v raji Edenu“ (Gn 2, 15) miestom hojnosti, priaznivých vzťahov medzi ľuďmi a priateľstva s Bohom, stáva sa „krajom Nod“ (porov. Gn 4, 16) – miestom „biedy“, osamotenia a vzdialenia sa od Boha. Kain bude „nestály a túlavý na zemi“ (Gn 4, 14): neistota a nestálosť osudu stanú sa navždy jeho údelom.

Boh však, ktorý neprestáva byť milosrdný ani vtedy, keď trestá, „urobil Kainovi znak, aby ho nik, kto ho nájde, nezabil“ (Gn 4, 15): dáva mu rozpoznávací znak nie preto, aby ho ľudia zavrhli, ale aby ho chránil a bránil pred tými, čo by ho chceli zabiť, hoci preto, aby pomstili smrť Ábela. Ani vrah nestráca svoju osobnú dôstojnosť a Boh sám sa stáva jej garantom. Práve tu sa zjavuje paradoxné tajomstvo milosrdnej Božej spravodlivosti, o ktorej píše sv. Ambróz takto: „Len čo bola spáchaná bratrovražda, teda najväčší medzi zločinmi, v okamihu, keď prišiel na svet hriech, hneď musel byť ustanovený zákon Božieho milosrdenstva; pretože ak by trest hneď zasiahol vinníka, nestalo by sa, žeby ľudia mali zmierlivosť a miernosť v trestaní, ale by hneď trestali vinníkov. (…) Boh odvrhol Kaina spred svojej tváre, ale keď sa ho zriekli aj rodičia, poslal ho akoby do vyhnanstva, aby býval osamote, lebo zvieracia divokosť z neho vyhnala ľudskú miernosť. Boh však nechce vraha trestať zabitím, lebo viac chce pokánie hriešnika, ako jeho smrť“.13