30. S pohľadom upretým na Krista Pána túžime preto ešte raz od neho počuť „Božie slová“ (Jn 3, 34) a rozjímať nad Evanjeliom života. Najhlbší a najpôvodnejší zmysel takéhoto rozjímania nad zjaveným posolstvom o ľudskom živote vyjadril apoštol Ján, ktorý na začiatku svojho prvého listu píše takto: „Čo bolo od počiatku, čo sme počuli, čo sme na vlastné oči videli, na čo sme hľadeli a čoho sa naše ruky dotýkali, to zvestujeme: Slovo života. Lebo zjavil sa život a my sme videli, dosvedčujeme a zvestujeme vám večný život, ktorý bol u Otca a zjavil sa nám. Čo sme videli a počuli, zvestujeme aj vám, aby ste aj vy mali spoločenstvo s nami“ (1, 1 – 3).
V Ježišovi, v „Slove života“ ohlasuje sa nám teda a udeľuje večný Boží život. Vďaka tomuto zjaveniu a obdarovaniu fyzický a duchovný život človeka, a to už v jeho pozemskej fáze, nadobúda plnú hodnotu a význam: večný Boží život je totiž cieľom, ku ktorému smeruje a je povolaný človek, žijúci na tomto svete. A tak Evanjelium života obsahuje všetko, čo ľudská skúsenosť a rozum hovorí o hodnote ľudského života, preniká to, pozdvihuje a dopĺňa.
31. Plnosť evanjeliového posolstva o živote bola v skutočnosti pripravená už v Starom zákone. Najmä dejiny východu z Egypta, ktoré sú základom skúsenosti viery Starého zákona, umožňuje Izraelu spoznať, aký cenný je jeho život v Božích očiach. Keď sa zdá, že národ je už odsúdený na záhubu, keď všetkým novonarodeným deťom mužského pohlavia hrozí smrť (porov. Ex 1, 15 – 22), Boh sa mu zjavuje ako Spasiteľ, schopný zabezpečiť budúcnosť národu, zbavenému nádeje. Takto sa v Izraeli rodí osobitné povedomie: jeho život nie je vydaný na milosť a nemilosť faraónovi, ktorý s ním môže slodobne nakladať; naopak, je obklopený veľkou a nežnou Božou láskou.
Vyvedenie z otroctva znamená obdarenie národa totožnosťou a uznanie jeho trvalej dôstojnosti a dáva mu tiež počiatok nových dejín, v ktorých objavovanie Boha ide ruka v ruke s objavovaním seba. Východ z Egypta je ustanovujúcou a vzorovou skúsenosťou. Učí Izrael, že vždy, keď jeho jestvovanie je ohrozené, stačí mu utiekať sa k Bohu s novou dôverou, aby získal jeho účinnú pomoc: „Stvoril som ťa, ty si mojím sluhom, Izrael, nezabudnem na teba“ (Iz 44, 21).
Keď si teda Izrael uvedomil hodnotu svojho jestvovania ako národa, uvedomuje si aj zmysel a hodnotu života ako takého. V tejto línii rozvíjajú svoju reflexiu najmä knihy „múdrosti“, ktoré vychádzajú z každodennej skúsenosti z „krehkosti“ života, ako aj z uvedomovania si nebezpečenstiev, ktoré mu hrozia. Keď sa protirečí existencii, je to výzva pre vieru dať svoju odpoveď.
Najmä problém utrpenia znepokojuje vieru a vystavuje ju skúške. Nie je meditácia Knihy Jób bolestným stenaním celého ľudstva? Je pochopiteľné, že nevinný človek, zdeptaný utrpením, si kladie otázku: „Prečo len dal svetlo úbožiakovi a život takým, čo sú zatrpklí? Oni smrť si žičia, a ona nechodí, hoc jak skrytý poklad ju hľadajú“ (3, 20 – 21). Ale aj uprostred najnepreniknuteľnejšej tmy viera vedie človeka, aby s dôverou a úctou uznal „tajomstvo“: „Nuž dobre viem ja, že ty všetko urobíš, nijaký tvoj zámer nemožno prekaziť“ (Jób 42, 2).
Zjavenie umožňuje stále jasnejšie si uvedomovať zárodok nesmrteľného života, ktorý Stvoriteľ vložil do sŕdc ľudí: „Všetko urobil vhodne na svoj čas: do srdca im vložil (tušenie) večnosti“ (Kaz 3, 11). Tento zárodok dokonalej plnosti má sa zjaviť v láske a uskutočniť – ako nezaslúžený Boží dar – účasťou na jeho večnom živote.
32. Skúsenosť starozákonného ľudu obnovuje sa v skúsenosti všetkých „chudobných“, ktorí sa stretajú s Ježišom z Nazareta. Podobne ako kedysi Boh, „priateľ života“ (Múd 11, 26), uisťuje tých, ktorých existencia je vystavená nebezpečenstvu a podlieha ohraničeniam, že aj ich život je dobrom, ktorému Otcova láska dáva zmysel a hodnotu.
„Slepí vidia, chromí chodia, malomocní sú čistí, hluchí počujú, mŕtvi vstávajú a chudobným sa hlása evanjelium“ (Lk 7, 22). Týmito slovami proroka Izaiáša (35, 5 – 6; 61, 1) predstavuje zmysel svojho poslania: tak všetci, ktorí trpia pre akési „umenšenie“ svojej existencie, môžu od neho počuť dobrú zvesť o tom, že Boh sa o nich zaujíma, a presviedčajú sa, že aj ich život je dar, ktorý Otec žiarlivo chráni vo svojich rukách (porov. Mt 6, 25 – 34).
Práve predovšetkým „chudobným“ je adresované Ježišovo kázanie a Ježišova činnosť. Jeho slová a skutky zástupom chorých a odsunutých na okraj, ktorí s ním chodia a hľadajú ho (porov. Mt 4, 23 – 25), zjavujú, akú veľkú hodnotu má ich život a na akom silnom základe spočíva ich očakávanie spásy.
Podobne je to od samého počiatku v poslaní Cirkvi. Keď ohlasuje Ježiša ako toho, ktorý „chodil, dobre robil a uzdravoval všetkých posadnutých diablom, lebo bol s ním Boh“ (Sk 10, 38), Cirkev vie, že je zvestovateľkou posolstva spásy, ktorej novosť sa vo svojej úplnosti prejavuje práve v situáciách poníženia a biedy ľudského života. Toto posolstvo ohlasuje Peter, keď uzdravuje chromého, ktorého denne kladú ku vchodu do jeruzalemského chrámu, k bráne, zvanej „Krásna“, aby si pýtal almužnu: „Striebro a zlato nemám, ale čo mám, to ti dám: V mene Ježiša Krista Nazaretského vstaň a choď!“ (Sk 3, 6). Vierou v Ježiša, „pôvodcu života“ (Sk 3, 15), život, ktorým sa opovrhuje a ktorý je vydaný na milosť a nemilosť iným, nachádza svoju totožnosť a plnú dôstojnosť.
Slová a skutky Ježiša a jeho Cirkvi nevzťahujú sa len na tých, ktorí skusujú choroby, utrpenia a rôzne formy odmietnutia zo strany spoločnosti. V hlbšom zmysle týkajú sa samého zmyslu života každého človeka v jeho mravnom a duchovnom rozmere. Iba človek, ktorý uznáva, že jeho život zasiahla choroba hriechu, môže nájsť pravdu a autentickosť svojho jestvovania v stretnutí s Ježišom Spasiteľom podľa jeho vlastných slov: „Lekára nepotrebujú zdraví, ale chorí. Neprišiel som volať spravodlivých, ale hriešnikov, aby sa kajali“ (Lk 5, 31 – 32). Ten však, kto si myslí, ako napríklad boháč z evanjeliového podobenstva, že si dokáže zabezpečiť život výlučne hromadením materiálnych dobier, v skutočnosti sa klame: život sa mu vymyká z rúk, o chvíľu mu ho vezmú, a on nikdy nepochopí jeho pravý zmysel: „Blázon! Ešte tejto noci požiadajú od teba tvoj život a čo si si nahonobil, čie bude?“ (Lk 12, 20).
33. Aj v živote samého Ježiša sa od začiatku až do konca stretávame s „dialektikou“ medzi skúsenosťou s krehkosťou ľudského života a potvrdením jeho hodnoty. Ježišov život je totiž už od narodenia poznačený neistotou. Je pravda, že ho príjmu spravodliví, ktorí sa pripájajú k ochotnému a radostnému Máriinmu „áno“ (porov. Lk 1, 38). Ale zároveň ho odmieta svet, ktorý mu je nepriateľský a hľadá Dieťa, „aby ho zmárnil“ (Mt 2, 13), alebo prejavuje ľahostajnosť a nedostatok záujmu o tajomstvo toho života, ktorý prichádza na svet: „Nebolo pre nich miesta v hostinci“ (Lk 2, 7). Práve vďaka tomu kontrastu medzi ohrozeniami a neistotou na jednej strane a silou Božieho daru na druhej, žiari zvláštnym jasom sláva, ktorá vychádza z nazaretského domu i betlehemskej maštale: tento rodiaci sa život je spásou celého ľudstva (porov. Lk 2, 11).
Ježiš berie na seba všetky protirečenia a riziká, aké život prináša: „Hoci bol bohatý, stal sa pre vás chudobným, aby ste sa vy jeho chudobou obohatili“ (2 Kor 8, 9). Chudoba, o ktorej hovorí Pavol, nie je len zbavením sa božských práv, ale je podieľaním sa na ponížení a neistote ľudského života (porov. Flp 2, 8 – 9). Ježiš túto chudobu zakusuje po celý svoj život, až k vrcholnému okamihu smrti na kríži: „Uponížil sa, stal sa poslušným až na smrť, až na smrť na kríži. Preto ho Boh nad všetko povýšil a dal mu meno, ktoré je nad každé iné meno“ (Flp 2, 8 – 9). Práve svojou smrťou zjavuje Ježiš celú veľkosť a hodnotu života, keďže jeho obeta na kríži stáva sa prameňom nového života pre všetkých ľudí (porov. Jn 12, 32). V tomto putovaní uprostred protivenstiev, ba tvárou v tvár strate života, Ježiša vedie presvedčenie, že jeho život je v Otcových rukách. Preto na kríži môže povedať: „Otče, do tvojich rúk porúčam svojho ducha“ (Lk 23, 46) – to znamená svoj život. Naozaj je veľká hodnota ľudského života, keď ho vzal na seba Boží Syn, prijal a urobil ho miestom, na ktorom sa uskutočňuje spása celého ľudstva!
34. Život je vždy dobrom. Človek je povolaný, aby chápal hlboké dôvody toho intuitívneho presvedčenia, ktoré je aj skúsenostným faktom.
Prečo je život dobrý? Táto otázka sa objavuje v celej Biblii a už na jej prvých stránkach nachádza výstižnú a udivujúcu odpoveď. Život, ktorý dal Boh človeku, je iný a odlišný od života všetkých ostatných tvorov, keďže človek, hoci je spríbuznený s prachom zeme (porov. Gn 2, 7; 3, 19; Jób 34, 15; Ž 103 (102), 14; 104 (103), 29), je vo svete zjavením Boha, znamením jeho prítomnosti, stopou jeho slávy (porov. Gn 1, 26 – 27; Ž 8, 6). Práve na to chcel upriamiť pozornosť sv. Irenej z Lyonu vo svojom známom výroku: „Božou slávou je človek, ktorý žije“.23
Človek je obdarený najväčšou dôstojnosťou, ktorá je zakorenená vo vnútornom spojení so Stvoriteľom: skvie sa v ňom jas skutočnosti samého Boha.
Tvrdí to Kniha Genezis v prvom opise stvorenia, keď predstavuje človeka ako vrchol a korunu stvoriteľského pôsobenia Boha, ktorý z beztvarého chaosu vyvádza najdokonalejšie stvorenie. Všetko stvorenstvo je zamerané na človeka a jemu je podriadené: „Množte sa a naplňte zem! Podmaňte si ju a panujte (…) nad všetkou zverou“ (1, 28) – prikazuje Boh mužovi a žene. Podobné posolstvo obsahuje aj druhý opis stvorenia: „I vzal Pán, Boh, človeka a umiestnil ho v raji Edenu, aby ho obrábal a strážil“ (Gn 2, 15). Takto sa potvrdzuje primát človeka nad vecami: sú mu podriadené a zverené jeho zodpovednosti, zatiaľ čo jeho samého nemôžu blížni pod žiadnou zámienkou zotročiť, či zredukovať na úroveň veci.
V biblickom opise odlišnosť človeka od ostatných stvorených bytí podčiarkuje najmä fakt, že len jeho stvorenie je tu predstavené ako plod osobitného Božieho rozhodnutia zjednotiť človeka so Stvoriteľom osobitným a špecifickým putom: „Urobme človeka na náš obraz a podľa našej podoby“ (Gn 1, 26). Život, ktorý dal Boh človeku, je darom, pomocou ktorého Boh udeľuje niečo zo seba stvoreniu.
Izrael sa bude vytrvalo pýtať na zmysel tohto osobitného a špecifického puta medzi človekom a Bohom. Aj Kniha Sirachovcova hovorí, že Boh, keď tvoril človeka, „stvoril ho podľa svojho obrazu a vyzbrojil ho silou, ako je sám mocný“ (porov. 17, 1 – 3). K takémuto uzáveru nevedie autora knihy len vláda človeka nad svetom, ale aj duchovné schopnosti, vlastné len človeku, ako rozum, rozlišovanie dobra a zla, slobodná vôľa: „Naplnil ich múdrou rozumnosťou, naznačil im, čo je dobré a čo zlé“ (Sir 17, 6). Schopnosť poznať pravdu a skúsenosť slobody sú privilégiom človeka ako bytosti stvorenej na obraz svojho Stvoriteľa, pravého a spravodlivého Boha (porov. Dt 32, 4). Medzi viditeľnými stvoreniami len človek je „schopný poznať a milovať svojho Stvoriteľa“.24
Život, ktorým Boh obdarováva človeka, je niečím viac než len jestvovaním v čase. Je smerovaním k plnosti života; je zárodkom jestvovania, ktoré prekračuje hranice času: „Lebo Boh stvoril človeka pre neporušiteľnosť, urobil ho obrazom svojej podoby“ (Múd 2, 23).
35. Aj jahvistický opis stvorenia je vyjadrením toho istého presvedčenia. V tomto prastarom rozprávaní hovorí sa totiž o Božom vdýchnutí, ktorým sa človek naplní, aby sa stal živou bytosťou. „Pán, Boh, utvoril z hliny zeme človeka a vdýchol do jeho nozdier dych života. Tak sa stal človek živou bytosťou“ (Gn 2, 7).
Božský pôvod tohto dychu života vysvetľuje stály pocit neuspokojenia, ktoré celý život človeka sprevádza. Človek, ktorého stvoril Boh, a ktorý v sebe nosí jeho nezmazateľnú stopu, prirodzene túži po Bohu. Každý človek, keď sa započúva do najhlbších túžob svojho srdca, musí uznať, že aj na neho sa vzťahujú pravdivé slová sv. Augustína: „Pre seba si nás stvoril, Pane, a nespokojné je naše srdce, kým nespočinie v tebe.“25
Mimoriadne výrečným svedectvom je pocit neuspokojenia, ktorý pociťuje človek v raji, dokiaľ jeho jediným spoločníkom je rastlinný a živočíšny svet (porov. Gn 2, 20). Až keď sa objavila žena, to jest bytosť, ktorá je telom z jeho tela a kosťou z jeho kostí (porov. Gn 2, 23) a v ktorej tiež prebýva duch Boha Stvoriteľa, môže uspokojiť svoju potrebu medziosobného dialógu, ktorý má pre ľudskú existenciu taký životný význam. V blížnom, v mužovi alebo žene, možno vnímať odraz samého Boha, konečného cieľa a uspokojenia každého človeka.
„Čože je človek, že naň pamätáš, a syn človeka, že sa ho ujímaš?“ – pýta sa žalmista (Ž 8, 5). Tvárou v tvár nesmiernemu vesmíru človek sa zdá byť bezvýznamnou bytosťou, ale práve tento kontrast zdôrazňuje jeho veľkosť: „Stvoril si ho len o niečo menšieho od anjelov (možno si tiež vysvetliť: o niečo menšieho ako Boh), slávou a cťou si ho ovenčil“ (Ž 8, 6). Božia sláva vyžaruje z tváre človeka. V ňom Stvoriteľ nachádza odpočinok, ako o tom s dojatím a úžasom píše sv. Ambróz: „Skončil sa šiesty deň a s ním stvorenie sveta a utvorenie umeleckého diela, akým je človek, ktorý vládne nad všetkými živými bytiami a je vrcholom vesmíru a najväčšou krásou celého stvorenia. Naozaj, mali by sme zachovať úctivé ticho, lebo Pán odpočíval po všetkých prácach na zemi. Oddychoval vo vnútri človeka, v jeho mysli a v jeho myšlienkach; stvoril predsa človeka ako rozumné bytie, schopné nasledovať ho, brať si za vzor jeho čnosti, túžiace po nebeských milostiach. V týchto črtách človeka prebýva Boh, ktorý povedal: ,A na takéhoto zhliadnem: na pokorného a zroneného duchom a ktorý sa trasie pred mojimi slovami‘ (Iz 66, 2). Ďakujem Pánu Bohu nášmu za to, že stvoril také zázračné dielo, v ktorom môže nájsť odpočinutie.“26
36. Žiaľ, vznešený Boží zámer sa zatemní hriechom, ktorý sa votrel do ľudských dejín. Hriechom sa človek búri proti Stvoriteľovi, čo ho vedie k modloslužobnému uctievaniu stvorenia: „Uctievali stvorenia a slúžili radšej im ako Stvoriteľovi“ (Rim 1, 25). Takto človek nielenže zneuctieva Boží obraz v sebe samom, ale cíti pokušenie deformovať ho aj v iných, keď dobré vzájomné vzťahy nahrádza nedôverou, ľahostajnosťou a nepriateľstvom až po vraždiacu nenávisť. Kto neuznáva Boha ako Boha, spreneveruje sa hlbokému pojmu človeka a narúša spoločenstvo medzi ľuďmi.
Boží obraz znovu zažiaril v živote človeka a ukázal sa v celej plnosti, keď prišiel na svet v ľudskom tele Boží Syn: „On je obraz neviditeľného Boha“ (Kol 1, 15), „On je odblesk jeho slávy a obraz jeho podstaty“ (Hebr 1, 3). On je dokonalým obrazom Otca.
Životný zámer, zverený prvému človekovi – Adamovi, nachádza napokon naplnenie v Kristovi. Kým Adamova neposlušnosť ničí a zneucťuje Boží zámer s ľudským životom a privádza na svet smrť, vykupujúca Kristova poslušnosť je prameňom milosti, ktorá sa vylieva na ľudí, a tak všetkým otvára dokorán brány kráľovstva života (porov. Rim 5, 12 – 21). Apoštol Pavol píše: „Prvý človek, Adam, sa stal živou bytosťou; posledný Adam oživujúcim duchom“ (1 Kor 15, 45).
Tým, ktorí prijmú pozvanie ísť za Kristom, ponúka sa plnosť života: Boží obraz v nich sa im prinavráti obnovený a zdokonalený. Taký je zámer Boha s ľuďmi, aby sa stali „podobnými obrazu jeho Syna“ (Rim 8, 29). Len takto, vo svetle tohto obrazu, môže človek dosiahnuť oslobodenie z otroctva modloslužobníctva, vybudovať pretrhnuté putá bratstva a nájsť svoju totožnosť.
37. Život, ktorý Boží Syn priniesol ľuďom, nemožno zredukovať len na jestvovanie v čase. Život, ktorý je od večnosti „v ňom“ a je „svetlom ľudí“ (Jn 1, 4), spočíva v tom, že človek sa zrodí z Boha, aby mal účasť na plnosti jeho lásky: „Ale tým, ktorí ho prijali, dal moc stať sa Božími deťmi; tým, čo uverili v jeho meno, čo sa nenarodili ani z krvi, ani z vôle tela, ani z vôle muža, ale z Boha“ (Jn 1, 12 – 13).
Sám Ježiš nazýva tento život, ktorý nám priniesol ako dar, jednoducho „život“; poukazuje pritom na to, že zrodenie z Boha je nevyhnutné, aby človek mohol dosiahnuť cieľ, pre ktorý ho Boh stvoril: „Hovorím ti: Ak sa niekto nenarodí zhora, nemôže uzrieť Božie kráľovstvo“ (Jn 3, 3). Dar tohto života je vlastným predmetom Ježišovho poslania: On je ten, „ktorý zostúpil z neba a dáva svetu život“ (Jn 6, 33), môže preto oprávnene tvrdiť: „Kto mňa nasleduje (…) bude mať svetlo života“ (Jn 8, 12).
Pri iných príležitostiach Ježiš hovorí o „večnom živote“, pričom adjektívum neznamená len nadčasový rozmer. Život, ktorý Ježiš sľubuje a dáva, je „večný“, lebo je plnou účasťou na živote „Večného“. Každý, kto verí v Ježiša a zostáva v spoločenstve s ním, má večný život (porov. Jn 3, 15; 6, 40), ale len od neho počuje slová, ktoré mu zjavujú plnosť života a vnášajú ju do jeho existencie; sú to slová „večného života“, ako hovorí Peter vo svojom vyznaní viery: „Pane, a ku komu by sme išli? Ty máš slová večného života. A my sme uverili a spoznali, že ty si Boží Svätý“ (Jn 6, 68 – 69). V čom potom spočíva večný život, Ježiš sám hovorí vo veľkňazskej modlitbe, ktorou sa obracia na Otca: „A večný život je v tom, aby poznali teba, jediného pravého Boha, a toho, ktorého si poslal, Ježiša Krista“ (Jn 17, 3). Poznať Boha a jeho Syna znamená prijať tajomstvo spoločenstva lásky Otca, Syna i Svätého Ducha do vlastného života, ktorý sa už teraz otvára večnému životu účasťou na Božom živote.
38. Večný život je teda životom samého Boha a zároveň životom Božích detí. Reakciou veriaceho na túto prekvapivú a nevýslovnú pravdu má byť neslabnúci úžas a bezhraničná vďačnosť. Veriaci človek má spolu s apoštolom Jánom opakovať tieto slová: „Pozrite, akú veľkú lásku nám daroval Otec: Voláme sa Božími deťmi a nimi aj sme. (…) Milovaní, teraz sme Božími deťmi, a ešte sa neukázalo, čím budeme. Vieme však, že keď sa on zjaví, budeme mu podobní, lebo ho budeme vidieť takého, aký je“ (1 Jn 3, 1 – 2).
Takto kresťanská pravda o živote dosahuje svoj vrchol. Dôstojnosť života nevyplýva len z jeho prameňa čiže zo skutočnosti, že pochádza od Boha, ale aj z jeho cieľa, z jeho predurčenia pre spoločenstvo s Bohom, ktoré sa dosahuje poznaním Boha a láskou k nemu. Práve vo svetle tejto pravdy sv. Irenej upresňuje a dopĺňa svoju oslavu človeka: „Božou slávou“ je „človek, ktorý žije“, ale „život človeka spočíva vo videní Boha“.27
Pre ľudský život z toho vyplývajú bezprostredné dôsledky, a to už v jeho pozemskej fáze, lebo už počas nej klíči a rastie večný život. Ak človek inštinktívne miluje život, lebo je dobrom, táto láska nachádza svoje konečné zdôvodnenie a silu, šírku a hĺbku v Božích rozmeroch tohto dobra. V podobnej perspektíve láska k životu, akú má každá ľudská bytosť, neobmedzuje sa len na obyčajné hľadanie priestoru na sebarealizáciu a pre nadviazanie vzťahov s inými, ale rozvíja sa v radostnom presvedčení, že z vlastnej existencie možno urobiť „miesto“ zjavenia sa Boha, miesto stretnutia sa a spoločenstva s ním. Život, ktorým nás Ježiš obdarováva, nezbavuje našu dočasnú existenciu svojej hodnoty, ale ju zahŕňa a vedie ku konečnému určeniu: „Ja som vzkriesenie a život. (…) Nik, kto žije a verí vo mňa, neumrie naveky“ (Jn 11, 25 – 26).
39. Život človeka pochádza od Boha, je jeho darom, jeho obrazom a odrazom, účasťou na jeho oživujúcom dychu. Preto Boh je jediným Pánom tohto života: človek ním nemôže disponovať. Sám Boh to po potope pripomína Noemovi: „Od každého človeka (…) budem vyhľadávať dušu človeka“ (Gn 9, 5). Autor biblického textu sa na tomto mieste snaží podčiarknuť, že základom posvätnosti života je Boh a jeho stvoriteľská činnosť: „Lebo na Boží obraz som stvoril človeka“ (Gn 9, 6).
Život a smrť človeka sú preto v rukách Boha, v jeho moci: „V jeho ruke je duša všetkých bytostí, aj duch každého ľudského tela“, volá Jób (12, 10). „Pán usmrcuje aj oživuje, posiela do pekiel a volá aj späť“ (1 Sam 2, 6). Len Boh môže povedať: „Ja zabíjam, aj život navraciam“ (Dt 32, 39).
Ale táto moc, ktorú Boh vykonáva, nie je hrozivá svojvôľa, ale láskyplná starostlivosť, ktorou zahŕňa svoje stvorenia. Je pravda, že život človeka je v Božích rukách, ale pravda je aj to, že sú to milujúce ruky, podobné matkiným dlaniam, ktorými si túli, živí svoje dieťa a stará sa oň: „Ale ja som svoju dušu upokojil a utíšil. Ako nasýtené dieťa v matkinom náručí, ako nasýtené dieťa, tak je moja duša vo mne“ (Ž 131 (130), 2; porov. Iz 49, 15; 66, 12 – 13; Oz 11, 4). Izrael sa teda nedíva na dejiny národov a ľudí ako na ovocie čistej náhody alebo slepého osudu, ale vidí v nich realizáciu plánu lásky, podľa ktorého Boh zhromažďuje všetky životné sily a stavia ich proti silám zla, ktoré sa rodia z hriechu: „Pretože Boh nestvoril smrť a neteší sa zo záhuby žijúcich. Veď on stvoril všetko pre bytie“ (Múd 1, 13 – 14).