40. Z pravdy o posvätnosti života vyplýva zásada jeho nenarušiteľnosti, vpísaná od počiatku do srdca človeka, do jeho svedomia. Otázka: „Čo si to urobil?“ (Gn 4, 10), ktorú bol položil Kainovi, keď tento zabil svojho brata Ábela, vyjadruje skúsenosť každého človeka: hlas, ktorý hovorí v hĺbke svedomia, stále mu pripomína nenarušiteľnosť vlastného i cudzieho života ako skutočnosti, ktorá nezávisí od neho, lebo je vlastníctvom a darom Boha, Stvoriteľa a Otca.

Prikázanie, ktoré hovorí o nenarušiteľnosti ľudského života, zaznieva uprostred „desiatich slov“ sinajskej zmluvy (porov. Ex 34, 28). Zakazuje predovšetkým vraždu: „Nezabiješ!“ (Ex 20, 13); „Nevinného a toho, kto je v práve, nepripravíš o život“ (Ex 23, 7); ale zakazuje – ako upresňuje neskoršie zákonodarstvo Izraela – aj akékoľvek zranenia na tele blížneho (porov. Ex 21, 12 – 27). Treba, samozrejme, uznať, že v Starom zákone táto citlivosť na hodnotu života, hoci už tak výrazná, nemá ešte subtílnosť, ako je vyjadrená v horskej reči, čoho dôkazom sú niektoré aspekty vtedy zaväzujúceho zákonodarstva, ktoré predpokladalo bolestné telesné tresty, ba i trest smrti. Ale celkové posolstvo, ktoré sa má v Novom zákone zdokonaliť, je rozhodnou výzvou rešpektovať zásady nenarušiteľnosti fyzického života a osobnej integrity a jeho vrcholným bodom je pozitívne prikázanie, ktoré káže mať pocit zodpovednosti za blížneho ako za seba samého: „Miluj svojho blížneho ako seba samého!“ (Lv 19, 18).

41. Prikázanie „Nezabiješ!“, obsiahnuté a prehĺbené v pozitívnom prikázaní lásky k blížnemu, v celej svojej sile potvrdil Pán Ježiš. Na otázku bohatého mladíka: „Učiteľ, čo dobré mám robiť, aby som mal večný život?“, Ježiš odpovedá: „Ak chceš vojsť do života, zachovávaj prikázania!“ (Mt 19, 16. 17). A ako prvé z nich uvádza prikázanie „Nezabiješ!“ (v. 18). V horskej reči žiada Ježiš od svojich učeníkov väčšiu spravodlivosť, ako je spravodlivosť farizejov a zákonníkov, a to aj v oblasti rešpektovania života: „Počuli ste, že otcom bolo povedané: ‚Nezabiješ!‘ Kto by teda zabil, pôjde pred súd. No ja vám hovorím: Pred súd pôjde každý, kto sa na svojho brata hnevá“ (Mt 5, 21 – 22).

Svojimi slovami a skutkami Ježiš ešte jasnejšie predkladá pozitívne požiadavky, týkajúce sa nenarušiteľnosti života. Možno ich nájsť už v Starom zákone, ktorého zákonodarstvo sa snažilo chrániť život v okamihoch slabosti a ohrozenia, starať sa o cudzincov, vdovy, siroty, chorých, chudobných rôzneho druhu, ako aj brániť život nenarodených (porov. Ex 21, 22; 22, 20 – 26). Ježišovým príchodom tieto pozitívne požiadavky nadobúdajú novú životnosť a rozmach, väčší dosah a hĺbku: zahŕňajú nielen starostlivosť o život brata (pokrvného, člena toho istého národa, cudzinca, ktorý býva v izraelskej krajine), ale aj zodpovednosť za cudzích, ba lásku k nepriateľom.

Žiaden človek nie je cudzí pre toho, kto má byť blížnym každému, kto to potrebuje a cíti sa zodpovedným za ich život, ako to učí výrečné a presvedčivé podobenstvo o milosrdnom Samaritánovi (porov. Lk 10, 25 – 37). Dokonca i nepriateľ prestane byť nepriateľom pre toho, kto má povinnosť milovať ho (porov. Mt 5, 38 – 48; Lk 6, 27 – 35) a „robiť mu dobre“ (porov. Lk 6, 27. 33. 35) tým, že bude horlivo a nezištne uspokojovať jeho životné potreby (porov. Lk 6, 34 – 35). Vrcholom tejto lásky je modlitba za nepriateľov, ktorá súzvučí so starostlivou Božou láskou: „Ale ja vám hovorím: Milujte svojich nepriateľov a modlite sa za tých, čo vás prenasledujú, aby ste boli synmi svojho Otca, ktorý je na nebesiach. Veď on dáva slnku vychádzať nad zlých i dobrých a posiela dážď na spravodlivých i nespravodlivých“ (Mt 5, 44 – 45; porov. 6, 28. 35).

Najhlbším rozmerom Božieho prikázania, chrániaceho život človeka, je teda požiadavka preukazovať úctu a lásku každej osobe a jej životu. Takéto poučenie adresuje apoštol Pavol kresťanom v Ríme, keď nadväzuje na Ježišove slová (porov. Mt 19, 17 – 18): „Lebo: Nescudzoložíš! Nezabiješ! Nepokradneš! Nepožiadaš! a ktorékoľvek iné prikázanie je zahrnuté v tomto slove: Milovať budeš svojho blížneho ako seba samého! Láska nerobí zle blížnemu; teda naplnením zákona je láska“ (Rim 13, 9 – 10).

„Ploďte a množte sa a naplňte zem! Podmaňte si ju!“ (Gn 1, 28): zodpovednosť človeka za život

42. Brániť život a posilňovať ho, ctiť si ho a milovať – to je úloha, ktorú Boh zveruje každému človeku, keď ho ako svoj živý obraz povoláva k účasti na jeho vláde nad svetom: „Boh ich požehnal a povedal im: ,Ploďte a množte sa a naplňte zem! Podmaňte si ju a panujte nad rybami mora, nad vtáctvom neba a nad všetkou zverou, čo sa hýbe na zemi!‘“ (Gn 1, 28).

Biblický text v plnom svetle ukazuje šírku a hĺbku panovania, akým Boh obdaril človeka. Ide predovšetkým o panovanie nad zemou a nad každou živou bytosťou, ako to pripomína Kniha múdrosti: „Bože otcov, Pane milosrdenstva, (…) človeka si stvoril svojou múdrosťou, aby vládol nad stvorenstvom, ktoré si ty povolal k jestvote, aby spravoval svet v svätosti a spravodlivosti“ (9, 1 – 3). Aj žalmista ospevuje panovanie človeka ako znak slávy a dôstojnosti, ktorú mu dal Stvoriteľ: „Ustanovil si ho za vládcu nad dielami tvojich rúk. Všetko si mu položil pod nohy: ovce a všetok domáci statok aj všetku poľnú zver, vtáctvo pod oblohou a ryby v mori i všetko, čo sa hýbe po dne morskom“ (Ž 8, 7 – 9).

Človek bol povolaný, aby obrábal záhradu zeme a strážil ju (porov. Gn 2, 15), je teda osobitným spôsobom zodpovedný za životné prostredie, to jest za stvorenú skutočnosť, ktorá z Božej vôle má slúžiť jeho osobnej dôstojnosti a jeho životu: zodpovedný je nielen vzhľadom na prítomnú dobu, ale aj vzhľadom na budúce pokolenia. V tom spočíva ekologická otázka so všetkými jej aspektmi – od ochrany prírodných „habitátov“ rôznych druhov zvierat a foriem života po „ekológiu človeka“ v užšom slova zmysle:28 cestu jej riešenia, rešpektujúcu toto veľké dobro, akým je život, určujú etické zásady, jasne a rozhodne formulované na stránkach Biblie. „Vláda, ktorú odovzdal Stvoriteľ človeku, neznamená absolútnu moc, ani nemôže byť reč o slobode ‚užívania‘ či ľubovoľného disponovania vecami. Obmedzenie, ktoré sám Stvoriteľ od počiatku človeku určil a symbolicky vyjadril v zákaze ‚požívať ovocie stromu‘ (porov. Gn 2, 16 – 17) jasne ukazuje, že vo vzťahu k viditeľnej prírode sme podriadení nielen biologickým, ale aj morálnym zákonom, ktoré nemožno beztrestne prestupovať“.29

43. Istá účasť človeka na Božom panovaní prejavuje sa aj v osobitnej zodpovednosti, ktorá mu bola zverená vzhľadom na pravý ľudský život. Najvznešenejším prejavom tejto zodpovednosti je odovzdávanie života aktom plodenia zo strany muža a ženy v manželstve, ako to pripomína Druhý vatikánsky koncil: „Boh sám, ktorý povedal: ,Nie je dobre byť človeku samému‘ (Gn 2, 18) a ktorý ,od počiatku stvoril ľudí ako muža a ženu‘ (Mt 19, 4), keď im chcel dať osobitnú účasť na svojom stvoriteľskom diele, požehnal mužovi a žene slovami: ,Ploďte a množte sa‘ (Gn 1, 28)“.30

Keď koncil hovorí o osobitnej účasti „muža a ženy v „stvoriteľskom diele“ Boha, chce zdôrazniť, že zrodenie dieťaťa je hlboko ľudskou a vysoko náboženskou udalosťou, keďže angažuje manželov, ktorí sú „jedným telom“ (porov. Gn 2, 24) a zároveň samého Boha, ktorý je tu prítomný. Ako som napísal v Liste rodinám, keď sa z manželskej jednoty dvoch rodí nový človek, prináša si na svet osobitný obraz a podobu samého Boha: v biológii plodenia je vpísaná genealógia osoby. Ak hovoríme, že manželia ako rodičia sú spolupracovníkmi Boha Stvoriteľa pri počatí a zrodení nového človeka, týmto tvrdením nemyslíme len na biologické zákony, ale na to, že v ľudskom rodičovstve je prítomný sám Boh – prítomný ešte iným spôsobom, ako v každom inom rodení vo viditeľnom svete, „na zemi“. Len od neho môže predsa pochádzať „obraz a podoba“, ktorá je vlastná ľudskej bytosti, tak ako pri stvorení. Rodenie je pokračovaním stvorenia.31

Túto náuku jednoduchým a výrečným jazykom ohlasuje biblický text, v ktorom počujeme radostný výkrik prvej ženy, „matky všetkých žijúcich“ (porov. Gn 3, 20). Eva, vedomá si Božieho zásahu, volá: „Získala som človeka od Pána“ (Gn 4, 1). Tak sa teda v akte plodenia, v ktorom rodičia odovzdávajú dieťaťu život, stvorením nesmrteľnej duše32 odovzdáva aj Boží obraz a Božia podoba. Taký je zmysel slov, ktorými sa začína „rodokmeň Adamových potomkov“: „Keď Boh stvoril Adama, urobil ho na Božiu podobu, muža a ženu ich stvoril, požehnal ich a dal im meno človek, keď boli stvorení. Keď mal Adam stotridsať rokov, narodil sa mu syn, jemu podobný, podľa jeho obrazu, a nazval ho menom Set“ (Gn 5, 1 – 3). Práve v tejto úlohe spolupracovníkov Boha, ktorý odovzdáva svoj obraz novej bytosti, tkvie veľkosť manželov, ochotných „odvážne spolupracovať s láskou Stvoriteľa a Spasiteľa, ktorý ich prostredníctvom stále rozširuje a obohacuje svoju rodinu“.33 V tomto svetle biskup Amfiloch vyzdvihoval hodnotu „posvätného manželstva, vyvoleného a pozdvihnutého nad všetky pozemské dary“ ako spoločenstva, ktoré „plodí ľudstvo a vytvára Božie obrazy“.34

Muž a žena, zjednotení v manželstve, sú tak zapojení do Božieho diela: aktom plodenia prijímajú Boží dar a nový život sa otvára budúcnosti.

Avšak nezávisle od špecifického poslania rodičov úloha slúžiť životu a prejavovať mu starostlivosť spočíva na všetkých, najmä v situáciách, keď je život zvlášť slabý a bezbranný. Pripomína nám to sám Kristus, keď žiada, aby sme ho milovali v bratoch, postihnutých najrozličnejším utrpením: v hladných, smädných i v cudzincoch, v nahých, chorých, uväznených… To, čo urobíme jednému z nich, urobíme to samému Kristovi (porov. Mt 25, 31 – 46).

„Veď ty si stvoril moje útroby“ (Ž 139 (138), 13): dôstojnosť ešte nenarodeného dieťaťa

44. Ľudský život je zvlášť slabý a krehký, keď prichádza na svet a keď opúšťa časnosť, aby dosiahol večnosť. Božie slovo veľakrát vyzýva k starostlivosti a úcte k životu, najmä tomu, ktorý je poznačený chorobou a starobou. Ak v Biblii nenachádzame priame a jednoznačné výzvy chrániť život v jeho počiatkoch, najmä pred narodením, ako aj v čase, keď sa blíži jeho koniec, možno si to ľahko vysvetliť tým, že samotná možnosť konať proti životu, útočiť naň alebo ho usmrtiť sa v týchto okolnostiach vymyká náboženskému a kultúrnemu chápaniu Božieho ľudu.

Starozákonný ľud sa bál neplodnosti ako kliatby, ale početné potomstvo považoval za požehnanie: „Hľa, Pánovým dedičným darom sú synovia, jeho odmenou je plod lona“ (Ž 127 (126), 3; porov. Ž 128 (127), 3 – 4). Toto presvedčenie vyplýva okrem iného z vedomia, že Izrael je ľudom zmluvy, povolaným, aby sa rozmnožoval podľa prísľubu, daného Abrahámovi: „Pozri na nebo a spočítaj hviezdy, ak môžeš! (…) Také bude tvoje potomstvo“ (Gn 15, 5). Pôsobí tu však najmä presvedčenie, že život, ktorý rodičia odovzdávajú, má prameň v Bohu, čoho dôkazom sú mnohé miesta v Biblii, ktoré s úctou a láskou hovoria o počatí, o utváraní sa v lone matky, o narodení a o úzkom súvise medzi prvým okamihom jestvovania a pôsobením Boha Stvoriteľa.

„Skôr, než som ťa utvoril v matkinom živote, poznal som ťa, skôr, než si vyšiel z lona, zasvätil som ťa“ (Jer 1, 5): život každého človeka od samého počiatku prebieha podľa Božieho plánu. Jób, ponorený do utrpenia, oddáva sa rozjímaniu o Božom pôsobení, ktoré vníma v zázračnom utváraní jeho tela v lone matky, a to mu pomáha zachovať si dôveru ako aj vyjadriť istotu, že i s jeho životom má Boh svoj plán: „Tvoje ruky ma urobili a stvárnili a naraz ma chceš celkom zahubiť? Len rozpomeň sa, že si ma urobil z hliny, a chceš ma zasa na prach obrátiť? Či ako mlieko nerozlieval si ma a sťaby syru zhustnúť nedal mi? Hej, kožou, telom ty sám odel si ma a votkal si mi kosti, šľachy tiež; dar žitia si mi blahovoľne udelil a tvoja starosť dych mi chránila“ (10, 8 – 12). Aj niektoré žalmy vyjadrujú úžas plný údivu nad pôsobením Boha, ktorý utvára život človeka v lone matky.35

Možno si pomyslieť, že by tento zázračný proces zrodu života hoci len na moment nepodliehal múdremu a milujúcemu pôsobeniu Stvoriteľa a bol by vydaný na milosť ľudskej svojvôli? Určite si tak nemyslí matka siedmich bratov, ktorá vyjadruje svoju vieru v Boha ako prameň a záruku života od okamihu počatia a zároveň ako nádej na nový život po smrti: „Neviem, ako ste povstali v mojom lone; ja som vám nedarovala ani dych, ani život, ba ani údy som umele neusporadovala na vytvorenie každého z vás. Preto Stvoriteľ sveta, ktorý spôsobuje vznik človeka a vytvára bytie všetkých vecí, opäť vám dáva dych i život zo svojho milosrdenstva, ako si vy teraz neceníte seba samých pre jeho zákony“ (2 Mach 7, 22 – 23).

45. Novozákonné zjavenie potvrdzuje bezpodmienečné uznanie hodnoty života od okamihu počatia. Keď Alžbeta otehotnela, vyjadruje svoju radosť slovami, ktorými oslavuje plodnosť a hovorí o tom, s akou starostlivosťou očakáva nový život. „Pán (…) zhliadol na mňa, aby ma zbavil hanby pred ľuďmi“ (Lk 1, 25). Ale hodnota osoby od okamihu počatia je ešte viac zdôraznená pri stretnutí Panny Márie s Alžbetou a dvoch detí, skrytých v lone matiek. Sú to práve ony – deti, ktoré zjavujú príchod mesiášskej doby: v okamihu ich stretnutia začína pôsobiť vykupiteľská sila prítomnosti Božieho Syna medzi ľuďmi. Sv. Ambróz píše: „Hneď možno cítiť dobrodenia Máriinho príchodu a Pánovej prítomnosti. (…) Alžbeta prvá počula hlas, ale Ján prvý vnímal milosť; ona počula v poriadku prirodzenosti, on sa zaradoval vzhľadom na tajomstvo; ona vnímala Máriin príchod, on Pánov; žena príchod ženy, dieťa príchod Dieťaťa. Ony hovoria o prijatých milostiach, oni v lone svojich matiek uskutočňujú milosť a tajomstvo milosrdenstva v prospech samotných matiek: a tieto dvojnásobným zázrakom pod vplyvom vnuknutia prorokujú o synoch, ktorých nosia. O synovi sa hovorí, že sa zaradoval, o matke, že bola naplnená Svätým Duchom. Nie matka bola prvá naplnená Svätým Duchom, ale Syn, plný Svätého Ducha, naplnil aj matku“.36

„Dôveroval som, aj keď som povedal: ,Som veľmi pokorený‘ (Ž 116 (115), 10): život v starobe a utrpení

46. Aj keď ide o posledné okamihy života, bolo by anachronizmom hľadať v biblickom zjavení miesta priamo súvisiace s aktuálnou problematikou, týkajúcou sa úcty k starším a chorým, či výslovné odsúdenie pokusov násilne spôsobiť ich predčasnú smrť: nachádzame sa totiž v kultúrnom a náboženskom kontexte, v ktorom pokušenia tohto druhu nie sú známe, naopak, v osobe starého človeka, vzhľadom na jeho múdrosť a skúsenosť, uznáva sa nenahraditeľné bohatstvo rodiny a spoločnosti.

Staroba sa teší vážnosti a je obklopená úctou (porov. 2 Mach 6, 23). Spravodlivý neprosí o oslobodenie od staroby a jej ťarchy; naopak, modlí sa slovami: „Lebo ja, Pane, túžim za tebou, ty, Pane, si moja nádej od mojej mladosti. (…) Až do staroby a do rokov šedivých, Bože, neopúšťaj ma, kým nezvestujem silu tvojho ramena všetkým pokoleniam budúcim“ (Ž 71 (70), 5.18). Mesiášska doba sa tu predstavuje ako taká, v ktorej: „nebude (…) starec, ktorý nedoplní svoj vek“ (Iz 65, 20).

Ale ako sa v starobe postaviť zoči-voči nevyhnutnému koncu života? Aký postoj zaujať tvárou v tvár smrti? Veriaci človek vie, že je v Božích rukách: „Pane, v tvojich rukách je môj osud“ (porov. Ž 16 (17), 5) a teší sa, že od neho prijíma aj smrť: „To je údel Pána, (ustanovený) pre všetkých ľudí. Čože ťa môže prekvapiť, ak s tým súhlasí Najvyšší?“ (Sir 41, 4). Človek nie je pánom smrti, tak ako nie je pánom života; v živote i v smrti musí sa úplne zveriť „vôli Najvyššieho“, zámeru jeho lásky.

Aj v čase choroby je človek povolaný, aby prejavil Bohu podobnú odovzdanosť a obnovil si hlbokú dôveru v toho, ktorý „lieči všetky (…) neduhy“ (Ž 103 (102), 3). Keď sa už človeku zdá, že nemá šancu znovu nadobudnúť zdravie, takže by chcel volať: „Moje dni sú ako tieň, ktorý sa nakláňa, a ja schnem ako tráva“ (Ž 102 (101), 12) – aj vtedy je veriaci plný nezlomnej dôvery v oživujúcu Božiu moc. Choroba ho nevedie k zúfalstvu a nekáže mu vyhľadávať smrť, ale skôr s nádejou volať: „Dôveroval som, aj keď som povedal: ,Som veľmi pokorený‘ (Ž 116 (115), 10); „Pane, Bože môj, k tebe som volal a ty si ma uzdravil. Pane, vyviedol si ma z ríše zosnulých, navrátil si mi život, aby som nezostúpil do hrobu“ (Ž 30 (29), 3 – 4).

47. Ježišovo poslanie a početné uzdravenia, ktoré vykonal, ukazujú, ako veľmi sa stará Boh aj o telesný život človeka. Otec posiela Ježiša ako „lekára tela i ducha“,37 aby ohlasoval dobrú zvesť chudobným a zaceľoval rany srdca ubitým (porov. Lk 4, 18; Iz 61, 1). Keď potom on sám rozposiela učeníkov do sveta, zveruje im poslanie, v ktorom sa ohlasovanie evanjelia spája s uzdravovaním chorých: „Choďte a hlásajte: ,Priblížilo sa nebeské kráľovstvo.‘ Chorých uzdravujte, mŕtvych krieste, malomocných očisťujte, zlých duchov vyháňajte“ (Mt 10, 78; porov. Mk 6, 13; 16, 18).

Telesný život vo svojom pozemskom stave zaiste nie je pre veriaceho absolútnou hodnotou, takže možno od neho žiadať, aby ho pre vyššie dobro opustil; ako hovorí Ježiš, „kto by si chcel život zachrániť, stratí ho, ale kto stratí svoj život pre mňa a pre evanjelium, zachráni si ho“ (Mk 8, 35). V Novom zákone je v tomto ohľade mnoho svedectiev. Ježiš neváha obetovať seba samého a dobrovoľne odovzdáva svoj život ako obetu Otcovi za svojich priateľov (porov. Jn 10, 15 – 17). Aj smrť Jána Krstiteľa, ktorý pripravuje príchod Spasiteľa, dosvedčuje, že pozemský život nie je absolútnym dobrom: dôležitejšia je vernosť Božiemu slovu dokonca aj vtedy, keď nás môže stáť život (porov. Mk 6, 17 – 19). A Štefan – keď mu majú vziať časný život, lebo verne svedčil o Kristovom zmŕtvychvstaní – nasleduje svojho Majstra: vychádza v ústrety svojim katom so slovami odpustenia (porov. Sk 7, 59 – 60), otvárajúc cestu nespočetnému zástupu mučeníkov, ktorí boli v Cirkvi od počiatku uctievaní.

Žiaden človek však nemôže svojvoľne rozhodovať o tom, či má žiť, či zomrieť; jediným a absolútnym Pánom, ktorý môže také rozhodnutie urobiť, je Stvoriteľ – ten, v ktorom „žijeme, hýbeme sa a sme“ (Sk 17, 28).

„Všetci, čo sa ho chopia, dosiahnu život“ (Bar 4, 1): od zákona, daného na Sinaji, po dar Svätého Ducha

48. Život má v sebe nezmazateľne zapísanú svoju pravdu. Keď človek prijíma Boží dar, má sa usilovať zachovať život v tej pravde, ktorá patrí k samej podstate života. Odlúčiť sa od nej znamená odsúdiť seba samého na nešťastnú existenciu zbavenú významu a v dôsledku toho stať sa ohrozením pre jestvovanie iných, lebo sa zbúrajú bariéry, ktoré zaručujú rešpektovanie a obranu života v každej situácii.

Pravdu o živote zjavuje Božie prikázanie. Božie slovo ukazuje konkrétny smer, v ktorom sa má život uberať, aby rešpektoval svoju pravdu a zachoval si vlastnú dôstojnosť. Nielen osobitné prikázanie „Nezabiješ!“ (Ex 20, 13; Dt 5, 17) zaručuje ochranu života: celý Pánov zákon slúži jeho ochrane, lebo zjavuje onú pravdu, v ktorej život nachádza plný význam.

Niet preto divu, že zmluva, ktorú Boh uzatvára so svojím ľudom, je tak silno zviazaná s perspektívou života aj v jeho telesnom rozmere. Prikázanie sa tu predkladá ako cesta života: „Hľa, dnes som predložil pred teba život i šťastie a smrť i nešťastie a prikazujem ti, aby si miloval Pána, svojho Boha, kráčal po jeho cestách a zachovával jeho príkazy, ustanovenia a nariadenia. Potom budeš žiť a rozmnožíš sa – a Pán, tvoj Boh, ťa bude žehnať v krajine, do ktorej sa uberáš, aby si ju prevzal do vlastníctva“ (Dt 30, 15 – 16). Ide tu nielen o zem Kanaán a o jestvovanie izraelského ľudu, ale o dnešný svet i o ten budúci, o jestvovanie celého ľudstva. Je totiž absolútne nemožné, aby si život zachoval svoju autentickosť a plnosť, ak sa odlúči od dobra; a dobro patrí k tej istej podstate Božích príkazov čiže „zákona života“ (porov. Sir 17, 11). Dobro, ktoré treba konať, nemá byť životu nanútené ako bremeno, ktoré ho ťaží, ale práve ono je hlavným dôvodom života, ktorý možno budovať len konaním dobra.

A tak Zákon ako celok plne chráni život človeka. To vysvetľuje, prečo je tak ťažké zachovať vernosť prikázaniu „Nezabiješ!“, ak sa nezachovávajú iné „slová života“ (porov. Sk 7, 38), s ktorými je toto prikázanie spojené. Keď sa vytrhne z tohto kontextu, stáva sa nakoniec len obyčajným vonkajším zákazom a človek sa rýchlo začne pýtať na jeho hranice a hľadať spôsoby, ako ho zmierniť a ako zdôvodniť výnimky z neho. Iba vtedy, keď sa otvorí plnosti pravdy o Bohu, o človeku a o dejinách, prikázanie „Nezabiješ!“ nadobudne svoje plné svetlo ako dobro pre človeka vo všetkých jeho rozmeroch a vzťahoch. V tejto perspektíve môžeme vnímať plnosť pravdy obsiahnutej v slovách Knihy Deuteronómium, na ktoré sa Ježiš odvoláva v odpovedi na prvé pokušenie na púšti: „Človek nežije len z chleba, ale (..) zo všetkého, čo vychádza z Božích úst“ (8, 3; porov. Mt 4, 4).

Keď človek počúva Božie slovo, môže žiť dôstojne a spravodlivo; keď človek zachováva Boží zákon, môže prinášať ovocie, ktorým je život a šťastie: „Všetci, čo sa ho chopia, dosiahnu život, čo ho však opustia, zomrú“ (Bar 4, 1).

49. Dejiny Izraela ukazujú, aké ťažké je zachovať vernosť zákonu života, ktorý Boh vpísal do sŕdc ľudí a zveril ľudu zmluvy na hore Sinaj. Keď si niektorí konštruovali iné pojmy života, ktoré sa nezhodovali s Božím plánom, boli to najmä proroci, čo im s dôrazom pripomínali, že len Boh je pravý zdroj života. Čítame preto u Jeremiáša: „Veď dvoch ziel sa dopustil môj ľud: mňa opustili, prameň živých vôd, aby si vykopali popraskané cisterny, ktoré vodu udržať nemôžu“ (2, 13). Proroci obviňujú tých, ktorí pohŕdajú životom a porušujú práva osoby: „V prachu zeme šliapu po hlave maličkých“ (Am 2, 7); „Naplnili toto miesto nevinnou krvou“ (Jer 19, 4). Prorok Ezechiel za to veľakrát pranieruje Jeruzalem a nazýva ho „krvavým mestom“ (porov. 22, 2; 24, 6. 9) a „mestom, ktoré vylieva vo svojom strede krv“ (porov. 22, 3).

Keď proroci odhaľovali priestupky proti životu, predovšetkým sa snažili vyvolať očakávanie nového princípu života, ktorý by bol schopný položiť základ obnovenému vzťahu k Bohu a bratom, otvárajúc dovtedy nepoznané a mimoriadne možnosti pochopenia a uskutočnenia všetkých požiadaviek Evanjelia života. Stane sa to možné len pomocou Božieho daru, ktorý očisťuje a obnovuje: „Potom budem na vás kropiť čistú vodu, že sa očistíte; od všetkých vašich škvŕn a od všetkých vašich modiel vás očistím. A dám vám nové srdce a nového ducha vložím do vás“ (Ez 36, 25 – 26; porov. Jer 31, 31 – 34). To „nové srdce“ umožní pochopiť a uskutočniť najpravdivejší a najhlbší zmysel života: je ním dar, ktorý sa napĺňa sebadarovaním. Toto vznešené posolstvo o hodnote života vyjadruje biblická postava Pánovho Sluhu: „Ak dá svoj život na obetu za hriech, uvidí dlhoveké potomstvo (…). Po útrapách sa jeho duša nahľadí dosýta“ (Iz 53, 10 – 11).

Zákon sa napĺňa v živote a činnosti Ježiša z Nazareta, kým nové srdce človek dostáva prostredníctvom jeho Ducha. Ježiš totiž nezavrhuje zákon, ale ho napĺňa: zákon a prorokov zhŕňa v zlatom pravidle vzájomnej lásky (porov. Mt 7, 12). V Ježišovi sa Zákon nakoniec stáva „evanjeliom“, dobrou zvesťou o Božej vláde nad svetom, ktorá nanovo privádza každú existenciu k jej koreňom a k jej pôvodným perspektívam. Je to nový zákon, „zákon Ducha, ktorý dáva život v Kristu Ježišovi“ (Rim 8, 2) a jeho základným vyjadrením je podľa príkladu Krista, ktorý dáva život za svojich priateľov (porov. Jn 15, 13), sebadarovanie z lásky k bratom: „My vieme, že sme prešli zo smrti do života, lebo milujeme bratov“ (1 Jn 3, 14). Je to zákon slobody, radosti a šťastia.