35. Vzhľadom na problém správnej kontroly pôrodnosti musí sa v súčasnosti cirkevná obec podujať na úlohu vytvárať pevné presvedčenie pre tých, čo chcú prežívať skutočne zodpovedným spôsobom otcovstvo a materstvo a poskytovať im na to konkrétnu pomoc.
Zatiaľ čo Cirkev má radosť z výsledkov dosiahnutých vo vedeckom výskume zameranom na presnejšie poznanie obdobia ženskej plodnosti a podporuje stále viac rozširovanie týchto výskumov, musí s novým oduševnením podnecovať zodpovednosť tých – lekárov, odborníkov, manželských poradcov, vychovávateľov a samých manželov – čo môžu naozaj manželom pomôcť, aby prežívali svoju lásku tak, že by rešpektovali štruktúru a ciele manželského aktu, ktorý ju vyjadruje. To však znamená širšie, rozhodnejšie a systematickejšie úsilie o spoznanie, zhodnotenie a uplatňovanie prirodzených metód kontroly pôrodnosti.97
Cenné svedectvo môžu a majú poskytnúť tí manželia, čo sa spoločnou dohodou zaviazali k periodickej zdržanlivosti a dostali sa k zrelšej osobnej zodpovednosti voči láske a životu. O nich Pavol VI. napísal: „Pán im zveril úlohu zviditeľniť pred ľuďmi svätosť a sladkosť zákona, ktorý zjednocuje ich vzájomnú lásku spolupôsobením s láskou Boha, pôvodcu ľudského života.“98
36. Úloha vychovávať siaha svojimi koreňmi k počiatočnému povolaniu manželov mať účasť na Božom stvoriteľskom diele. Tým, že v láske a z lásky dávajú život novému človeku, ktorý má v sebe povolanie rásť a vyvíjať sa, rodičia berú na seba úlohu účinne ho napomáhať, aby mohol žiť plným ľudským životom. Preto Druhý vatikánsky koncil pripomína: „Keďže rodičia dali život svojim deťom, viaže ich veľmi vážna povinnosť poskytnúť svojmu potomstvu aj výchovu. Preto ich treba mať za prvých a hlavných vychovávateľov svojich detí. Táto ich výchovná úloha je taká dôležitá, že ak chýba, len ťažko ju možno nahradiť. Rodičia majú totiž utvoriť rodinné ovzdušie, preniknuté láskou a úctou k Bohu a ľuďom, ktoré napomáha úplnú osobnú a spoločenskú výchovu detí.
Rodina je teda prvou školou spoločenských čností, ktoré sú potrebné každému spoločenstvu.“99
Právo a povinnosť rodičov vychovávať sa považuje za základné, pretože súvisí s odovzdávaním ľudského života; je prirodzené a prvotné, pretože vzhľadom na inú výchovnú činnosť je jediné, čo stojí na vzťahu lásky medzi rodičmi a deťmi; je nenahraditeľné a neodňateľné, a preto nemožno ním poveriť plne iných, ani iní si naň nemôžu robiť nárok.
Popri týchto vlastnostiach nesmie sa zabúdať ani na najhlavnejšieho činiteľa, ktorý určuje výchovnú povinnosť rodičov, na otcovskú a materskú lásku, ktorá vo výchovnej činnosti nachádza svoje zavŕšenie tým, že robí plnou a dokonalou službu životu. Láska rodičov je teda zdrojom, dušou výchovy, a tak aj normou, ktorá hýbe a riadi celú konkrétnu výchovnú činnosť a obohacuje ju o tie hodnoty nežnosti, stálosti, dobroty, ochoty slúžiť, nezištnosti a obetavosti, ktoré sú najcennejšími plodmi lásky.
37. Hoci sa dnes stavia do cesty výchovnej činnosti veľa prekážok, rodičia musia pevne a s dôverou vychovávať deti k základným hodnotám ľudského života. Deti majú vyrásť v správnej slobode voči hmotným hodnotám, aby vedeli prijať aj jednoduchý a striezlivý spôsob života v tom presvedčení, že „človek je viac hoden pre to, čím je, než pre to, čo má“.100
V spoločnosti otriasanej a rozkladanej napätiami a konfliktami v dôsledku ostrého zápasu medzi rôznymi individualizmami a egoizmami deti majú získavať nielen väčší zmysel pre spravodlivosť, ktorá jediná vedie ľudí k rešpektovaniu osobnej dôstojnosti každého človeka, ale – a ešte viac – zmysel pre pravú lásku, ktorá je úprimnou starostlivosťou a nezištnou službou iným, najmä chudobným a núdznym. Rodina je prvá a základná škola sociálnych čností. Ako spoločenstvo lásky objavuje v darovaní seba zákon, ktorý ju vedie a napomáha jej rast. Toto darovanie sa, ktoré podnecuje vzájomnú lásku manželov, sa kladie za vzor a normu i pre vzájomné darovanie sa, ktoré má vládnuť vo vzájomných vzťahoch medzi bratmi a sestrami, ako aj medzi rôznymi generáciami v ich rodinnom spolužití. Spoločenstvo a každodenná spoluúčasť na rodinnom živote vo chvíľach radosti i ťažkosti je tou najstabilnejšou a najúčinnejšou výchovnou metódou k aktívnemu, vedomému a úspešnému začleneniu sa detí do širšieho okruhu spoločnosti.
Výchova k láske, ako k sebadarovaniu sa, je tiež nepostrádateľným predpokladom pre rodičov povolaných na to, aby dali deťom jasnú a rozumnú pohlavnú výchovu. Vzhľadom na kultúru, ktorá ľudskú sexualitu z väčšej časti „vulgarizuje“, pretože ju chápe a prežíva obmedzene a ochudobňuje ju tým, že ju spája výlučne so sebeckým telesným pôžitkom, musí sa výchovná služba rodičov pevne opierať o skutočne plnú osobnú sexuálnu kultúru. Sexualita je bohatstvom celej osobnosti – tela, citu i duše – a prejavuje svoj vnútorný význam tým, že vedie človeka k darovaniu sa v láske.
Pohlavná výchova, ktorá je prvotným právom a povinnosťou rodičov, má sa či už doma, alebo vo výchovných strediskách, ktoré si oni zvolia a kontrolujú, vždy diať pod ich starostlivým vedením. V tomto zmysle Cirkev zdôrazňuje zákon vzájomnej výpomoci, ktorým sa má škola riadiť, keď pomáha pri pohlavnej výchove, a to v rovnakom duchu ako rodičia.
V tejto súvislosti nemožno sa zrieknuť výchovy k čistote ako k čnosti, ktorá napomáha opravdivý rozvoj osoby k zrelosti, aby si vážila a rozvíjala „manželský význam“ tela. Kresťanskí rodičia, ktorí rozoznávajú znamenia Božieho volania, dokonca majú venovať zvláštnu pozornosť a starostlivosť výchove k panenstvu ako k najvyššej forme toho sebadarovania, ktoré je aj vlastným zmyslom ľudskej sexuality.
Vzhľadom na úzky zväzok medzi sexuálnym rozmerom ľudskej osoby a jej etickými hodnotami výchova má viesť deti k chápaniu a hodnoteniu mravných predpisov ako nevyhnutnej a cennej záruky zodpovedného osobného rastu v tom, čo k ľudskej sexualite patrí.
Preto sa Cirkev rozhodne stavia proti takej forme sexuálnej výchovy, odtrhnutej od mravných zásad a tak často rozširovanej, ktorá v podstate nie je ničím iným ako prípravou na pôžitkárstvo a podnetom – už v rokoch nevinnosti – k strate vyrovnanosti, čím sa otvára cesta nerestiam.
38. Výchovné poslanie kresťanských rodičov, spočívajúce – ako sme už povedali – v ich účasti na Božom stvoriteľskom diele, má svoj nový a osobitný zdroj vo sviatosti manželstva, ktoré ich posväcuje pre skutočne kresťanskú výchovu detí. Povoláva ich k účasti na tej istej autorite a láske, akú má Boh Otec a Kristus, Dobrý Pastier, ako aj na materskej láske Cirkvi. Pritom ich obohacuje múdrosťou, radou, silou a všetkými ostatnými darmi Ducha Svätého, ktoré pomáhajú deťom v ich ľudskom a kresťanskom dozrievaní.
Zo sviatosti manželstva výchovná úloha rodičov dostáva dôstojnosť a povolanie na to, aby sa výchova stala pravou a skutočnou „službou“ Cirkvi, ktorá slúži formovaniu jej členov. Výchovná služba kresťanských rodičov je taká vznešená a veľkolepá, že svätý Tomáš ju bez váhania prirovnal ku kňazskej službe, keď hovorí: „Sú takí, čo šíria a zachovávajú duchovný život len duchovnou službou, a to sa deje sviatosťou posvätenia kňazstva. Iní zasa telesnou i duchovnou službou, čo sa deje sviatosťou manželstva, v ktorom sa muž a žena spájajú na plodenie a výchovu potomstva na službu Bohu.“101
Živé a bdelé vedomie tohoto poslania, ktoré kresťanskí rodičia dostali so sviatosťou manželstva, im pomôže, aby sa službe vychovávať deti venovali pokojne a s dôverou voči Bohu, ktorý ich povoláva a posiela, aby v deťoch budovali Cirkev. Takto sa rodina pokrstených – ako domáca cirkev zhromaždená slovom a sviatosťou – súčasne stáva na spôsob veľkej Cirkvi učiteľkou a matkou.
39. Výchovné poslanie vyžaduje, aby kresťanskí rodičia poskytovali deťom, čo je nevyhnutné pre postupné dozrievanie ich osobnosti tak z kresťanského, ako aj z cirkevného hľadiska. Majú sa teda riadiť vyššie uvedenými výchovnými zásadami a usilovať sa deťom ukázať, k akým výškam ich môže priviesť viera a Kristova láska. Okrem toho vedomie, že Pán im zveril rast Božieho dieťaťa, Kristovho brata, chrámu Ducha Svätého a člena Cirkvi, pomôže kresťanským rodičom v ich úlohe posilňovať v dušiach detí dar Božej milosti.
Druhý vatikánsky koncil opisuje obsah kresťanskej výchovy týmito slovami: „Kresťanská výchova sa neusiluje jedine o tú zrelosť ľudskej osobnosti, o ktorej bola práve reč, ale sa usiluje najmä o to, aby si pokrstení, keď sa postupne zasväcujú do tajomstva spásy, boli čím ďalej tým viac vedomí daru viery, ktorého sa im dostalo; aby sa naučili klaňať Bohu Otcovi v duchu a pravde (porov. Jn 4,23), zvlášť liturgickými úkonmi, a priúčali sa správať vo svojom živote spravodlivo a naozaj sväto ako noví ľudia (porov. Ef 4,22-24), a tak dospeli v zrelého muža, k miere plného vzrastu Kristovho (porov. Ef 4,13) a pričinili sa o rast tajomného Tela. Okrem toho, vedomí svojho povolania, majú sa učiť vydávať svedectvo o nádeji, ktorú nosia v sebe (porov. 1Pt 3,15) a napomáhať stvárňovať svet v kresťanskom zmysle.“102
Aj synoda, ktorá si osvojila a rozvinula koncilové učenie, predkladá výchovné poslanie kresťanskej rodiny ako skutočnú službu, ktorou sa hlása a šíri evanjelium, a tak sa sám rodinný život stáva cestou viery a určitým spôsobom aj úvodom do kresťanského života a školou nasledovania Krista. Ako napísal Pavol VI.: „V rodine, ktorá si je vedomá tejto úlohy, všetky jej zložky ohlasujú evanjelium a súčasne všetkým sa ono ohlasuje.“103
Na základe výchovnej služby rodičia sú svedectvom svojho vlastného života pre svoje deti prvými hlásateľmi evanjelia. Okrem toho, ako sa s deťmi modlia, čítajú s nimi Božie slovo a postupným zasväcovaním do kresťanstva ich uvádzajú do tajomstva Kristovho tela, eucharistického i cirkevného, stávajú sa v plnom zmysle rodičmi, ktorí plodia nielen telesný život, ale aj ten, ktorý obnovou skrze Ducha pramení z Kristovho kríža a zmŕtvychvstania.
Aby kresťanskí rodičia mohli dôstojne plniť svoju výchovnú službu, synodálni Otcovia vyslovili želanie, aby sa zostavil vhodný text katechizmu pre rodiny, ktorý by bol jasný, stručný a každému ľahko zrozumiteľný. Preto naliehavo vyzývame biskupské konferencie, aby sa postarali o vydanie takéhoto katechizmu.