55. Hlásanie evanjelia a jeho prijímanie vo viere dosahuje plnosť v slávení sviatostí. Cirkev, veriace a evanjelizujúce spoločenstvo, je súčasne kňazským ľudom, ktorý má dôstojnosť a účasť na moci Krista, najvyššieho Veľkňaza Novej a večnej zmluvy.137
Do Cirkvi ako kňazského ľudu je zapojená aj kresťanská rodina. Cez sviatosť manželstva, v ktorej má svoj základ a z ktorej čerpá potravu, ju ustavične Pán Ježiš oživuje i povoláva a zaväzuje k dialógu s Bohom prostredníctvom sviatostného života, obetovaním svojej vlastnej existencie a modlitbou.
Taká je kňazská úloha, ktorú kresťanská rodina môže a má plniť v úzkom spojení s celou Cirkvou vo všetkých každodenných udalostiach manželského a rodinného života. Takto je kresťanská rodina povolaná posväcovať seba, cirkevné spoločenstvo a svet.
56. Vlastným zdrojom a jedinečným prostriedkom posväcovania sa pre manželov a kresťanskú rodinu je sviatosť manželstva, ktorá posväcujúcu milosť krstu obnovuje a rozmnožuje. V sile tajomstva smrti a zmŕtvychvstania Krista, do ktorého kresťanské manželstvo ľudí znova ponára, manželská láska sa očisťuje a posväcuje: „Túto lásku Pán uznal za dobré ozdraviť, zdokonaliť a zošľachtiť osobitným darom milosti a lásky.“138
Dar Ježiša Krista sa nevyčerpáva slávením sviatosti manželstva, ale sprevádza manželov počas celého ich života. Výslovne to pripomína Druhý vatikánsky koncil, keď hovorí, že Ježiš Kristus „zostáva ďalej s nimi, aby manželia jeden druhého vo vzájomnej oddanosti navždy verne milovali, ako si on zamiloval Cirkev a seba samého obetoval za ňu… Preto sa kresťanskí manželia posilňujú a sťaby zasväcujú osobitnou sviatosťou, aby dôstojne plnili povinnosti svojho stavu. Jej pôsobením konajú svoje manželské a rodinné poslanie, naplnení duchom Kristovým, ktorý preniká celý ich život vierou, nádejou a láskou, a tak napredujú čím ďalej tým viac vo svojej vlastnej dokonalosti a vzájomnom posväcovaní, a teda aj v spoločnej oslave Boha.“139
Všeobecné povolanie ku svätosti platí aj pre kresťanských manželov a rodičov. Pre nich je ono spresnené sviatostným uzavretím manželstva a prenáša sa konkrétne do skutočnosti, ktorá je vlastná manželskému a rodinnému životu.140
Odtiaľ vyplýva milosť a požiadavka opravdivej a hlbokej manželskej i rodinnej spirituality, ktorá má čerpať dôvody zo stvorenia, zo zmluvy Boha s ľuďmi, z kríža, zmŕtvychvstania a znaku, na ktoré sa synoda niekoľkokrát odvolávala.
Kresťanské manželstvo, podobne ako všetky sviatosti ktoré „majú za cieľ posväcovať človeka, budovať Kristovo telo a konečne vzdávať úctu Bohu“,141
je samo v sebe liturgickým aktom oslavy Boha v Ježišovi Kristovi a v Cirkvi. Prijatím tejto sviatosti kresťanskí manželia vyznávajú svoju vďačnosť Bohu za jeho cenný dar, ktorý dostali, aby mohli vo svojom manželskom a rodinnom živote znovu prežívať samu Božiu lásku ku všetkým ľuďom a lásku Pána Ježiša k Cirkvi, svojej Neveste.
A ako z tejto sviatosti plynie pre manželov dar a povinnosť každodenne prežívať posvätenie, ktoré dostali, tak z tej istej sviatosti prýšti aj milosť a mravný záväzok pretvárať celý život na trvalé „duchovné obety“.142
Aj na kresťanských manželov a rodičov najmä v pozemských a časných skutočnostiach, ktoré sú pre nich charakteristické, vzťahujú sa slová Koncilu: „A tak i laici tým, že si ako ctitelia Boha všade bezúhonne počínajú, zasväcujú mu sám svet.“143
57. Úloha kresťanskej rodiny posväcovať sa má prvý koreň v krste a najvyššie vyjadrenie v Eucharistii, s ktorou sa kresťanské manželstvo vnútorne spája. Druhý vatikánsky koncil vyzdvihuje osobitný vzťah, ktorý jestvuje medzi manželstvom a Eucharistiou, keď prikazuje, aby sa „manželstvo slávilo spravidla vo svätej omši“.144
Je veľmi potrebné znova odkryť a prehĺbiť tento vzťah, ak chceme pochopiť a naozaj prežívať milosti a záväzky manželstva a kresťanskej rodiny.
Vlastným zdrojom kresťanského manželstva je Eucharistia. Veď eucharistická obeta sprítomňuje zmluvu lásky Krista s Cirkvou, nakoľko bola spečatená jeho krvou na kríži.145
A v tejto obete Novej a večnej zmluvy nachádzajú manželia prameň, z ktorého vyviera, vnútorne sa stvárňuje a trvale oživuje ich manželský zväzok. Nakoľko je sprítomnením obety lásky Krista k Cirkvi, je Eucharistia prameňom lásky. V eucharistickom dare lásky nachádza kresťanská rodina základ a akoby dušu svojho „spoločenstva“ a svojho „poslania“; eucharistický chlieb vytvára z rozličných údov rodinného spoločenstva jediné telo, ktoré je prejavením a účasťou na plnšej jednote Cirkvi. Účasť na Kristovom tele, ktoré „sa obetuje“, a na krvi, ktorá „sa vylieva“, stáva sa nevyčerpateľným prameňom misijnej a apoštolskej činnosti pre kresťanskú rodinu.
58. Nevyhnutnou a trvalou súčasťou úlohy posväcovania sa v kresťanskej rodine je prijatie evanjeliovej výzvy na obrátenie, určenej všetkým kresťanom, ktorí nezostávajú vždy verní onej „novosti“ krstu, ktorým sa stali „svätými“. Ani kresťanská rodina nežije vždy dôsledne podľa zákona milosti a krstnej svätosti, ktorú znova hlása i sviatosť manželstva.
Pokánie a vzájomné odpúšťanie vnútri kresťanskej rodiny, ktoré sú také časté v každodennom živote, nachádzajú sviatostné zvýraznenie v kresťanskom pokání. Pokiaľ ide o manželov, Pavol VI. napísal v encyklike Humanae vitae: „Ak sa dosiaľ nevymanili z hriechov, nech neklesajú na mysli, ale nech sa pokorne a vytrvalo utiekajú k Božiemu milosrdenstvu, ktoré tak štedro udeľuje sviatosť pokánia.“146
Táto sviatosť má osobitný vplyv na rodinný život. Manželia a všetci členovia rodiny tým, že si vierou uvedomujú, ako hriech protirečí nielen zmluve s Bohom, ale aj ich manželskej zmluve a rodinnému spoločenstvu, sú vedení k stretnutiu s Bohom, „ktorý je bohatý na milosrdenstvo“,147
a tým, že ich zahrňuje svojou láskou mocnejšou ako hriech,148
obnovuje a zdokonaľuje manželskú zmluvu a rodinné spoločenstvo.
59. Cirkev sa modlí za kresťanskú rodinu a vychováva ju, aby žila veľkodušne a dôsledne podľa kňazského daru a poslania, čo prijala od Krista Veľkňaza. Krstné kňazstvo veriacich, prežívané vo sviatostnom manželstve, je v skutočnosti pre manželov a rodinu základom povolania a poslania, v duchu ktorého sa každodenný život manželov a rodiny pretvára na „duchovnú obetu Bohu príjemnú skrze Ježiša Krista“.149
Uskutočňuje sa to nielen slávením Eucharistie a iných sviatostí a obetovaním seba samých na slávu Božiu, ale aj obvyklou modlitbou, modlitbou ako dialógom s Otcom skrze Ježiša Krista v Duchu Svätom.
Rodinná modlitba má svoje charakteristické znaky. Je to spoločná modlitba manžela a manželky, rodičov a detí. Spoločenstvo v modlitbe je súčasne plodom a požiadavkou onoho spoločenstva, ktoré sa utvorilo sviatosťou krstu a manželstva. Najmä na členov kresťanskej rodiny sa môžu vzťahovať slová, ktorými Pán Ježiš sľubuje svoju prítomnosť: „A zasa vám hovorím: ?Ak budú dvaja z vás na zemi jednomyseľne prosiť o čokoľvek, dostanú to od môjho Otca, ktorý je na nebesiach. Lebo kde sú dvaja alebo traja zhromaždení v mojom mene, tam som ja medzi nimi?.“150
Svojským obsahom takejto rodinnej modlitby je sám rodinný život, ktorý sa vo všetkých svojich rôznych okolnostiach chápe ako Božie volanie a stáva sa synovskou odpoveďou na jeho volanie. Radosti a bolesti, nádeje a zármutok, narodenia a narodeniny, výročia sobáša rodičov, lúčenia, pobyt mimo rodiny a návraty, vážne a dôležité rozhodnutia, smrť drahých osôb a podobné udalosti sú zásahmi Božej lásky do života rodiny a zároveň sú aj vhodnými príležitosťami na vzdávanie vďaky, na prosby, dôverné odovzdanie sa rodiny do rúk spoločného Otca, ktorý je na nebesiach. Dôstojnosť a zodpovednosť kresťanskej rodiny ako domácej cirkvi môžu sa prejaviť iba za ustavičnej Božej pomoci, ktorá sa jej istotne poskytne, ak bude prosiť o ňu pokorne a s dôverou v modlitbe.