70. Cirkev, ako spoločenstvo, ktoré je už vykúpené a zároveň vedie k spáse, treba tu chápať v jej dvojitom rozmere – všeobecnom a miestnom. V miestnom rozmere sa prejavuje a uskutočňuje v diecéznom spoločenstve, ktoré je pastoračne rozdelené na menšie jednotky, medzi ktorými pre svoju osobitnú dôležitosť vyniká farnosť.
Spoločenstvo s univerzálnou Cirkvou nepotláča miestne cirkvi, naopak, zabezpečuje a napomáha ich súdržnosť a vlastný ráz. Miestne Cirkvi sú stále tým najpôsobivejším, bezprostredným a najúčinnejším nástrojom rodinnej pastorácie. V tomto zmysle každá miestna cirkev a najmä každé farské spoločenstvo si má čím viac uvedomovať milosť a zodpovednosť, ktorú prijíma od Pána na to, aby rozvíjala pastoračnú činnosť. Každé plánovanie riadne organizovanej pastoračnej práce na akejkoľvek úrovni musí brať do úvahy aj pastoráciu rodín.
So zreteľom na túto úlohu treba chápať aj dôležitosť primeranej prípravy pre tých, čo sa zvlášť venujú tomuto druhu apoštolátu. Kňazi, rehoľníci a rehoľníčky už v čase svojej formácie majú sa postupne a primerane viesť a vychovávať na plnenie svojich úloh. Spomedzi iných iniciatívnych akcií by sme radi upozornili na vysokú školu zameranú na štúdium rodinných otázok založenú nedávno v Ríme pri Pápežskej lateránskej univerzite. I v niektorých iných diecézach zriadili podobné školy. Biskupi by mali dbať na to, aby čím viacerí kňazi, prv ako začnú pracovať vo farnostiach, navštevovali tieto školy. Inde nech sa zasa konajú pravidelné kurzy pri vyšších inštitútoch teologických a pastoračných štúdií. Takéto podujatia treba podporovať, udržovať a rozmnožovať a samozrejme sprístupniť aj laikom, ktorí budú rodine pomáhať na základe svojho povolania (ako lekári, právnici, psychológovia, sociológovia, pedagógovia).
71. Predovšetkým treba priznať jedinečné miesto, ktoré na tomto poli prináleží poslaniu kresťanských manželov a rodín, a to na základe milosti, ktorú dostali vo sviatosti. Toto poslanie má byť postavené do služieb budovania Cirkvi a Božieho kráľovstva v priebehu dejín ľudstva. Žiada sa to ako prejav ochotnej poslušnosti voči Kristovi, Pánovi. On totiž silou manželstva pokrstených povýšeného na sviatosť ukladá kresťanským manželom zvláštne apoštolské poslanie, ktorým ich posiela ako robotníkov do svojej vinice, najmä na toto rodinné pole.
Túto činnosť rozvíjajú v spoločenstve a v spolupráci s ostatnými členmi Cirkvi, ktorí usilovne pracujú na prospech rodiny, a tak svojimi darmi a službami prinášajú ovocie. Takýto apoštolát sa má rozvinúť predovšetkým vo vlastnej rodine, a to svedectvom vlastného života podľa Božieho zákona vo všetkých jeho zložkách, kresťanskou výchovou detí tým, že sa im pomáha pri dozrievaní vo viere, výchovou k mravnej čistote, prípravou na život, starostlivou ochranou pred ideologickými a mravnými nebezpečenstvami, ktoré ich často ohrozujú, s ich postupným a zodpovedným včlenením do cirkevného i občianskeho spoločenstva, pomocou a radou pri voľbe povolania, vzájomnou pomocou medzi členmi rodiny pre spoločný ľudský a kresťanský rozvoj a inými spôsobmi. Z nej sa potom apoštolát rodiny šíri skutkami duchovného a telesného milosrdenstva na iné rodiny, najmä tie, ktoré viac potrebujú pomoc a oporu, na chudobných, chorých, starcov, telesne a duševne postihnutých, siroty, vdovy, opustené manželky alebo manželov, slobodné matky a na tie ženy, čo sa pre ťažkú situáciu, v ktorej sa nachádzajú, chcú vyhnúť pôrodu a pod.
72. V Cirkvi, ktorá je zodpovedným činiteľom pastoračnej starostlivosti o rodinu, treba spomenúť mnohé združenia veriacich, v ktorých sa prejavuje a v určitej miere prežíva tajomstvo Krista a Cirkvi. Preto si zaslúžia uznanie tie mnohé cirkevné spoločenstvá, skupiny a početné hnutia, ktoré sa rôznym spôsobom, z rozličných pohnútok a na rozličnej úrovni venujú rodinnej pastorácii, a to všetky podľa svojich charakteristických vlastností, cieľov, dosahu a metód.
Preto Synoda verejne uznala užitočný prínos takých združení duchovného, výchovného či apoštolského rázu. Ich úlohou bude vzbudzovať živý pocit spolupatričnosti s inými, viesť k životu podľa evanjelia a viery Cirkvi, formovať svedomie v duchu kresťanských čností, a nie podľa názorov verejnej mienky, podnecovať na skutky vzájomnej lásky a voči iným mať otvorené srdce, ktoré robí z kresťanských rodín pravý zdroj svetla a zdravý kvas pre ostatných.
Je tiež vhodné, aby kresťanské rodiny, so živým zmyslom pre spoločné dobro, aktívne pracovali, a to na všetkých úrovniach, aj v iných necirkevných združeniach. Niektoré z nich majú za cieľ zachovávať, podávať a chrániť zdravé etické a kultúrne hodnoty jednotlivých národov, rozvíjať ľudskú osobnosť, starať sa o lekársku, právnu a sociálnu ochranu matiek a detí, usilovať sa o spravodlivé pozdvihnutie ženy a bojovať proti tomu, čo ponižuje jej dôstojnosť, rozširovať vzájomnú pomoc, poznávať problémy spojené so zodpovednou kontrolou pôrodnosti podľa prirodzených metód, zodpovedajúcich ľudskej dôstojnosti a učeniu Cirkvi. Iné združenia sa usilujú o budovanie spravodlivejšieho a ľudskejšieho sveta, o spravodlivé zákony, ktoré by podporovali správny spoločenský poriadok pri plnom rešpektovaní dôstojnosti a každej oprávnenej slobody jednotlivca i rodiny, a to tak na národnej, ako aj na medzinárodnej úrovni, a o spoluprácu so školou a s inými inštitúciami, ktoré dopĺňajú výchovu detí a pod.
Okrem rodiny, ktorá je predmetom, ba ešte viac predmetom pastorácie rodín, treba spomenúť aj iných činiteľov, najmä tých, čo na tomto osobitnom poli pracujú.
73. Prvou osobou, ktorá sa stará a riadi pastoráciu rodín v diecéze, je biskup. Ako otec a pastier má sa zvlášť starať o tento bezpochyby prednostný úsek pastoračnej služby. On mu má predovšetkým venovať záujem, starostlivosť, čas, pomocníkov a prostriedky; a najmä osobne má poskytovať pomoc rodinám a všetkým, čo mu v rozličných diecéznych štruktúrach pomáhajú v rodinnej pastorácii. Osobitne má byť vecou jeho srdca, aby sa jeho vlastná diecéza čoraz viac stávala ozajstnou „diecéznou rodinou“, vzorom a zdrojom nádeje pre všetky rodiny, čo do nej patria. V tejto spojitosti treba chápať i založenie Pápežskej rady pre rodinu; má byť dôkazom dôležitosti, ktorú prikladáme pastorácii rodín na celom svete, a zároveň účinným nástrojom na jej povznesenie na všetkých rovinách.
Biskupovi pomáhajú najmä kňazi, ktorých úloha – ako to Synoda zdôraznila – tvorí základnú časť služby Cirkvi manželstvu a rodine. To isté treba povedať aj o diakonoch, ktorým sa prípadne môže zveriť starostlivosť o túto pastoračnú oblasť.
Ich zodpovednosť sa nevzťahuje len na mravné a liturgické otázky, ale aj na osobné a sociálne problémy. Majú podporovať rodinu v jej ťažkostiach a utrpeniach, majú stáť po boku jej členov a pomáhať im, aby hľadeli na svoj život vo svetle evanjelia. Nie je zbytočné poznamenať, že z tohto poslania, ak sa vykonáva s patričnou schopnosťou rozlišovať a s pravým apoštolským duchom, čerpá služobník Cirkvi nové podnety a duchovnú silu aj pre vlastné povolanie a vykonávanie svojej služby.
Kňaz alebo diakon sa musia na tento apoštolát včas a dôkladným štúdiom pripraviť. A majú sa vždy správať k rodinám ako otcovia, bratia, pastieri a učitelia. Majú im pomáhať prostriedkami milosti a osvecovať ich svetlom pravdy. Je teda potrebné, aby náuka a rady, ktoré poskytujú, boli vždy v dokonalom súlade s autentickým učiteľským úradom Cirkvi tak, že budú môcť pomáhať Božiemu ľudu utvárať si správne chápanie viery a potom ho uplatňovať v konkrétnom živote. Z tejto vernosti učiteľskému úradu vyplynie aj to, že kňazi sa budú starostlivo usilovať o jednotu vo svojich názoroch, aby tak vedeli svojich veriacich uchrániť pred úzkosťami svedomia.
Duchovní pastieri a laici majú v Cirkvi účasť na Kristovom prorockom poslaní; laici tým, že vydávajú svedectvo o viere slovami a kresťanským životom, duchovní pastieri zasa tým, že rozlišujú, čo je v takom svedectve rýdzim výrazom viery a čo menej zodpovedá svetlu viery, a napokon rodina ako kresťanské spoločenstvo tým, že má osobitnú účasť na viere a vydáva o nej svedectvo. Tak sa rozvíja dialóg aj medzi duchovnými pastiermi a rodinou. Teológovia a odborníci v rodinných otázkach môžu k tomuto dialógu veľmi prispieť tým, že budú presne vysvetľovať učenie učiteľského úradu Cirkvi, ako aj skúsenosti z rodinného života. Takto sa učenie Učiteľského úradu stane zrozumiteľnejším a súčasne sa otvára cesta pre jeho postupné rozvíjanie. No predsa je dôležité pripomenúť, že najbližšia a záväzná norma v učení viery náleží hierarchickému učiteľskému úradu aj v otázkach týkajúcich sa rodiny. Jasné vzťahy medzi teológmi, odborníkmi v rodinných otázkach a medzi Učiteľským úradom nemálo prispievajú k správnemu chápaniu viery a podporujú – v jej medziach – aj oprávnený pluralizmus.
74. Pomoc, ktorou rehoľníci, rehoľníčky a Bohu zasvätené osoby môžu prispieť k apoštolátu rodín, nachádza prvý, základný a jedinečný výraz práve v ich zasvätení sa Bohu, ktoré ich robí „pred všetkými veriacimi v Krista“ schopnými pripomínať „ono podivuhodné, Bohom ustanovené zasnúbenie, ktoré sa vo svojej plnosti zjaví v budúcom veku a pre ktoré jediným Ženíchom Cirkvi je Kristus“.169
Robí ich aj svedkami tej univerzálnej lásky, ktorá pomocou čistoty zvolenej pre nebeské kráľovstvo ich uschopňuje ochotnejšie sa venovať službe Bohu a apoštolskej činnosti.
Z toho pre rehoľníkov a rehoľníčky, pre členov sekulárnych a iných inštitútov usilujúcich sa o dokonalosť, vyplýva možnosť, aby rozvíjali svoju službu jednotlivo alebo spoločne na prospech rodín, aby sa zvlášť starali o deti, predovšetkým opustené a nechcené, o siroty, o deti chudobné, telesne alebo duševne postihnuté. Nech navštevujú rodiny, starajú sa o chorých, pestujú styky, založené na úcte a láske, s neúplnými rodinami a s takými, čo sa nachádzajú v ťažkostiach, alebo sú rozvrátené. Nech pomáhajú poučovaním a radami pri príprave mladých ľudí na manželstvo a manželským dvojiciam v otázkach zodpovedného rodičovstva. Nech otvárajú svoje domy pre pohostinstvo, jednoduché, no srdečné, kde by rodiny mohli nájsť zmysel pre Boha, duchovnú záľubu v modlitbe a oddanosti ducha Bohu a pravý príklad života, prežívaného v láske a bratskej radosti ako medzi členmi širšej Božej rodiny.
Tu by som rád pripojil nástojčivé povzbudenie pre zodpovedných vedúcich inštitútov Bohu zasväteného života, aby totiž – samozrejme, pri stálom rešpektovaní vlastnej a pôvodnej charizmy – považovali apoštolát rodiny, a to kvôli dnešným okolnostiam, za jednu z najnaliehavejších a najdôležitejších úloh.