80. Prvou nenormálnou situáciou je takzvané „manželstvo na skúšku“, ktoré by dnes mnohí chceli brániť a prikladať mu určitú prednosť. Ale sám ľudský rozum radí, že ho nemožno prijať, keď dokazuje, že je nedôstojné robiť „experimenty“ s ľudskými osobami, ktorých dôstojnosť skôr vyžaduje, aby ony boli vždy a jediné cieľom, ku ktorému smeruje láska vzájomného darovania sa, a to bez časového a akéhokoľvek iného obmedzenia.
Cirkev zo svojej strany nemôže trpieť takýto zväzok, a to pre iné osobitné dôvody, vyplývajúce z viery. Na jednej strane telesné darovanie sa v pohlavnom spojení je reálnym znakom darovania sa celej osoby, a takéto darovanie nemôže sa uskutočniť v plnej pravde za súčasného poriadku spásy bez prispenia lásky, ktorú ponúka Kristus. Z druhej strany zasa manželstvo dvoch pokrstených je reálnym symbolom spojenia Krista s Cirkvou, ktoré nie je ani dočasné ani „na skúšku“, ale je verné naveky. Teda medzi dvoma pokrstenými osobami môže existovať iba nerozlučiteľné manželstvo.
Uvedenej situácii možno po väčšine čeliť iba vtedy, ak človek je už od detstva pomocou Kristovej milosti a bez strachu vychovávaný tak, aby dokázal ovládať vznikajúcu žiadostivosť a nadväzovať s inými vzťah založený na opravdivej láske. To sa nedá dosiahnuť bez serióznej výchovy k úprimnej láske a k správnemu používaniu sexuality. Taká výchova vovádza ľudskú osobnosť vo všetkých jej rozmeroch, teda aj v telesnom, do plnosti Kristovho tajomstva.
Bolo by veľmi užitočné pátrať po príčinách tohoto javu, a to aj z jeho psychologického a sociologického hľadiska, aby sa mohlo dospieť k primeranej náprave.
81. Jestvujú aj voľné vzťahy bez akéhokoľvek úradného a verejne uznávaného občianskeho alebo náboženského zväzku. Nie je možné, aby tento jav – stále častejšie sa vyskytujúci – neupriamil na seba pozornosť duchovných pastierov už aj preto, že môže mať veľmi rozdielne príčiny a že vhodným pôsobením by sa dali obmedziť jeho následky.
Niektorí si myslia, že k takémuto spojeniu ich takmer nútia ťažké situácie – hospodárska, kultúrna alebo náboženská –, lebo keby uzavreli riadne manželstvo, vystavili by sa škodám, strate hospodárskych výhod, nespravodlivej diskriminácii a pod. V iných prípadoch sa stretávame s postojom vyjadrujúcim pohŕdanie, odmietanie spoločnosti a protest proti nej, ako aj proti rodinnej ustanovizni, sociálnopolitickému poriadku, alebo s postojom, ktorý hľadá iba pôžitok. Napokon iných k tomu dohnala krajná nevedomosť a chudoba, niekdy podmienky zapríčinené nespravodlivosťou, alebo psychická nezrelosť, ktorá v nich budí neistotu a strach zo stáleho a trvalého zväzku. V niektorých krajinách tradičné zvyky umožňujú uzavrieť skutočné a pravé manželstvo až po určitom období spolunažívania a narodení prvého dieťaťa.
Tieto prípady stavajú pred Cirkev pálčivé pastoračné problémy, pretože nesú so sebou vážne následky, tak náboženské a mravné (ako je strata náboženského chápania manželstva, videného ako obraz zmluvy Boha so svojím ľudom, strata sviatostnej milosti, ťažké pohoršenie), ako aj spoločenské (ako je zotretie pojmu rodiny, oslabenie citu vernosti aj voči spoločnosti, prípadné psychické poruchy u detí, prílišný vzrast egoizmu).
Duchovní pastieri a cirkevná komunita majú sa usilovať poznávať takéto situácie a ich konkrétne príčiny z prípadu na prípad. K tým, čo takto žijú, majú sa približovať diskrétne a ohľaduplne a pôsobiť na nich trpezlivým vysvetľovaním, láskavým dohováraním a svedectvom kresťanskej rodiny, ktorá im môže pripraviť cestu k usporiadaniu situácie. Takýmto prípadom sa má predovšetkým predchádzať pestovaním zmyslu pre vernosť celou mravnou a náboženskou výchovou mládeže, poučovaním mladých ľudí o podmienkach a štruktúrach, ktoré podporujú vernosť, bez ktorej nie je možná skutočná sloboda, a poskytovaním pomoci, aby duchovne dozreli, a tak aby sa im odkryli ľudské a nadprirodzené bohatstvá sviatostného manželstva.
Boží ľud má pôsobiť aj na verejnú moc, aby sa postavila proti takýmto tendenciám, ktoré rozkladajú samu spoločnosť a škodia dôstojnosti, bezpečnosti a blahobytu jednotlivých občanov, a aby sa usilovala o to, že by verejná mienka neznižovala vážnosť manželskej a rodinnej ustanovizne. A pretože na mnohých miestach pre veľkú biedu, vyplývajúcu z nespravodlivých či nedostatočných sociálno-ekonomických podmienok, mladí ľudia nemôžu uzavrieť manželstvo, ako sa patrí, spoločnosť a verejná moc majú umožňovať zákonité manželstvá zabezpečením rodinnej mzdy, vydávaním nariadení vo veci primeraného bývania pre rodinu a vytváraním vhodných pracovných a životných možností.
82. Stále častejšie sa stáva, že katolíci z ideologických či praktických dôvodov dávajú prednosť iba civilnému sobášu a odmietajú alebo aspoň odďaľujú cirkevný sobáš. Ich stav nemožno jednoducho prirovnať k situácii tých, čo spolu žijú bez akéhokoľvek zväzku, lebo je v nich aspoň určité úsilie o presnejšie určený a pravdepodobne aj trvalejší životný stav, hoci sa niekedy predvída aj možnosť prípadného rozvodu. Keď manželia chcú, aby štát verejne uznal ich zväzok, dokazujú tým, že sú ochotní spolu s výhodami vziať aj záväzky. Napriek tomu ani táto situácia nie je pre Cirkev prijateľná.
Tu sa teda pastoračná činnosť zameriava na to, aby sa im umožnilo pochopiť nevyhnutnú spojitosť medzi voľbou životného stavu a vierou, ktorú vyznávajú, a bude sa usilovať – nakoľko sa dá – priviesť takých ľudí k tomu, žeby usporiadali svoj život podľa kresťanských zásad. A hoci duchovní pastieri majú s nimi zaobchádzať láskavo a vzbudzovať v nich záujem o kresťanský život vo vlastných spoločenstvách, predsa ich, žiaľ, duchovní pastieri nemôžu pripustiť k sviatostiam.
83. Rozličné dôvody, napríklad vzájomné hádky, naprostá neschopnosť otvoriť sa medziosobným vzťahom a podobne, môžu, žiaľ, často priviesť platné manželstvá až do nevyliečiteľnej roztržky. Je zrejmé, že rozluku treba pokladať za krajný prostriedok, keď sa každý iný pokus ukázal ako neúspešný.
Údelom oddeleného manželského partnera je často samota a iné ťažkosti, najmä ak je nevinný. Vtedy viac ako inokedy má cirkevné spoločenstvo podporovať takéhoto manžela, prejaviť mu úctu a solidaritu, pochopenie a konkrétnu pomoc, aby mohol aj v ťažkej situácii, v akej sa nachádza, zachovať vernosť. Takémuto manželskému partnerovi treba pomáhať, aby pestoval záväznú čnosť odpúšťania, ktorá je vlastná kresťanskej láske, a mal ochotu znova pokračovať v predošlom manželskom živote.
Podobný je prípad rozvedeného manželského partnera, ktorý uznáva nerozlučiteľnosť platného manželského zväzku a nechce sa zapliesť do nového spojenia, ale usiluje sa plniť iba svoje rodinné úlohy a povinnosti kresťanského života. Takýto príklad vernosti a kresťanskej vytrvalosti nadobúda osobitnú hodnotu svedectva pred svetom a Cirkvou, a preto potrebuje zo strany Cirkvi trvalejšie prejavy lásky a pomoci, pričom niet nijakých prekážok pre pripustenie k sviatostiam.
84. Každodenná skúsenosť, žiaľ, ukazuje, že ten, kto sa dá rozviesť, väčšinou má úmysel začať nové spolužitie, prirodzene, bez katolíckeho sobáša. Keďže tu ide o zlo, ktoré – ako aj iné – čoraz viac infikuje aj katolíkov, treba tento problém starostlivo a bez meškania riešiť. Synodálni Otcovia sa s ním výslovne zaoberali. Lebo Cirkev, ktorá je ustanovená na to, aby viedla k spáse všetkých ľudí a najmä pokrstených, nemôže ponechať na seba samých ani tých, ktorí sa hoci už predtým boli spojení sviatostným zväzkom, pokúsili znova sa zosobášiť. Preto sa bude Cirkev usilovať neúnavne aj takýmto ľuďom ponúkať prostriedky spásy.
Duchovní pastieri majú vedieť, že z lásky k pravde sú povinní dobre rozlišovať rozličné situácie. Je naozaj rozdiel medzi tými, čo sa usilovali zachrániť prvé manželstvo, a boli celkom nespravodlivo opustení, a tými, čo z vlastnej ťažkej viny rozvrátili kanonicky platné manželstvo. Napokon sú aj takí, čo uzavreli nové životné spoločenstvo len z ohľadu na výchovu detí a niekedy sú vo svojom svedomí subjektívne presvedčení, že predchádzajúce manželstvo, už nenapraviteľne rozvrátené, nebolo vlastne nikdy platné.
Spolu so Synodou vyzývam duchovných pastierov i celé spoločenstvo veriacich, aby rozvedeným pomáhali a starostlivou láskou sa usilovali zbaviť ich pocitu, že sú odlúčení od Cirkvi, lebo aj oni, ako pokrstení, môžu a vlastne sa majú zúčastňovať na jej živote. Treba ich povzbudzovať, aby počúvali Božie slovo, zúčastňovali sa na obete svätej omše, vytrvalo sa modlili, konali skutky lásky a napomáhali podujatiam miestneho spoločenstva v prospech spravodlivosti, vychovávali svoje deti v kresťanskej viere, pestovali ducha kajúcnosti a skutky pokánia, a tak si deň čo deň vyprosovali Božiu milosť. Cirkev sa má za nich modliť, posilňovať ich, ukázať im, že je milosrdnou matkou, a tak ich udržiavať vo viere a nádeji.
Pritom však Cirkev zotrváva vo svojej doterajšej praxi, založenej na Svätom písme, že nepripúšťa k eucharistickému prijímaniu tých veriacich, ktorí sa po rozvode znova zosobášili. Sami totiž bránia tomu, aby boli pripustení, nakoľko ich stav a životné okolnosti sú v objektívnom rozpore s tým zväzkom lásky medzi Kristom a Cirkvou, ktorý sa práve v Eucharistii naznačuje a uskutočňuje. Okrem toho je tu aj iný osobitný pastoračný dôvod: keby sa takéto osoby pripustili k Eucharistii, veriacich by to uviedlo do pochybností a neistoty ohľadom učenia Cirkvi o nerozlučiteľnosti manželstva.
Zmierenie vo sviatosti pokánia, ktoré otvára cestu k Eucharistii, môže sa udeliť len tým, čo ľutujú, že porušili znamenie zmluvy a vernosti s Kristom a sú úprimne ochotní viesť taký život, ktorý nie je v rozpore s nerozlučiteľnosťou manželstva. To v skutočnosti vyžaduje, aby sa muž a žena, ktorí z vážnych príčin, ako je napríklad výchova detí, nemôžu splniť požiadavku vzájomného rozchodu, zaviazali, že budú žiť v úplnej zdržanlivosti, čiže zdržia sa aktov, ktoré sú manželstvu vlastné“.180
Rovnako úcta k sviatosti manželstva, ako aj ohľad na manželov a ich rodiny i na spoločenstvo veriacich zakazuje všetkým duchovným pastierom konať pre rozvedených, ktorí uzatvárajú nový sobáš, akýkoľvek obrad, nech by ich k tomu viedli akékoľvek dôvody alebo pastoračné zámienky. Tieto obrady by totiž pôsobili dojmom nového sviatostného a platného sobáša a uvádzali by do omylu o nerozlučiteľnosti prvého sviatostne uzavretého manželstva.
Týmto počínaním Cirkev vyznáva svoju vernosť Kristovi a jeho pravde. Súčasne sa však matersky správa aj k svojim deťom, najmä k tým, čo boli bez vlastnej viny opustení svojím vlastným zákonitým manželom.
Cirkev okrem toho pevne verí, že všetci tí, čo sa vzdialili od Pánovho príkazu a v takom stave aj teraz zotrvávajú, môžu dostať od Boha milosť obrátenia a spásy, ak vytrvajú v modlitbe, pokání a láske.