60. Druhý vatikánsky koncil zo svojej strany prináša veľmi bohatú a plodnú náuku vo vzťahu k filozofii. Nemôžem zabudnúť, najmä v súvise s touto encyklikou, že celú jednu kapitolu konštitúcie Gaudium et spes tvorí akoby súhrn biblickej antropológie, prameň inšpirácie aj pre filozofiu. Na týchto stránkach ide o hodnotu ľudskej osoby stvorenej na obraz Boží, zdôvodňuje sa jej dôstojnosť a jej nadradenosť nad ostatné stvorenie a ukazuje sa transcedentná schopnosť jej rozumu.80 Aj o probléme ateizmu sa hovorí v Gaudium et spes a zdôvodňujú sa omyly tohto filozofického smeru, predovšetkým vo vzťahu k neodcudziteľnej dôstojnosti osoby a jej slobody.81 Istotne má aj hlboký filozofický význam vynikajúca formulácia týchto stránok, ktorú som prevzal do svojej prvej encykliky Redemptor hominis a ktorá tvorí jeden z trvalých východiskových bodov mojej náuky: „Tajomstvo človeka sa popravde naozaj vyjasňuje jedine v tajomstve vteleného Slova. Lebo Adam, prvý človek, bol predobrazom toho, ktorý má prísť, t. j. Krista Pána. Kristus, nový Adam, práve tým, že zjavuje tajomstvo Otca a jeho lásky, v plnej miere odhaľuje človeka človeku a dáva mu najavo vznešenosť jeho povolania.“82

Koncil sa zaoberal aj štúdiom filozofie, ktorému sa majú venovať kandidáti na kňazstvo. Sú to odporúčania, ktoré sa dajú rozšíriť aj na všeobecné kresťanské vyučovanie v jeho celku. Koncil hovorí: „Filozofické disciplíny nech sa podávajú tak, aby viedli seminaristov predovšetkým k dôkladnému a ucelenému poznaniu človeka, sveta a Boha, založenému na stále platnom filozofickom dedičstve, berúc pritom do úvahy postupný vývoj filozofického bádania.“83

Tieto smernice sa v ďalších dokumentoch Učiteľského úradu opätovne zdôraznili a presnejšie vysvetlili, aby zabezpečili solídnu filozofickú formáciu najmä pre tých, čo sa pripravujú na teologické štúdiá. Aj ja som viackrát zdôraznil dôležitosť tejto filozofickej formácie pre tých, čo budú musieť jedného dňa v pastoračnom živote čeliť skutočnostiam súčasného sveta a vystihnúť príčiny niektorých postojov, aby mohli na ne pohotovo odpovedať.84

61. Ak bolo v rozličných situáciách potrebné zasiahnuť do tejto témy, zdôrazniť aj hodnotu myšlienok Anjelského učiteľa a nástojiť na osvojení si jeho myšlienky, súviselo to so skutočnosťou, že smernice Učiteľského úradu sa nezachovávali vždy so želateľnou ochotou. V rokoch po Druhom vatikánskom koncile v niektorých katolíckych školách bolo možné pozorovať z tejto stránky určitý úpadok zavinený menšou úctou nielen ku scholastickej filozofii, ale skôr všeobecne k samotnému štúdiu filozofie. S údivom a poľutovaním musím konštatovať, že viacerí teológovia podľahli tomuto nezáujmu o štúdium filozofie.

Viacero dôvodov je príčinou tejto nechuti. Na prvom mieste treba zaznamenať nedôveru k rozumu, ktorú prejavuje veľká časť súčasnej filozofie a výslovne zanedbáva metafyzické skúmanie posledných otázok človeka, aby mohla sústrediť svoju pozornosť na čiastkové a oblastné problémy, dakedy aj čisto formálne. Okrem toho je to nepochopenie, ktoré sa utvorilo predovšetkým vo vzťahu k „humánnym vedám“. Druhý vatikánsky koncil viackrát zdôraznil pozitívnu hodnotu vedeckého bádania v prospech hlbšieho poznania tajomstva človeka.85 Výzva adresovaná teológom, aby si osvojovali tieto vedy a v prípade potreby ich správne uplatnili vo svojom bádaní, sa však nemá tlmočiť ako nevyslovené splnomocnenie odsunúť filozofiu v pastorálnom vzdelávaní a v praeparatio fidei na okraj, alebo ju celkom nahradiť. Nemožno nakoniec zabudnúť ani na znovu objavený záujem o inkulturáciu viery. Zvlášť život mladých cirkví umožnil objaviť nielen vyššie formy myslenia, ale aj existenciu mnohorakých prejavov ľudovej múdrosti. Tie tvoria skutočné dedičstvo kultúry a tradície. Ale štúdium tradičných zvyklostí musí kráčať ruka v ruke s filozofickým bádaním. Len to umožní vyniknúť pozitívnym črtám ľudovej múdrosti a utvárať spojenie s ohlasovaním evanjelia.86

62. Chcel by som zdôrazniť, že štúdium filozofie by malo mať v štruktúre teologických štúdií a vo formácii kandidátov na kňazstvo pevné a neodmysliteľné postavenie. Nie je náhoda, že teologickým štúdiám predchádza určitý časový úsek, v ktorom sa počíta s osobitným záväzným štúdiom filozofie. Toto rozhodnutie potvrdené Piatym lateránskym koncilom87 má svoje korene v skúsenosti, ktorá dozrela v stredoveku, keď sa ukázal význam konštruktívneho súladu medzi filozofickou a teologickou vedou. Tento študijný poriadok ovplyvňoval, uľahčoval a podporoval, i keď nepriamo, značnú časť rozvoja modernej filozofie. Významným príkladom toho je vplyv diela Františka Suareza Disputationes metaphysicae, ktoré sa používalo aj na nemeckých luteránskych univerzitách. Upúšťanie od tejto metodológie, naopak, bolo príčinou veľkých nedostatkov tak v kňazskej formácii, ako aj v teologickom bádaní. Treba uvážiť napríklad nezáujem o moderné myslenie a kultúru, ktorý viedol k uzavretiu sa voči akejkoľvek forme dialógu, alebo voči prijatiu každej filozofie bez rozdielu.

Pevne dôverujem, že sa tieto ťažkosti prekonajú inteligentnou a teologickou formáciou, ktorá v Cirkvi nikdy nesmie upadnúť.

63. Z uvedených dôvodov som pokladal za naliehavé zdôrazniť touto encyklikou veľký záujem, ktorý má Cirkev o filozofiu. Ide totiž o úzke puto, ktoré spája teologickú prácu s filozofickým pátraním po pravde. Z toho vyplýva pre Učiteľský úrad povinnosť presne rozlišovať a podnecovať také filozofické myslenie, ktoré by nebolo v rozpore s vierou. Mojou úlohou je určiť niekoľko zásad a východísk, ktoré pokladám za potrebné na nastolenie harmonického a účinného vzťahu medzi teológiou a filozofiou. Vo svetle týchto zásad bude možné jasnejšie rozpoznať, či a aký vzťah má zaujať teológia k rozličným filozofickým systémom alebo tvrdeniam, ktoré súčasný svet ponúka.

Veda o viere a požiadavky filozofického rozumu

64. Božie slovo sa obracia na každého človeka, v každom čase a v každej časti sveta. A človek je od prirodzenosti filozof. Teológia ako premyslené a vedecké spracovanie chápania tohto slova vo svetle viery, tak pre niektoré svoje postupy, ako aj pre splnenie špecifických úloh, nemôže nevstúpiť do styku s filozofiami vypracovanými v priebehu dejín. Nechcel by som odporúčať teológom zvláštne metódy, čo neprináleží Učiteľskému úradu, chcem skôr pripomenúť niektoré úlohy vlastné teológii, pri ktorých sa prikazuje už z povahy samotného zjaveného slova obracať sa na filozofiu.

65. Teológia sa utvára ako veda o viere vo svetle dvojitého metodologického princípu: auditus fidei a intellectus fidei. Prvým si osvojuje obsah zjavenia tak, ako sa postupne rozvíjal v posvätnom podaní, v Svätom písme a v živom učení Cirkvi.88 Druhým chce teológia zodpovedať požiadavkám myslenia prostredníctvom špekulatívneho uvažovania.

Čo sa týka prípravy na správne auditus fidei, filozofia poskytuje teológii svoj osobitný prínos vtedy, keď skúma štruktúru poznania a osobnej komunikácie, a zvlášť rozličné formy a funkcie jazyka. Rovnako dôležitý je prínos filozofie pre dôslednejšie chápanie cirkevnej tradície, vyjadrenia Učiteľského úradu a výrokov veľkých učiteľov teológie; títo sa totiž vyjadrujú často pojmami a formami vypožičanými z určitej filozofickej tradície. V tomto prípade sa požaduje od teológa nielen vysvetliť pojmy a termíny, ktorými Cirkev uvažuje a vypracúva svoje učenie, ale aj poznať dôkladne filozofické systémy, ktoré eventuálne vplývali či na poznatky alebo na terminológiu, aby dospeli ku správnemu a dôslednému tlmočeniu.

66. Pokiaľ ide o intellectus fidei, treba si predovšetkým všimnúť, že božská Pravda, „ktorá sa nám predkladá vo Svätom písme, správne vyloženom cirkevným učením“,89 má svoju vlastnú zrozumiteľnosť, logicky takú dôslednú, že sa predkladá ako pravá veda. Intellectus fidei vykladá túto pravdu tak, že nezhŕňa len logické a pojmové štruktúry výrokov, v ktorých sa člení náuka Cirkvi, ale aj a predovšetkým tak, že umožňuje, aby vynikol význam spásy, ktorý tieto výroky obsahujú pre jednotlivca i pre ľudstvo. Z celku týchto výrokov spoznáva veriaci dejiny spásy, ktoré vrcholia v Ježišovi Kristovi a v jeho veľkonočnom tajomstve. Na tomto tajomstve má účasť svojím súhlasom viery.

Dogmatická teológia zo svojej strany musí byť schopná artikulovať zmysel tajomstva trojjediného Boha a ekonómie spásy nielen rozprávačským spôsobom, ale aj a predovšetkým formou dokazovania. Musí to robiť pomocou výrazov a pojmov formulovaných kritickým a všeobecne komunikovateľným spôsobom. Bez prínosu filozofie by sa totiž nemohli ilustrovať teologické obsahy, ako napríklad rozprávanie o Bohu, vzťahy jednotlivých božských osôb v Najsvätejšej Trojici, stvoriteľská činnosť Boha vo svete, vzťah medzi Bohom a človekom, totožnosť Krista, ktorý je pravý Boh i pravý človek. To isté platí pre rozličné témy morálnej teológie, ktorá sa priamo uchyľuje k pojmom, ako mravný zákon, svedomie, sloboda, osobná zodpovednosť, vina atď., ktoré dostávajú svoju definíciu v rámci filozofickej etiky.

Je preto potrebné, aby rozum veriaceho mal prirodzené, pravé a dôsledné poznanie o stvorených veciach, o svete a človeku, ktoré sú aj predmetom Božieho zjavenia. Ba čo viac, rozum veriaceho musí byť schopný artikulovať toto poznanie pojmami a dôkazmi. Dogmatická špekulatívna teológia preto predpokladá a zahŕňa filozofiu človeka, sveta, ba ešte radikálnejšie – bytia, založenú na objektívnej pravde.

67. Fundamentálna teológia svojím osobitným charakterom disciplíny, ktorej úlohou je zdôvodniť vieru (porov. 1 Pt 3, 15), bude sa musieť postarať o zdôvodnenie a vysvetlenie vzťahu medzi vierou a filozofickou úvahou. Už Druhý vatikánsky koncil, keď prevzal učenie svätého Pavla (porov. Rim 1, 9 – 20), upozornil na skutočnosť, že existujú pravdy, ktoré sa dajú poznať prirodzene, čiže filozoficky. Ich poznanie tvorí nutný predpoklad pre prijatie Božieho zákona. Pri štúdiu Zjavenia a jeho vierohodnosti spolu so zodpovedajúcim úkonom viery fundamentálna teológia bude musieť ukázať, ako sa vo svetle poznania prostredníctvom viery objavujú niektoré pravdy, ktoré rozum zachytáva už na svojej autonómnej ceste hľadania. Týmto pravdám dáva Zjavenie plný zmysel tým, že ich usmerňuje na bohatstvo zjaveného tajomstva, v ktorom nachádzajú svoj posledný zmysel. Pripomeňme napríklad prirodzené poznanie Boha, možnosť rozpoznania Božieho zjavenia od iných javov, alebo poznanie jeho vierohodnosti, schopnosť ľudského jazyka rozprávať výslovne a pravdivo aj o tom, čo presahuje každú ľudskú skúsenosť. Všetky tieto pravdy vedú myseľ k poznaniu existencie cesty, ktorá skutočne pripravuje k viere a ktorá môže vyústiť do prijatia zjavenia, bez toho, že by v niečom porušila vlastné zásady a vlastnú autonómiu.90

Rovnako bude musieť fundamentálna teológia ukázať vnútornú zlučiteľnosť medzi vierou a jej podstatnou požiadavkou predstaviť sa prostredníctvom rozumu, ktorý je schopný celkom slobodne dať svoj súhlas. Viera tak bude vedieť „naplno ukázať cestu“ rozumu, ktorý úprimne hľadá pravdu. Takým spôsobom viera ako Boží dar, i keď sa neopiera o rozum, nebude sa môcť bez neho zaobísť. Súčasne sa javí pre rozum nutným, aby sa vierou posilnil pre objavovanie horizontov, ku ktorým by sa sám nedostal.91

68. Morálna teológia potrebuje azda ešte viac prínos filozofie. V Novom zákone sa totiž ľudský život oveľa menej usmerňuje predpismi ako v Starom zákone. Život v Duchu vedie veriacich k slobode a zodpovednosti, ktoré idú ďalej ako sám Zákon. Evanjelium a apoštolské spisy predkladajú všeobecné zásady kresťanského správania, ako aj presné poučenia a príkazy. Na to, aby ich uplatňoval v osobitných okolnostiach individuálneho a sociálneho života, má kresťan naplno zapojiť svoje svedomie a svoje rozumové schopnosti. Inými slovami, morálna teológia si musí poslúžiť správnym filozofickým pohľadom na ľudskú prirodzenosť a spoločnosť, ako aj na všeobecné princípy etického rozhodovania.

69. Môže sa azda namietať, že v súčasnej situácii by sa mal teológ skôr ako k filozofii utiekať k iným formám humánnej vedy, ako sú dejiny a predovšetkým prírodné vedy, ktorých nedávny mimoriadny rozvoj všetci obdivujú. Iní zasa v dôsledku vzrastajúcej citlivosti voči vzťahu medzi vierou a kultúrami zastávajú názor, že teológia by sa mala predovšetkým obrátiť na tradičné formy vedy, a nie na filozofiu gréckeho a eurocentrického pôvodu. A ešte ďalší, ktorí vychádzajú z pomýleného pojmu kultúrneho pluralizmu, jednoducho popierajú všeobecnú hodnotu filozofického dedičstva, ktoré prijala Cirkev.

Tieto názory, uvedené okrem iného aj v koncilovej náuke,92 obsahujú určitú časť pravdy. Vzťah k vedám, užitočný v mnohých prípadoch, lebo umožňuje úplnejšie poznať predmet štúdia, nám však nesmie dať zabudnúť na potrebné sprostredkovanie typicky filozofickej, kritickej a k všeobecnej platnosti smerujúcej úvahy, ktorú si vyžaduje plodná výmena medzi kultúrami. Dôrazne chcem podčiarknuť povinnosť nezastavovať sa pri jednotlivom konkrétnom prípade a nezanedbávať prvoradú úlohu, ktorou je vyjadriť všeobecný charakter obsahu viery. Okrem toho sa nemá zabúdať, že osobitný prínos filozofického myslenia dovoľuje rozpoznávať v rozličných koncepciách života i v kultúrach „nie to, čo si ľudia myslia, ale aká je objektívna pravda.“93 Teológii môže pomôcť jedine pravda, a nie rozličné ľudské mienky.