100. Nehovorím tu ani o autoritárskom a abstraktnom univerzalizme, aký niektorí diktujú alebo navrhujú a prezentujú ako údajný ideál s cieľom všetkých homogenizovať, dominovať nad nimi a vykorisťovať ich. Existuje model globalizácie, ktorý „sa vedome zameriava na jednorozmernú uniformitu a snaží sa eliminovať všetky rozdiely i tradície v povrchnom hľadaní jednoty. [...] Ak chce globalizácia spôsobiť, aby boli všetci rovnakí, akoby to bola guľa, potom táto globalizácia nivočí osobitosť každej osoby a každého národa“.78 Tento falošný univerzalistický sen nakoniec pripraví svet o rôznosť jeho farieb, jeho krásu a napokon aj o jeho ľudskosť. Pretože „budúcnosť nie je ,jednofarebná‘. Ak na to máme odvahu, môžeme ju vnímať „v rozličnosti príspevkov, ktoré môže predniesť každý. Ako len veľmi naša ľudská rodina potrebuje učiť sa žiť spoločne v harmónii a mieri bez toho, aby sme museli byť všetci rovnakí!“.79

Ísť za hranicu sveta seberovných

101. Vráťme sa teraz k podobenstvu o milosrdnom Samaritánovi, ktoré nám toho má ešte veľa ponúknuť. Pri ceste bol ranený muž. Ľudia, ktorí okolo neho prechádzali, nepočúvali svoj vnútorný hlas, aby sa k nemu priblížili, ale mysleli skôr na vlastnú funkciu a spoločenské postavenie, na prestížnu profesiu v spoločnosti. Cítili sa dôležití pre spoločnosť tých čias a jediné, čo ich zaujímalo, bola úloha, ktorú mali zastávať. Zranený a opustený človek na kraji cesty ich vyrušoval a prekazil ich plány, navyše nemal nijakú funkciu. Bol to „nikto“, nepatril do nijakej významnej skupiny, nezohrával žiadnu úlohu vo vytváraní histórie. Veľkorysý Samaritán však odolal pokušeniu takéhoto klasifikujúceho myslenia, hoci sám nepatril ani do jednej z týchto kategórií a bol jednoducho cudzincom bez vlastného miesta v spoločnosti. A tak slobodný od každého titulu a štruktúry bol schopný prerušiť svoju cestu, zmeniť plány, ako aj otvoriť sa nepredvídanej situácii, zranenému človeku, ktorý ho potreboval.

102. Akú reakciu by dnes mohlo toto rozprávanie vyvolať vo svete, kde je čoraz viac sociálnych skupín, uzatvárajúcich sa v identite, ktorá ich oddeľuje od iných? Ako môže osloviť tých, ktorí sa prikláňajú k poriadku, zamedzujúcemu prítomnosť čohokoľvek cudzieho, čo by mohlo narušiť túto identitu, tento systém izolácie a egocentrizmu? V takomto systéme sa nemôžeme stať blížnymi, môžeme byť blízko iba tým, ktorí nám prinesú výhody. Slovo „blížny“ tým stráca akýkoľvek význam, zmysel nadobúda len slovo „seberovný“, teda ten, s ktorým spolupracujeme pre spoločné záujmy.80

Sloboda, rovnosť a bratstvo

103. Bratstvo nie je len dôsledok úcty k individuálnej slobode alebo určitá regulovaná rovnosť. Sú to síce podmienky možnosti bratstva, no nevyhnutne to k bratstvu nevedie. Bratstvo ponúka slobode a rovnosti ešte čosi pozitívne. Čo sa stane bez vedome pestovaného bratstva, bez politickej vôle pre bratstvo, ktoré sa konkretizuje vo vedomej výchove k bratstvu, k dialógu, k objaveniu hodnôt, akou je vzájomnosť a mnohostranné obohatenie? Stane sa to, že sloboda zmizne a bude viesť skôr k samote, čírej autonómii, aby sme k niekomu alebo niečomu patrili alebo jednoducho niečo vlastnili a užívali si. To však skutočne nevyčerpáva bohatstvo slobody, ktorá sa zameriava predovšetkým na lásku.

104. Ani rovnosť sa nedosahuje abstraktným definovaním toho, že „všetky ľudské bytosti sú si rovné“, ale je výsledkom uvedomelého a pedagogického kultivovania bratstva. Tí, ktorí sú schopní byť len so seberovnými, tvoria uzavreté svety. Aký zmysel môže mať v tejto schéme človek, ktorý nepatrí do kruhu seberovných a prichádza so snom o lepšom živote pre seba i svoju rodinu?

105. Individualizmus nás nerobí viac slobodnými, viac rovnými, viac bratmi. Čistý súčet individuálnych záujmov nie je schopný splodiť lepší svet pre celé ľudstvo. Ani nás nemôže uchrániť pred mnohými utrpeniami, ktoré sú čoraz globálnejšie. No radikálny individualizmus je vírus, ktorý je najťažšie poraziť. Je zákerný. Chce, aby sme verili, že všetko spočíva v tom, že povolíme uzdy vlastným ambíciám, akoby sme hromadením individuálnych ambícií a istôt mohli vybudovať spoločné dobro.

Univerzálna láska – zveľadenie človeka

106. Na ceste k sociálnemu priateľstvu a univerzálnemu bratstvu je nevyhnutné dospieť k základnému, podstatnému poznaniu, a to uvedomiť si, aká je hodnota ľudskej bytosti, vždy a za akýchkoľvek okolností. Ak je každý vzácny, treba s jasnosťou a rozhodnosťou povedať: „To, že sa niekto narodil na mieste, ktoré má menej zdrojov alebo je menej rozvinuté, nie je dôvodom na to, aby žil s menšou dôstojnosťou.“81 To je elementárny princíp spoločenského života, bežne a rozličnými spôsobmi ignorovaný tými, ktorí vidia, že nevyhovuje ich vízii sveta alebo neslúži ich cieľom.

107. Každá ľudská bytosť má právo dôstojne žiť i integrálne sa rozvíjať a nijaká krajina nemôže poprieť toto základné právo. Každý človek má vlastnú dôstojnosť, aj keď je málo zdatný, aj keď sa narodil alebo vyrástol s obmedzeniami; vskutku to neumenšuje jeho nesmiernu dôstojnosť ľudskej osoby, ktorá sa nezakladá na okolnostiach, ale na hodnote jeho bytia. Keď sa tento elementárny princíp nedodržiava, niet budúcnosti ani pre bratstvo, ani pre prežitie ľudstva.

108. Sú spoločnosti, ktoré tento princíp prijímajú čiastočne. Uznávajú, že existujú príležitosti pre všetkých, zároveň sa však domnievajú, že keď sa to stanoví, všetko už záleží na každom jednotlivcovi. Podľa tejto čiastočnej perspektívy by nemalo zmysel „investovať do toho, aby sa ľudia zostávajúci pozadu, slabší a menej talentovaní mohli v živote presadiť“.82 Investovať v prospech krehkých osôb môže byť nerentabilné, môže znamenať menšiu efektívnosť. Vyžaduje si to prítomný a aktívny štát a inštitúcie občianskej spoločnosti, ktoré idú za hranice slobody mechanizmov účinnosti určitých ekonomických, politických či ideologických systémov, pretože sa skutočne zameriavajú predovšetkým na ľudí a spoločné dobro.

109. Niektorí prichádzajú na svet v rodinách s dobrými ekonomickými podmienkami, dostávajú dobré vzdelanie, vyrástli na dobrej výžive alebo prirodzene vlastnia význačné schopnosti. Tí určite nebudú potrebovať aktívny štát a budú žiadať len slobodu. Ale evidentne to isté pravidlo neplatí pre ľudí so zdravotným postihnutím, pre toho, kto sa narodil v chudobnom dome, kto vyrástol so vzdelaním s nízkou kvalitou alebo s nedostačujúcimi možnosťami na náležitú liečbu svojich chorôb. Ak sa spoločnosť riadi primárne kritériami slobody trhu a efektivity, pre týchto ľudí niet miesta a bratstvo nebude ničím iným než len romantickým výrazom.