160. Populistické skupiny deformujú slovo „ľud“, pretože v skutočnosti to, o čom hovoria, nie je ozajstný ľud. Kategória „ľudu“ je v skutočnosti otvorená. Živý, dynamický ľud a ľud s budúcnosťou je taký, ktorý zostáva neustále otvorený novým syntézam, pričom prijíma to, čo je iné. Nemusí pritom negovať sám seba, ale má byť skôr pripravený pohnúť sa, diskutovať, rozšíriť sa, obohatiť sa druhými, a takým spôsobom sa rozvíjať.
161. Ďalšou degenerovanou formou vedúcej úlohy v ľude je vyhľadávanie okamžitého prospechu. Odpovedá na populárne požiadavky s cieľom zabezpečiť si hlasy a podporu, no bez napredovania v namáhavom a vytrvalom nasadení, ktoré ľuďom ponúka zdroje na ich rozvoj, aby mohli svoj život organizovať vlastným úsilím a kreativitou. V tomto zmysle som jasne povedal, že „v žiadnom prípade sa nestaviam za nezodpovedný populizmus“.133
Na jednej strane si prekonanie nerovnosti vyžaduje rozvíjanie ekonómie, takže kapacity každého regiónu majú priniesť ovocie a zaručiť tak udržateľnú jednotu.134
Na druhej strane „plány sociálnej pomoci, ktoré sa snažia čeliť niektorým náhlym problémom, treba chápať len ako provizórne odpovede“.135
162. Veľkou témou je práca. Čo je naozaj blízko ľuďom – pretože to podporuje dobro ľudu – je zabezpečiť každému možnosť, aby vyklíčili semienka, ktoré Boh do neho vložil, jeho schopnosti, iniciatíva, sila. To je najlepšia pomoc pre chudobného, najlepšia cesta k dôstojnej existencii. Preto nástojím na skutočnosti, že „peňažná pomoc chudobným musí byť vždy len provizórnym prostriedkom na riešenie naliehavých situácií. Skutočný cieľ by mal spočívať v tom, že sa im pomocou práce umožní dôstojný život“.136
Keďže sa menia systémy produkcie, politika sa nemôže zrieknuť cieľa: dosiahnuť, aby organizácia spoločnosti zaručovala každej osobe spôsob prispievať svojimi vlastnými kapacitami a vlastným úsilím. Vskutku „neexistuje horšia chudoba než tá, ktorá oberá o prácu a dôstojnosť práce“.137
V naozaj pokročilej spoločnosti je práca neodňateľným rozmerom spoločenského života, pretože je nielen spôsobom zarábania na chlieb, ale aj prostriedkom osobného rastu, na vytvorenie zdravých vzťahov, na vyjadrenie seba, delenie sa o dary, aby sa ľudia cítili spoluzodpovední za zlepšovanie sveta a aby v konečnom dôsledku žili ako ľud.
163. Kategóriu ľudu, ku ktorej neodňateľne patrí pozitívne ocenenie komunitných a kultúrnych väzieb, zvyčajne odmietajú individualistické liberálne vízie, v ktorých je spoločnosť považovaná za obyčajný súčet koexistujúcich záujmov. Hovoria o úcte k slobode, ale bez koreňov spoločného jazykového prostredia. V istých kontextoch sú z populizmu často obviňovaní tí, ktorí bránia práva najslabších v spoločnosti. Pre tento uhol pohľadu je kategória ľudu mýtizovaním niečoho, čo v skutočnosti neexistuje. Vzniká tu však aj zbytočná polarizácia, pretože ani kategória ľudu, ani kategória blížneho nie sú čisto mýtickými alebo romantickými kategóriami, ktoré odmietajú alebo opovrhujú spoločenskou organizáciou, vedou a inštitúciami občianskej spoločnosti.138
164. Láska spája obe tieto dimenzie – mýtickú i inštitucionálnu – keďže obsahuje účinnú cestu k transformácii histórie, ktorá si vyžaduje zahrnúť všetko: inštitúcie, právo, techniku, skúsenosť, profesionálny prínos, vedeckú analýzu, administratívny pokrok atď. Pretože „de facto niet súkromného života, ak ho nechráni verejný poriadok; domovu chýba útulnosť, ak nie je pod ochranou zákona a nemôže sa oprieť o stabilné podmienky, ktoré sa zakladajú na zákone a štátnej moci a zabezpečujú minimálny blahobyt zaručený rozdelením práce, obchodnými výmenami, sociálnou spravodlivosťou a politickým občianstvom“.139
165. Skutočná láska je schopná zahrnúť toto všetko vo svojom zanietení. A keď sa má vyjadriť v stretnutí osoby s osobou, je tiež schopná dosiahnuť k vzdialenému bratovi alebo celkom zabudnutej sestre prostredníctvom rozličných zdrojov, aké dokážu vygenerovať inštitúcie organizovanej, slobodnej a kreatívnej spoločnosti. Tak napríklad aj dobrý Samaritán potreboval hostinec, ktorý mu umožnil vyriešiť to, čo on sám v danom momente nebol schopný zabezpečiť. Láska k blížnemu je realistická a nepremárni nič, čo je nevyhnutné na zmenu chodu dejín zameraných na dobro tých najposlednejších. Na druhej strane sú tu niekedy ľavicové ideológie alebo sociálne náuky spojené s individualistickými zvykmi a neefektívnymi postupmi, ktoré sa týkajú iba niekoľkých. Medzitým zostáva množstvo opustených napospas eventuálnej dobrej vôli niektorých. To ukazuje, že je nevyhnutné, aby rástla nielen spiritualita bratstva, ale zároveň aj účinnejšia svetová organizácia pomoci na riešenie naliehavých problémov opustených, ktorí trpia a zomierajú v chudobných krajinách. To zasa implikuje, že neexistuje jedno jediné možné východisko, jediná prijateľná metodológia, jeden ekonomický recept, ktorý môže byť aplikovaný rovnako na všetkých, a predpokladá, že aj najrigoróznejšia veda môže ponúknuť rozličné cesty.
166. Bolo by príliš nedostačujúce, ak by sme stratili schopnosť vnímať potrebu zmeny v ľudských srdciach, vo zvykoch a v štýle života. To je to, čo sa deje, keď politická propaganda, médiá a tvorcovia verejnej mienky nástoja na podnecovaní individualistickej a naivnej kultúry, zoči-voči ekonomickým záujmom bez pravidiel a organizácii spoločnosti v službe tých, ktorí už majú aj tak priveľa moci. Preto moja kritika technokratickej paradigmy neznamená, že môžeme zostať v bezpečí, len ak sa budeme usilovať kontrolovať jej excesy. Najväčšie nebezpečenstvo nespočíva často vo veciach, v materiálnych skutočnostiach, organizáciách, ale v spôsobe, akým ich ľudia používajú. Otázkou je ľudská slabosť, neustály ľudský sklon k egoizmu, ktorý je súčasťou toho, čo kresťanská tradícia nazýva „žiadostivosť“ – inklinácia ľudskej bytosti uzavrieť sa do imanencie vlastného ja, vlastnej skupiny, vlastných malicherných záujmov. Táto žiadostivosť nie je nedostatkom našej doby. Existuje, odkedy je človek človekom, a jednoducho sa transformuje; v priebehu storočí nadobúda rozličné podoby, používajúc prostriedky, ktoré jej historický okamih práve dáva k dispozícii. S Božou pomocou je však možné ovládať ju.
167. Vzdelávacie úsilie, rozvoj solidárnych návykov, schopnosť rozmýšľať o ľudskom živote viac integrálne, duchovná hĺbka – to sú skutočnosti nevyhnutné nato, aby ľudské vzťahy nadobudli kvalitu takým spôsobom, že spoločnosť bude sama reagovať na svoju nespravodlivosť, poblúdenie, zneužitie ekonomickej, technologickej, politickej a mediálnej moci. Existujú liberálne vízie, ktoré tento činiteľ ľudskej krehkosti ignorujú a predstavujú si svet, ktorý zodpovedá určitému poriadku, schopnému zabezpečiť si budúcnosť a riešenie všetkých problémov.
168. Samotný trh všetko nevyrieši, hoci niekedy chceme seba samých presvedčiť o tejto dogme neoliberálnej viery. Ide o jednoduché, opakované myšlienky, ktoré vždy predkladajú rovnaké recepty vzhľadom na akúkoľvek výzvu, ktorá sa objaví. Neoliberalizmus reprodukuje seba samého rovnakým spôsobom a – bez toho, aby ju spomenul – utieka sa k magickej predstave „priamych zahraničných investícií“ či „prerozdelenia ziskov od bohatších vrstiev k chudobnejším“ ako k jedinej ceste na riešenie všetkých spoločenských problémov. Neberie sa pritom do úvahy, že údajné prerozdelenie nerieši nerovnosť, ktorá je prameňom nových foriem násilia, ohrozujúcich spoločenskú štruktúru. Na jednej strane je nevyhnutná aktívna ekonomická politika, orientovaná na podporu ekonomiky, „ktorá bude presadzovať diverzifikáciu výroby a podnikateľskú kreativitu“,140
aby bolo možné zvyšovať počet pracovných miest, skôr než ich redukovať. Finančná špekulácia s ľahkým zárobkom ako základnou métou naďalej spôsobuje pohromu. Na druhej strane „bez vnútorných foriem solidarity a vzájomnej dôvery trh nemôže plne vykonávať svoju ekonomickú funkciu. Dnes sa vytratila práve táto dôvera“.141
To nebol cieľ dejín a dogmatické recepty vládnucej ekonomickej teórie ukázali, že nie sú neomylné. Krehkosť svetových systémov zoči-voči pandémii dokázala, že nie všetko sa vyrieši slobodou trhu a že okrem rehabilitácie zdravej politiky, nepodriadenej diktátu financií „musíme ľudskú dôstojnosť nanovo vložiť do centra, a na tomto pilieri stavať alternatívne sociálne štruktúry, ktoré potrebujeme“.142
169. Zdá sa, že v niektorých uzavretých a monochromatických ekonomických víziách nenachádzajú napríklad miesto ľudové hnutia, ktoré združujú nezamestnaných, ľudí bez stabilného a formálneho zamestnania a mnohých ďalších, ktorí tak ľahko nezapadajú do stanovených kanálov. V skutočnosti tieto hnutia umožňujú vzniknúť novým formám populárnej ekonómie a komunitnej výroby. Treba myslieť na sociálnu, politickú a ekonomickú participáciu takými spôsobmi, „ktoré zahŕňajú ľudové hnutia a oživujú miestne, národné a medzinárodné vládne štruktúry tým prúdom morálnej energie, ktorá sa rodí zo zapájania vylúčených do budovania spoločného osudu“; zároveň je dobré snažiť sa, aby sa „tieto hnutia, tieto skúsenosti solidarity, ktoré rastú zdola, takpovediac z podzemia planéty, zlievali dohromady, boli viac koordinované, stretávali sa“.143
To však bez toho, aby zradili svoj charakteristický štýl, pretože sú „rozsievačmi zmeny, podnecovateľmi procesu, v ktorom sa zbiehajú milióny malých a veľkých činov navzájom prepojených kreatívnym spôsobom ako v poézii“.144
V tomto zmysle sú „sociálnymi básnikmi“, ktorí vlastným spôsobom pracujú, navrhujú, podporujú a oslobodzujú. S nimi bude možný integrálny ľudský rozvoj, ktorý si vyžaduje prekonanie „myšlienky sociálnych politík koncipovaných ako politika voči chudobným, ale nikdy ako politika s chudobnými, nikdy ako politika chudobných a o to menej integrovaná do plánu, ktorý zjednocuje národy“.145
Hoci sú nepohodlní, hoci niektorí „myslitelia“ nevedia, ako ich klasifikovať, treba mať odvahu uznať, že bez nich „demokracia atrofuje, stáva sa nominalizmom, formalitou, stráca reprezentatívnosť, stáva sa nehmotnou, pretože necháva napospas ľud v jeho každodennom boji za dôstojnosť, v budovaní jeho osudu“.146