170. Dovolím si zopakovať, že „finančná kríza v rokoch 2007 – 2008 bola príležitosťou na rozvoj novej ekonomiky, pozornejšej na etické princípy a na novú reguláciu špekulatívnych finančných činností a virtuálneho bohatstva. Neprišla však reakcia, ktorá by viedla k prehodnoteniu zastaraných kritérií, ktoré naďalej vládnu svetu“.147
Ba zdá sa, že účinné stratégie, ktoré sa vo svete následne vyvinuli, boli zamerané na väčší individualizmus, menšiu integráciu, väčšiu slobodu pre mocných, ktorí vždy nájdu spôsob, ako z toho vyjsť bez ujmy.
171. Chcel by som nástojiť na skutočnosti, že „dať každému to, čo je jeho, podľa klasickej definície spravodlivosti znamená, že nijaký jednotlivec alebo skupina ľudí sa nemôže pokladať za všemocných, autorizovaných šliapať po dôstojnosti a právach iných osôb alebo spoločenských skupín. Faktické rozdelenie moci (hlavne politickej, ekonomickej, vojenskej, technologickej) medzi viaceré osoby a vytvorenie právneho systému na reguláciu požiadaviek a záujmov je konkrétnym ohraničením moci. Dnes nám však svetová panoráma prezentuje mnohé zdanlivé práva a zároveň rozsiahle oblasti bez ochrany, ktoré sa stávajú obeťami celkom zlého výkonu moci“.148
172. Dvadsiate prvé storočie „je svedkom úpadku moci národných štátov najmä preto, že ekonomicko-finančná dimenzia nadnárodnej povahy smeruje k ovládnutiu politiky. V tomto kontexte je nevyhnutné rozvinúť prostredníctvom dohôd medzi národnými vládami silnejšie a účinnejšie organizované medzinárodné inštitúcie s nestrannou právomocou a mocou sankcionovať“.149
Keď sa hovorí o možnosti nejakej formy svetovej autority regulovanej právom,150
nemusí sa nevyhnutne myslieť na osobnú autoritu. No mala by aspoň predpokladať zriadenie efektívnejších svetových organizácií, vybavených autoritou na zabezpečenie svetového spoločného dobra, vykorenenia hladu, biedy a obrany základných ľudských práv.
173. V tejto perspektíve pripomínam, že je nevyhnutná reforma „tak Organizácie Spojených národov, ako aj medzinárodnej finančnej a ekonomickej architektúry, aby bolo možné konkrétne naplniť pojem rodina národov“.151
To bezpochyby predpokladá presné právne limity, aby sme sa vyhli tomu, že pôjde o autoritu kooptovanú len niektorými krajinami, a zároveň zabránili kultúrnemu diktátu alebo zredukovaniu nevyhnutných slobôd slabších národov pre ideologické rozdiely. Vskutku „medzinárodné spoločenstvo je právne spoločenstvo založené na zvrchovanosti každého členského štátu, bez zväzkov podriadenosti, ktoré popierajú alebo obmedzujú nezávislosť“.152
Pritom „úloha Spojených národov počnúc postulátmi preambuly a prvými článkami jej konštitučnej charty sa môže vnímať ako rozvoj a podpora zvrchovanosti práva vo vedomí, že spravodlivosť je nevyhnutná podmienka na uskutočnenie ideálu univerzálneho bratstva. [...] Treba zaručiť nepopierateľné domínium práva a neúnavné využívanie rokovania, dobrých úradov a rozhodcovského výroku, tak ako to navrhovala Charta Spojených národov, skutočná základná právna norma“.153
Treba sa vyhnúť tomu, aby táto organizácia bola zbavená legitimity, pretože jej problémy i nedostatky môžeme zdolávať a riešiť iba spoločne.
174. Na stanovenie slobodne určených spoločných cieľov a zaručenie plnenia niektorých nevyhnutných noriem na celom svete potrebujeme odvahu a ušľachtilosť. Aby to bolo skutočne užitočné, musí sa podporovať požiadavka „dodržiavať podpísané záväzky (pacta sunt servanda)“154
takým spôsobom, aby sme sa vyhli „pokušeniu odvolávať sa na právo vlastnej moci skôr než na moc práva“.155
To si žiada umocniť „prostriedky opatrení na pokojné riešenie sporov [...] tak, aby bola posilnená sila ich záväznosti“.156
Medzi takýmito normatívnymi nástrojmi treba uprednostňovať multilaterálne dohody medzi štátmi, pretože garantujú starostlivosť o skutočne univerzálne spoločné dobro a ochranu slabších štátov lepšie než bilaterálne dohody.
175. Vďaka Bohu, mnohé zoskupenia a organizácie občianskej spoločnosti pomáhajú kompenzovať slabosti medzinárodného spoločenstva, deficit koordinácie v komplexných situáciách, nedostatočnosť pozornosti k základným ľudským právam a veľmi kritickým situáciám niektorých skupín. Tak sa princíp subsidiarity stáva konkrétnym. Garantuje účasť a činnosť spoločenstiev i organizácií nižšej úrovne, ktoré komplementárnym spôsobom integrujú činnosť štátu. Často vyvíjajú chvályhodné úsilie mysliac na spoločné dobro a niektorí z ich členov dosahujú uskutočnenie naozaj hrdinských gest, ktoré ukazujú, koľkej krásy je ešte schopné naše ľudstvo.
176. Pre mnohých je dnes politika nadávkou a nemožno ignorovať, že za touto skutočnosťou sa často skrývajú chyby, korupcia, neschopnosť niektorých politikov. K tomu sa pridávajú stratégie, ktoré sa zameriavajú na jej oslabenie, na nahradenie ekonómiou alebo jej ovládanie nejakou ideológiou. A predsa, môže existovať svet bez politiky? Môže nájsť účinnú cestu k univerzálnemu bratstvu a sociálny zmier bez dobrej politiky?157
177. Dovolím si zdôrazniť, že „politika sa nesmie podriaďovať ekonomike, ktorá sa zas nesmie podriaďovať technokratickému diktátu a paradigme výkonnosti“.158
Hoci treba odmietnuť zlé používanie moci, korupciu, nedostatok rešpektu k zákonom a neschopnosť, „nemožno ospravedlňovať ekonomiku bez politiky, lebo nebude schopná presadzovať logiku, schopnú riadiť rozličné aspekty súčasnej krízy“.159
Naopak, „potrebujeme politiku, ktorá bude uvažovať so širokým rozhľadom, prinesie novú integrálnu koncepciu, zahrnie interdisciplinárny dialóg rozličných aspektov krízy“.160
Premýšľam o „zdravej politike, schopnej reformovať inštitúcie, koordinovať ich a zaviesť v nich dobré praktiky, ktoré pomôžu prekonať tlaky a bludnú zotrvačnosť“.161
Od ekonómie to nemožno žiadať ani nemožno akceptovať, aby nadobudla reálnu moc štátu.
178. Zoči-voči mnohým úbohým formám politiky, zameraným na okamžitý prospech, pripomínam, že „veľkosť politiky sa prejaví vtedy, keď sa v ťažkých okamihoch koná na základe veľkých princípov a so zreteľom na spoločné dobro z dlhodobého hľadiska. Pre politickú moc je však veľmi náročné začleniť túto povinnosť do národného projektu“,162
ešte ťažšie do spoločného projektu pre súčasné a budúce ľudstvo. Myslieť na tých, ktorí prídu, neslúži volebným cieľom, ale vyžaduje si to autentická spravodlivosť, pretože, ako poukázali portugalskí biskupi, zem „je pôžičkou, ktorú každá generácia dostáva a odovzdáva nasledujúcej generácii“.163
179. Svetová spoločnosť má vážne štrukturálne nedostatky, ktoré sa nevyriešia záplatami alebo rýchlymi, čisto príležitostnými riešeniami. Niektoré veci musia prejsť novým základným smerovaním a dôležitými zmenami. Len zdravá politika môže na seba prevziať vedúcu úlohu a zároveň zapojiť čo najviac najrozličnejších sektorov a najrôznejších poznatkov. Takým spôsobom môže ekonómia integrovaná do politického, sociálneho, kultúrneho a populárneho projektu, ktorý smeruje k spoločnému dobru, priniesť „otvorenie cesty k rozmanitým príležitostiam, ktoré neznamenajú zastavenie kreativity človeka a jeho sna o pokroku, ale skôr využívajú túto energiu novým spôsobom“.164