200. Dialóg si často zamieňame s niečím úplne odlišným – s horúčkovitou výmenou názorov na sociálnych sieťach, ktorú neraz ovplyvňujú nie vždy spoľahlivé mediálne informácie. Sú to len paralelne prebiehajúce monológy, ktoré chcú zrejme na seba upútať pozornosť hlučným a agresívnym tónom. Monológy však nikoho nezaväzujú, takže ich obsah je neraz oportunistický a protichodný.
201. Senzáciechtivé šírenie faktov a výziev v médiách v skutočnosti často bráni dialógu, pretože umožňuje, aby si každý uchoval nedotknuté a bez akýchkoľvek odtienkov vlastné myšlienky, záujmy i možnosti, zatiaľ čo chyby druhých slúžia ako výhovorky. Prevláda zvyk, že protivníka rýchlo zdiskreditujeme a počastujeme ponižujúcimi nadávkami namiesto toho, aby sme čelili otvorenému a rešpektujúcemu dialógu, v ktorom by sme sa usilovali hľadať syntézu, ktorá nás posúva ďalej. Najhoršie je, že tento jazyk, obvyklý v mediálnom kontexte politickej kampane, tak zovšeobecnel, že ho denne používajú všetci. Debata je často zmanipulovaná čiastkovými záujmami mocných, ktorí zákerným spôsobom ohýbajú verejnú mienku vo svoj prospech. Nemám na mysli len vládu, ktorá je práve pri moci, pretože takáto manipulatívna moc môže byť ekonomická, politická, mediálna, náboženská alebo akéhokoľvek druhu. Keď dynamika tejto moci zodpovedá vlastným ekonomickým alebo ideologickým záujmom, niekedy ju ospravedlňujeme alebo jej prepáčime, lenže skôr či neskôr sa obráti práve proti týmto záujmom.
202. Nedostatok dialógu prináša so sebou to, že sa nikto v jednotlivých oblastiach nestará o spoločné dobro, ale skôr o získavanie výhod, ktoré moc poskytuje, alebo v lepšom prípade o vnucovanie vlastného spôsobu zmýšľania. Tak sa rozhovory zredukujú na číre diskusie, aby si každý mohol nahromadiť väčšiu moc a čo najväčšie možné výhody bez jednotného hľadania spoločného dobra. Hrdinovia budúcnosti budú tí, ktorí dokážu prelomiť túto nezdravú logiku a rozhodnú sa s rešpektom podporovať slovo preniknuté pravdou bez ohľadu na osobné záujmy. Dal by Boh, aby títo hrdinovia potichu vychádzali na svetlo v srdci našej spoločnosti.
203. Autentický sociálny dialóg predpokladá schopnosť rešpektovať uhol pohľadu iného človeka a akceptovať, že v rámci možností obsahuje oprávnené presvedčenie alebo záujmy. Už len na základe svojej identity má druhý človek čím prispieť a je žiaduce, aby prehĺbil a prejavil svoj postoj, aby bol verejný dialóg ešte bohatší. Zaiste takým alebo onakým spôsobom poslúži na prospech spoločnosti, keď osoba alebo skupina žije koherentne s tým, čo si myslí, pevne sa pridŕža hodnôt a presvedčenia a rozvíja nejakú myšlienku. To sa skutočne deje len do tej miery, v akej sa tento rozvoj uskutočňuje v dialógu a otvorenosti voči ostatným. Lebo „v opravdivom duchu dialógu je živená schopnosť pochopiť význam toho, čo druhý hovorí alebo robí, aj keď to nemôžem prijať ako vlastné presvedčenie. Len takto je možné, aby sme boli úprimní, neskrývali svoju vieru a neprestávali viesť dialóg, hľadať styčné body a predovšetkým pracovať a spoločne sa usilovať“.197
Ak verejná diskusia naozaj dáva priestor všetkým a nemanipuluje ani nezahmlieva informácie, je trvalým stimulom, ktorý umožní dosiahnuť pravdu primeranejšie alebo ju aspoň lepšie vyjadriť. Zabráni rôznym odvetviam v tom, aby stagnovali v pohodlnom a sebestačnom spôsobe videnia vecí a vo svojich obmedzených záujmoch. Myslime na to, že „rozdiely sú kreatívne, vytvárajú napätie a v uvoľnení napätia spočíva pokrok ľudstva“.198
204. Dnes prevláda presvedčenie, že popri špecializovanom vedeckom rozvoji je potrebná komunikácia medzi vednými disciplínami. Realita je totiž jedna, hoci k nej možno pristupovať z rozličných perspektív a rozličnými metódami. Netreba podceňovať riziko, že vedecký pokrok sa bude považovať za jediný možný prístup na pochopenie určitého aspektu života, spoločnosti a sveta. Naopak, výskumník, ktorý napreduje vo svojej analýze a je aj pripravený uznať iné dimenzie skúmanej reality, vďaka práci iných vied a vedeckých odvetví otvára sa pre poznanie reality integrálnejším a plnším spôsobom.
205. V tomto globalizovanom svete „médiá môžu pomôcť, aby sme sa cítili bližší jeden druhému; aby sme vnímali obnovený zmysel jednoty ľudskej rodiny, ktorý nás povzbudzuje k solidarite a serióznemu úsiliu o dôstojnejší život. [...] V tomto nám môžu pomôcť predovšetkým dnes, keď siete ľudskej komunikácie dosiahli neslýchaný rozmach. Najmä internet môže ponúknuť väčšie možnosti stretnutia a solidarity medzi všetkými a to je dobrá vec, je to Boží dar“.199
Nevyhnutné však je ustavične si overovať, že aktuálne formy komunikácie nás účinne vedú k veľkorysejšiemu stretnutiu, úprimnému hľadaniu plnej pravdy, službe, blízkosti voči druhým, úsiliu budovať spoločné dobro. Zároveň, ako naznačili austrálski biskupi, „nemôžeme prijať digitálny svet naprojektovaný na využitie našej slabosti a vyťahovanie toho najhoršieho z ľudí“.200
206. Relativizmus nie je riešením. Pod rúškom údajnej tolerancie napokon napomáha to, že morálne hodnoty interpretujú mocní podľa toho, ako im to práve vyhovuje. Ak napokon „neexistujú objektívne pravdy ani stabilné princípy okrem uspokojenia vlastných túžob a bezprostredných potrieb, [...] nemôžeme si myslieť, že politické programy alebo sila zákona budú stačiť. [...] Keď sa kazí kultúra a prestaneme uznávať akúkoľvek objektívnu pravdu alebo univerzálne platné princípy, zákony sa budú chápať len ako svojvoľné príkazy a ako prekážky, ktorým sa treba vyhnúť“.201
207. Je možné venovať pozornosť pravde, hľadať pravdu, ktorá zodpovedá našej najhlbšej realite? Čože je zákon bez presvedčenia, dosiahnutého dlhou cestou reflexie a múdrosti, že každý človek je posvätný a nedotknuteľný? Aby mala spoločnosť budúcnosť, musí rozvíjať hlbokú úctu k pravde ľudskej dôstojnosti, ktorej sme podrobení. Tak sa nebudeme strániť niekoho zabiť len preto, aby sme sa vyhli sociálnemu opovrhnutiu a ťarche zákona, ale z presvedčenia. Je to nepopierateľná pravda, ktorú poznávame rozumom i svedomím. Spoločnosť je napokon ušľachtilá a vážená aj preto, že podporuje hľadanie pravdy a trvá na základných pravdách.
208. Musíme sa naučiť odhaľovať rozličné spôsoby manipulácie, pokrivenia a zastierania pravdy vo verejnej aj súkromnej sfére. To, čo nazývame „pravda“, nie je len sprostredkovanie faktov prostredníctvom žurnalistiky. Je to predovšetkým hľadanie najpevnejších základov, ktoré sú podstatou našich rozhodnutí a zákonov. Znamená to akceptovať, že ľudská inteligencia môže ísť za hranicu momentálnych potrieb a uchopiť niektoré pravdy, ktoré sa nemenia, ktoré boli pravdami ešte pred nami a budú nimi navždy. Skúmaním ľudskej prirodzenosti odkrýva rozum hodnoty, ktoré sú univerzálne, pretože z nej vyplývajú.
209. Nemohlo by sa azda v opačnom prípade stať, že základné ľudské práva, ktoré sa pokladajú dnes za neodstrániteľné, budú popierať tí, ktorí sú práve pri moci; potom čo získali „konsenzus“ vystrašeného a uspaného obyvateľstva? Ani číry konsenzus medzi rozličnými národmi by nebol dostatočný a rovnako manipulovateľný. Už máme dosť dôkazov o dobre, ktoré sme schopní dosiahnuť, no zároveň musíme uznať, že máme v sebe deštruktívne sklony. Nie je tiež ľahostajný a bezcitný individualizmus, do ktorého sme upadli, výsledkom lenivosti pri hľadaní vyšších hodnôt, ktoré presahujú momentálne potreby? K relativizmu sa pridáva riziko, že mocný alebo schopnejší dokáže vnútiť údajnú pravdu. No „vzhľadom na mravné normy, ktoré zakazujú vnútorné zlo, neexistujú nijaké privilégiá ani výnimky: vôbec nezáleží na tom, či je niekto pánom sveta alebo ,najúbohejším na zemi‘, čo sa týka mravných požiadaviek, všetci sme si celkom rovní“.202