110. V rámci veľkého rámca svätosti, ktorý nám predkladajú blahoslavenstvá a Mt 25, 31 – 46, by som rád zhrnul niektoré charakteristiky alebo duchovné vyjadrenia, podľa mňa nevyhnutné na pochopenie životného štýlu, ku ktorému nás Pán povoláva. Nebudem sa zastavovať pri vysvetľovaní prostriedkov posvätenia, ktoré už poznáme: rozličné metódy modlitby, vzácne sviatosti Eucharistie a zmierenia, prinášanie obiet, rozličné formy zbožnosti, duchovné vedenie a mnohé ďalšie. Dotknem sa len niektorých aspektov povolania k svätosti, ktoré, dúfam, zarezonujú osobitným spôsobom.
111. Tieto charakteristiky, ktoré chcem zdôrazniť, nie sú úplne všetky, čo môžu vytvárať vzor svätosti – ale je to päť veľkých prejavov lásky k Bohu a k blížnemu, ktoré pokladám za osobitne dôležité, pre niektoré riziká a limity súčasnej kultúry. V nej sa prejavujú: nervózna a násilná úzkosť, ktorá nás rozdrobuje a oslabuje; negativita a smútok; pohodlná, konzumistická a egoistická lenivosť; individualizmus a mnohé formy falošnej duchovnosti bez stretnutia s Bohom, vládnuce na súčasnom náboženskom trhu.
112. Prvou z týchto charakteristík je zostať sústredení a pevní v Bohu, ktorý miluje a pomáha. Vďaka tejto vnútornej pevnosti je možné zniesť, vydržať protivenstvá, životné rozkolísania, tiež agresie druhých, ich nevernosti a chyby: „Ak je Boh s nami, kto je proti nám?“ (Rim 8, 31). To je prameň pokoja, ktorý sa prejavuje v postojoch svätého. Na základe tejto vnútornej pevnosti je svedectvo svätosti v našom zrýchlenom, prelietavom a agresívnom svete tvorené trpezlivosťou a vytrvalosťou v dobrom. Je to vernosť lásky, pretože kto sa spolieha na Boha (pistis), môže byť verný aj bratom (pistós), neopustí ich v ťažkých okamihoch, nenechá sa uniesť úzkosťou a zostáva pri druhých, aj keď mu to neprináša okamžité uspokojenia.
113. Svätý Pavol pozýval rímskych kresťanov, aby sa nikomu neoplácali „zlým za zlé“ (Rim 12, 17), aby sa nesnažili pomstiť (porov. Rim 12, 19) a nenechali sa premôcť zlu, ale premáhali „dobrom zlo“ (12, 21). Tento postoj nie je prejavom slabosti, ale skutočnej sily, pretože sám Boh „je trpezlivý, no veľmi mocný“ (Nah 1, 3). Božie slovo nás napomína: „Akákoľvek zatrpknutosť, hnev, rozhorčenie, krik a rúhanie aj každá iná zloba nech sú ďaleko od vás“ (Ef 4, 31).
114. Treba bojovať a dávať pozor na naše vlastné agresívne a egocentrické sklony, aby sme im nedovolili zakoreniť sa: „Hnevajte sa, ale nehrešte! Slnko nech nezapadá nad vaším hnevom“ (Ef 4, 26). Keď nastanú okolnosti, ktoré nás premáhajú, vždy môžeme siahnuť po kotve prosby, a tá nás znovu vráti do Božích rúk a k prameňu pokoja: „O nič nebuďte ustarostení. Ale vo všetkom modlitbou, prosbou a so vzdávaním vďaky prednášajte svoje žiadosti Bohu. A Boží pokoj, ktorý prevyšuje každú chápavosť, uchráni vaše srdcia“ (Flp 4, 6 – 7).
115. Taktiež kresťania môžu byť súčasťou sietí verbálneho násilia, prostredníctvom internetu a rozličných fór či priestorov digitálnej komunikácie. Ba aj v katolíckych médiách sa môžu prekročiť hranice: toleruje sa ohováranie a klebety, a zdá sa, že etika a rešpektovanie dobrého mena druhého zostávajú opomenuté. Tak vzniká nebezpečný dualizmus, pretože na týchto sieťach sa hovoria veci, ktoré by neboli tolerovateľné vo verejnom živote; ľudia sa tu snažia kompenzovať vlastné nespokojnosti hnevlivým vylievaním túžob po pomste. Je nápadné, ako sa niekedy – pri predstieranej obrane iných prikázaní – celkom ignoruje ôsme: nebudeš krivo svedčiť, a nemilosrdne sa ničí obraz druhého. Tu sa bez kontroly ukazuje, že jazyk je „svet neprávosti“ a „rozpaľuje kolobeh života a sám je peklom rozpálený“ (Jak 3, 6).
116. Vnútorná pevnosť, ktorá je dielom milosti, nás chráni od toho, aby sme sa nechali stiahnuť násilím, prenikajúcim do spoločenského života, pretože milosť tlmí márnivosť a umožňuje tichosť srdca. Svätec nemárni svoje sily lamentovaním nad chybami druhého; je schopný nerozprávať o slabostiach svojich bratov a vyhýba sa verbálnemu násiliu, ktoré nivočí a šikanuje, pretože sa nepovažuje za hodného byť tvrdý k druhým, ale pokladá „druhého za väčšieho“ (Flp 2, 3).
117. Nerobí nám dobre pozerať zvrchu, robiť zo seba nemilosrdných sudcov, považovať druhých za nehodných a chcieť neustále dávať lekcie. Toto je subtílna forma násilia.95
Svätý Ján z Kríža navrhoval inú vec: „Buď vždy viac naklonený nechať sa poučiť od všetkých, ako poúčať toho, kto je najmenší zo všetkých.“96
A pridával radu, ako si udržať vzdialenosť od diabla: „Keď sa budeš tešiť z dobra druhých akoby bolo tvoje vlastné a úprimne sa snažiť, aby boli vo všetkom uprednostnení pred tebou. Takým spôsobom zvíťazíš dobrom nad zlom, zaženieš ďaleko od seba diabla a získaš radosť srdca. Snaž sa to konať najmä pri tých, ktorí sú ti najmenej sympatickí. A vedz, že ak sa v tomto nebudeš cvičiť, nedosiahneš skutočnú lásku, ani nebudeš mať z nej úžitok.“97
118. Pokora sa môže zakoreniť v srdci len cez pokorenia. Bez nich niet pokory ani svätosti. Ak nie si schopný vydržať a obetovať nijaké poníženia, nie si pokorný a nie si na ceste svätosti. Svätosť, ktorú Boh darúva svojej Cirkvi, prichádza skrze pokorenie jeho Syna: toto je cesta. Pokorenie ťa privádza k pripodobneniu sa k Ježišovi a je nevyhnutnou súčasťou nasledovania Krista: „Kristus trpel za vás a zanechal vám príklad, aby ste kráčali v jeho šľapajach“ (1 Pt 2, 21). On sám vyjadruje pokoru Otca, ktorý sa pokoruje, aby kráčal so svojím ľudom, znáša jeho nevernosti a hundrania (porov. Ex 34, 6 – 9; Múd 11, 23 – 12, 2; Lk 6, 36). Z tohto dôvodu apoštoli, keď ich pokorili, boli „natešení, že boli uznaní za hodných znášať potupu pre toto meno“ (Sk 5, 41).
119. Nemám na mysli len násilné situácie mučeníctva, ale aj každodenné poníženia tých, ktorí sú ticho, aby zachránili svoju rodinu, alebo sa vyhýbajú rozprávaniu o sebe samých a radšej chvália druhých namiesto vystatovania sa, vyberajú si menej žiarivé úlohy, a niekedy dokonca radšej znesú niečo nespravodlivé, aby to obetovali Pánovi: „Ak dobre robíte, a predsa znášate utrpenia, je to milosť pred Bohom“ (1 Pt 2, 20). Neznamená to chodiť so zvesenou hlavou, málo hovoriť alebo unikať zo spoločnosti. Niekedy práve preto, že je slobodný od egocentrizmu, môže sa niekto odvážiť prívetivým spôsobom diskutovať a žiadať spravodlivosť alebo brániť slabých pred mocnými, aj keď to prinesie negatívne dôsledky pre jeho imidž.