120. Nehovorím, že poníženie je niečo príjemné, pretože to by bol masochizmus, ale že tu ide o cestu nasledovania Ježiša a o rast v jednote s ním. To nie je prirodzene pochopiteľné a svet sa takémuto návrhu vysmieva. Je to milosť, o ktorú potrebujeme prosiť: „Pane, keď prídu poníženia, pomôž mi cítiť, že som za tebou, na tvojej ceste.“
121. Takýto postoj predpokladá srdce upokojené Kristom, slobodné od tej agresivity, ktorá pramení z príliš veľkého ega. Toto isté upokojenie, spôsobené milosťou, umožňuje zachovať si vnútorný pokoj a vydržať, vytrvať v dobrom, „aj keby som mal ísť tmavou dolinou“ (Ž 23, 4) alebo „aj keby sa proti mne postavili šíky“ (Ž 27, 3). Skalopevní v Pánovi, Skale, môžeme spievať: „V pokoji sa ukladám a usínam, lebo len ty, Pane, ma necháš odpočívať v bezpečí“ (Ž 4, 9). Napokon Kristus „je náš pokoj“ (Ef 2, 14), prišiel, aby upriamil „naše kroky na cestu pokoja“ (Lk 1, 79). Svätej Faustíne povedal, že „ľudstvo nenájde pokoj, kým sa s dôverou neobráti na Božie milosrdenstvo“.98
Neupadnime do pokušenia hľadať vnútorný pokoj v úspechoch, v prázdnych potešeniach, v majetkoch, v ovládaní druhých alebo v spoločenskom obraze: „Svoj pokoj vám dávam. Ale ja vám nedávam, ako svet dáva“ (Jn 14, 27).
122. To, čo bolo povedané doteraz, neznamená mať malomyseľného, smutného, zatrpknutého, melancholického ducha, alebo nízky profil bez energie. Svätý je schopný žiť s radosťou a zmyslom pre humor. Bez straty realizmu osvecuje druhých pozitívnym duchom, plným nádeje. Byť kresťanmi je „radosť v Duchu Svätom“ (Rim 14, 17), lebo „po láske k dobročinnosti nevyhnutne nasleduje radosť, pretože ten, kto miluje, sa celý raduje v jednote s milovaným... Po dobročinnosti teda nasleduje radosť“.99
Prijali sme krásu jeho slova a prijímame ju „vo veľkom súžení s radosťou Ducha Svätého“ (1 Sol 1, 6). Ak dovolíme, aby nás Pán vyviedol z našej ulity a zmenil nám život, môžeme uskutočniť, o čo prosil sv. Pavol: „Ustavične sa radujte v Pánovi! Opakujem: Radujte sa!“ (Flp 4, 4).
123. Proroci ohlasovali Ježišov čas, ktorý my žijeme, ako zjavenie radosti: „Plesaj a jasaj!“ (Iz 12, 6). „Vystúp na vysoký vrch, blahozvesť Siona, pozdvihni mocne svoj hlas, blahozvesť Jeruzalema!“ (Iz 40, 9). „Plesaj, nebo, a jasaj, zem, plesaním zaznejte, vrchy, lebo Pán utešuje svoj ľud a nad svojimi biednymi sa zľutúva!“ (Iz 49, 13). „Plesaj hlasno, dcéra Siona, jasaj, dcéra Jeruzalema, hľa, tvoj kráľ ti prichádza, spravodlivý je a prináša spásu!“ (Zach 9, 9). A nezabudnime na povzbudenie Nehemiáša: „Nermúťte sa, lebo radosť v Pánovi je vaša sila“ (Neh 8, 10).
124. Mária, schopná odhaliť novosť, ktorú Ježiš priniesol, spievala: „Môj duch jasá“ (Lk 1, 47) a sám Ježiš „zaplesal v Duchu Svätom“ (Lk 10, 21). Keď prechádzal, „ľudia sa radovali“ (Lk 13, 17). Po vzkriesení, kam prišli učeníci, „nastala veľká radosť“ (Sk 8, 8). Ježiš nám dáva jednu istotu: „Budete žialiť, ale váš smútok sa premení na radosť... Zasa vás uvidím a vaše srdce sa bude radovať. A vašu radosť vám nik nevezme“ (Jn 16, 20. 22). „Toto som vám povedal, aby vo vás bola moja radosť a aby vaša radosť bola úplná“ (Jn 15, 11).
125. Existujú ťažké okamihy, časy kríža, nič však nemôže zničiť nadprirodzenú radosť, ktorá sa „prispôsobuje a premieňa, ale vždy zostáva prítomná – aspoň ako lúč svetla, ktorý sa rodí z vnútornej istoty, že sme nekonečne nadovšetko milovaní“.100
Je to vnútorná istota, pokoj plný nádeje, ktorý ponúka duchovné uspokojenie nepochopiteľné na základe svetských kritérií.
126. Zvyčajne je kresťanská radosť sprevádzaná zmyslom pre humor, tak zjavným napríklad u svätého Tomáša Morusa, svätého Vincenta de Paul alebo svätého Filipa Neriho. Zlá nálada nie je znakom svätosti: „Odstráň mrzutosť zo svojho srdca!“ (Kaz 11, 10). Toľko toho dostávame od Pána, „ktorý nám hojne dáva všetko na užívanie“ (1 Tim 6, 17), že niekedy je smútok spojený s nevďačnosťou, s takým uzavretím sa do seba samých, že sa stávame neschopnými spoznať Božie dary.101
127. Jeho otcovská láska nás pozýva: „Synu, ak máš z čoho, dopraj si... Nepripusť, aby ti unikol radostný deň“ (Sir 14, 11. 14). Chce, aby sme boli pozitívni, radostní, a nie príliš komplikovaní: „V deň blaženosti buď blažený (...) Boh stvoril človeka priameho, ale oni vyhľadávajú premnohé úlisnosti“ (Kaz 7, 14. 29). V každom prípade, treba si uchovať pružného ducha, a robiť tak ako svätý Pavol: „Naučil som sa vystačiť s tým, čo mám“ (Flp 4, 11). Takto žil svätý František Assiský, schopný dojímavej vďačnosti za kúsok tvrdého chleba, schopný radostne chváliť Boha aj za vánok, ktorý pohladil jeho tvár.
128. Nehovorím o konzumnej alebo individualistickej radosti, tak prítomnej v niektorých súčasných kultúrnych skúsenostiach. Pretože konzumizmus len zaťažuje srdce; môže ponúknuť príležitostné a prechodné potešenia, ale nie radosť. Mám na mysli skôr tú radosť, ktorá sa žije v spoločenstve, ktorá sa zdieľa a šíri, pretože „blaženejšie je dávať ako prijímať“ (Sk 20, 35) a „veselého darcu Boh miluje“ (2 Kor 9, 7). Bratská láska znásobuje našu schopnosť radosti, lebo nás robí schopnými tešiť sa z dobra druhých: „Radujte sa s radujúcimi“ (Rim 12, 15). „Preto sa radujeme, keď sme slabí a vy ste silní“ (2 Kor 13, 9). Na druhej strane, ak sa „budeme koncentrovať len na naše potreby, odsúdime sa na život v obmedzenej radosti“.102
129. Svätosť je zároveň parresía: je to odvaha, je to evanjelizačný impulz, ktorý zanecháva znak na tomto svete. Aby to bolo možné, sám Ježiš nám vychádza v ústrety a opakuje nám s pokojom a neochvejnosťou: „Nebojte sa!“ (Mk 6, 50). „Ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta“ (Mt 28, 20). Tieto slová nám umožňujú kráčať a slúžiť s tým postojom plným odvahy, ktorý vzbudzoval Duch Svätý v apoštoloch a viedol ich k ohlasovaniu Ježiša Krista. Odvaha, entuziazmus, rozprávanie so slobodou, apoštolský zápal, toto všetko sa nachádza v slove parresía, v slove, ktorým Biblia vyjadruje aj slobodu existencie, ktorá je otvorená, pretože sa dáva k dispozícii pre Boha a pre druhých (porov. Sk 4, 29; 9, 28; 28, 31; 2 Kor 3, 12; Ef 3, 12; Hebr 3, 6; 10, 19).