130. Pavol VI. spomínal medzi prekážkami evanjelizácie práve nedostatok parresíe: „nedostatok horlivosti, o to horší, že pochádza znútra“.103 Koľkokrát nás to láka, aby sme zostali na pohodlnom pobreží! Ale Pán nás volá vyplávať na more a spustiť siete do hlbších vôd (porov. Lk 5, 4). Pozýva nás, aby sme svoj život strávili v službe. Úzko s ním spojení, máme odvahu vložiť všetky naše charizmy do služby druhým. Kiež sa môžeme cítiť poháňaní jeho láskou (porov. 2 Kor 5, 14) a povedať so svätým Pavlom: „Beda mi, keby som evanjelium nehlásal!“(1 Kor 9, 16).

131. Ježišov vrúcny súcit nebol zahľadený do seba; nebol paralyzujúci, ustrašený alebo zahanbený, ako sa to mnohokrát stáva nám samým – ale práve naopak. Bol to súcit, ktorý ho poháňal mocne vyjsť zo seba a hlásať, posielať na misiu, posielať uzdravovať a oslobodzovať. Uznajme svoju krehkosť, ale dovoľme, aby ju Ježiš vzal do svojich rúk a nás poslal na misiu. Sme krehkí, ale nosíme v sebe poklad, ktorý nás robí veľkými, a môže urobiť lepšími a šťastnejšími tých, ktorí ho príjmu. Smelosť a apoštolská odvaha sú súčasťou misie.

132. Parresía je pečaťou Ducha, svedectvom autenticity ohlasovania. Je to šťastná istota, ktorá nás vedie, aby sme sa chválili evanjeliom, ktoré ohlasujeme; je to neochvejná dôvera v spoľahlivosť verného Svedka, ktorý nám dáva istotu, že nič „nás nebude môcť odlúčiť od Božej lásky“ (Rim 8, 39).

133. Potrebujeme impulz Ducha, aby sme neboli paralyzovaní strachom a vypočítavosťou, aby sme si nezvyk­li kráčať len v bezpečných hraniciach. Pamätajme, že z toho, čo je uzavreté, nakoniec páchne vlhkosť, a príde nám zle. Keď apoštoli cítili pokušenie nechať sa paralyzovať strachmi a nebezpečenstvami, začali sa spoločne modliť a prosiť o parresíu: „A teraz, Pane, pozri na ich hrozby a daj, aby tvoji služobníci hlásali tvoje slovo so všetkou odvahou“ (Sk 4, 29). A odpoveď bola, že „keď sa pomodlili, zatriaslo sa miesto, na ktorom boli zhromaždení, všetkých naplnil Svätý Duch a smelo hlásali Božie slovo“ (Sk 4, 31).

134. Tak ako Jonáš, stále v sebe nesieme latentné pokušenie ujsť na bezpečné miesto, ktoré môže mať rôzne mená: individualizmus, spiritualizmus, uzavretie do malých svetov, závislosť, postaranie sa o seba, opakovanie stanovených schém, dogmatizmus, nostalgia, pesimizmus, utiekanie sa k normám. Niekedy je nám zaťažko vyjsť z jednej oblasti, ktorá nám bola známa a „poruke“. Avšak ťažkosti môžu byť ako búrka, veľryba, či červík, ktorý vysušil Jonášov ricínový ker, alebo ako vietor a slnko, ktoré mu pražilo na hlavu; a tak, ako to bolo pre neho, aj pre nás môžu znamenať, že sa vrátime k Bohu, ktorý je nežný, a chce nás priviesť k stálemu a obnovujúcemu putovaniu.

135. Boh je vždy novosť, ktorá nás neustále podnecuje vydať sa na cestu a meniť miesto, aby sme išli tam, kde to ešte nepoznáme, až na periférie a na hranice. Vedie nás tam, kde je ľudstvo najviac zranené, kde ľudské bytia pod rúškom povrchnosti a konformizmu stále hľadajú odpoveď na otázku o zmysle života. Boh nemá strach! Nemá strach! Ide vždy mimo našich schém a nebojí sa periférií. On sám sa stal perifériou (porov. Flp 2, 6 – 8; Jn 1, 14). Preto, ak sa odvážime vyjsť na periférie, tam ho stretneme: On už je tam. Ježiš nás predchádza v srdci toho brata, v jeho zranenom tele, v jeho ubitom živote, v jeho zatemnenej duši. On už je tam.

136. Naozaj treba otvoriť dvere srdca Ježišovi Kristovi, pretože on klope a volá (porov. Zjv 3, 20). Ale niekedy sa pýtam, či pre nedýchateľný vzduch našej autoreferenciality, neklope už Ježiš v našom vnútri, aby sme ho nechali vyjsť von. V evanjeliu vidíme, ako Ježiš „chodil po mestách a dedinách, kázal a hlásal evanjelium o Božom kráľovstve“ (Lk 8, 1). Aj po vzkriesení, keď sa učeníci rozišli do všetkých strán, „Pán im pomáhal“ (Mk 16, 20). To je dynamika, ktorá pramení zo skutočného stretnutia.

137. Zvyk nás zvádza a vraví nám, že nemá zmysel čokoľvek meniť, že vzhľadom na túto situáciu nemôžeme urobiť nič, že to bolo vždy tak, a prežili sme. Pre zvyk už nečelíme zlu a necháme, aby veci „boli také, aké sú“, alebo ako niektorí rozhodli, aby boli. Dovoľme však, aby nás Pán prišiel zobudiť, aby nami zatriasol v našej ospalosti a vyslobodil nás z nečinnosti. Postavme sa zvyku, otvorme poriadne oči a uši, a predovšetkým srdce, aby sme sa nechali pohnúť tým, čo sa deje okolo nás, a výkrikom živého a účinného Slova Vzkrieseného.

138. Pohýna nás príklad mnohých kňazov, rehoľníčok, rehoľníkov a laikov, ktorí sa venujú ohlasovaniu a službe s veľkou vernosťou, neraz riskujúc vlastné životy a určite za cenu vlastného pohodlia. Ich svedectvo nám pripomína, že Cirkev nepotrebuje veľa byrokratov a funkcionárov, ale oduševnených misionárov, zapálených entuziazmom komunikovať skutočný život. Svätí prekvapujú, vyvádzajú z miery, pretože ich životy nás pozývajú vystúpiť z pokojnej a uspávajúcej priemernosti.

139. Prosme Pána o milosť neváhať, keď nás Duch žiada, aby sme urobili krok vpred; prosme o apoštolskú odvahu komunikovať evanjelium druhým a prestať z nášho kresťanského života robiť múzeum spomienok. V každom prípade, dovoľme, aby nás Duch Svätý viedol kontemplovať dejiny v perspektíve vzkrieseného Ježiša. Týmto spôsobom Cirkev – namiesto toho, aby sa unavila – dokáže kráčať vpred a prijímať Pánove prekvapenia.