170. Je pravda, že duchovné rozlišovanie nevylučuje prínosy ľudských znalostí – existenčných, psychologických, sociologických či morálnych. Presahuje ich však. A nestačia mu ani múdre normy Cirkvi. Pamätajme vždy, že rozlišovanie je milosť. Hoci je jeho súčasťou rozum a rozvážnosť, presahuje ich, pretože ide o pochopenie tajomstva jedinečného a neopakovateľného plánu, ktorý má Boh pre každého jedného z nás a ktorý sa uskutočňuje uprostred najrôznejších kontextov a limitov. Nejde len o časné blaho, o uspokojenie z toho, že robíme čosi užitočné ani o túžbu zachovať si pokojné svedomie. Ide o zmysel môjho života pred Otcom, ktorý ma pozná a miluje, ten skutočný zmysel mojej existencie, ktorý nik nepozná lepšie ako on. Rozlišovanie napokon vedie k samotnému prameňu života, ktorý nezomiera – teda k tomu, „aby poznali teba, jediného pravého Boha, a toho, ktorého si poslal, Ježiša Krista“ (Jn 17, 3). Nevyžaduje si špeciálne schopnosti, a ani nie je vyhradené najvzdelanejším či najinteligentnejším: Otec sa rád zjavuje pokorným (porov. Mt 11, 25).
171. Aj keď k nám Pán hovorí rozličnými spôsobmi – uprostred našej práce, prostredníctvom druhých a v každom okamihu – nie je možné zanedbať ticho dlhšej modlitby na lepšie vnímanie tohto jazyka, na objasnenie skutočného zmyslu inšpirácií, ktoré veríme, že sme dostali, na upokojenie úzkostí a usporiadanie celku vlastnej existencie v Božom svetle. Tak môžeme dovoliť, aby sa zrodila táto nová syntéza, ktorá vyviera zo života osvieteného Duchom.
172. Môže sa však stať, že aj v samotnej modlitbe sa vyhneme konfrontácii so slobodou Ducha, ktorý koná ako sám chce. Treba pamätať, že modlitbové rozlišovanie si vyžaduje začínať s pripravenosťou na počúvanie: Pána, druhých, samotnú skutočnosť, ktorá na nás nalieha vždy novými spôsobmi. Len ten, kto je disponovaný počúvať, má slobodu vzdať sa vlastného – čiastkového alebo nedostatočného – uhla pohľadu, svojich zvykov, svojich schém. Tak je skutočne disponovaný na prijatie volania, ktoré búra jeho istoty, ale zároveň ho vedie k lepšiemu životu, pretože nestačí len to, keď všetko ide dobre, všetko je v pokoji. Boh nám môže ponúkať čosi viac, my to však v našej lenivej rozptýlenosti nespoznáme.
173. Takýto postoj počúvania, samozrejme, znamená poslušnosť voči evanjeliu ako poslednému kritériu, ale aj voči magistériu, ktoré ho chráni, v snahe nájsť v poklade Cirkvi to najplodnejšie pre súčasnosť spásy. Nejde o aplikovanie receptov alebo opakovanie minulosti, keďže tie isté riešenia nie sú platné vo všetkých okolnostiach a to, čo bolo užitočné v jednom kontexte, nemusí byť v druhom. Rozlišovanie duchov nás oslobodzuje od strnulosti, ktorá nemá miesto pred trvalým „dneškom“ Vzkrieseného. Len Duch vie preniknúť do najtemnejších zákutí skutočnosti a vziať do úvahy všetky jej odtienky, aby sa tak v inom svetle objavila novosť evanjelia.
174. Základnou podmienkou pre pokrok v rozlišovaní je učiť sa Božej trpezlivosti a jeho časom, ktoré nikdy nie sú našimi časmi. On nenariaďuje, aby „zostúpil oheň z neba a zničil ich (neverných)“ (Lk 9, 54), ani nedovoľuje horlivcom, aby „vytrhali kúkoľ“, ktorý rastie spolu so pšenicou (porov. Mt 13, 29). Vyžaduje sa tiež štedrosť, lebo „blaženejšie je dávať, ako prijímať“ (Sk 20, 35). Nerozlišuje sa preto, aby sme objavili, ako viac vyťažiť z tohto života, ale na spoznanie toho, ako môžeme lepšie uskutočňovať poslanie, ktoré nám bolo zverené v krste – a z toho vyplýva byť pripravení zriekať sa, až po darovanie všetkého. Vskutku šťastie je paradoxné a daruje nám najlepšie zážitky, keď prijmeme tú tajomnú logiku, ktorá nie je z tohto sveta. „Toto je naša logika,“125
hovorieval sv. Bonaventúra, keď poukazoval na kríž. Ak človek prijme túto dynamiku, nedovolí svojmu svedomiu, aby znecitlivelo a otvorí sa štedro pre rozlišovanie.
175. Keď pred Bohom skúmame cesty života, neexistujú miesta, ktoré by zostali vyňaté. Vo všetkých aspektoch existencie môžeme ďalej rásť a ponúkať Bohu čosi viac, aj v tých, v ktorých zažívame najväčšie ťažkosti. Treba však prosiť Ducha Svätého, aby nás oslobodil a aby vyhnal ten strach, kvôli ktorému mu nedovoľujeme vstúpiť do niektorých oblastí nášho života. Ten, ktorý všetko žiada, všetko aj dáva a nechce do nás vstúpiť preto, aby nás okyptil alebo oslabil, ale preto, aby nám dal plnosť. Toto nám ukazuje, že rozlišovanie nie je domýšľavou analýzou seba, egoistickou introspekciou, ale opravdivým vyjdením zo seba samých smerom k tajomstvu Boha, ktorý nám pomáha žiť to poslanie, ku ktorému nás povolal pre dobro bratov.
176. Želám si, aby Mária korunovala tieto uvažovania, pretože ona – tak ako nik iný – žila Ježišove blahoslavenstvá. Ona je tá, ktorá sa chvela radosťou v prítomnosti Boha, ktorá uchovávala všetko vo svojom srdci a nechala sa preniknúť mečom. Je svätou medzi svätými, najpožehnanejšou, tou, ktorá nás učí ceste svätosti a sprevádza nás na nej. Nedovolí, aby sme ostali ležať, keď padneme; a niekedy nás nosí vo svojom náručí bez posudzovania. Hovoriť s ňou nám dáva útechu, oslobodzuje a posväcuje. Matka nepotrebuje mnoho slov; netreba, aby sme sa príliš namáhali jej vysvetľovať, čo sa s nami deje. Stačí znovu a znovu zašepkať: „Zdravas’, Mária...“
177. Dúfam, že tieto stránky prispejú k tomu, aby sa celá Cirkev usilovala podnecovať túžbu po svätosti. Prosme, aby Duch Svätý do nás vložil intenzívnu túžbu byť svätými na väčšiu slávu Božiu a povzbudzujme sa navzájom v tomto predsavzatí. Tak budeme mať účasť na šťastí, ktoré nám tento svet nebude môcť vziať.