Doktrína bez tajomstva

40. Gnosticizmus je jedna z najhorších ideológií, pretože – zatiaľ čo neprimerane vyzdvihuje poznanie alebo určitú skúsenosť – domnieva sa, že jeho vlastná vízia skutočnosti je dokonalá. A tak, možno nevedome, táto ideológia živí samu seba a stáva sa ešte väčšmi slepou. Niekedy sa stáva mimoriadne klamlivou – keď sa maskuje netelesnou duchovnosťou. Pretože gnosticizmus „vo svojej vlastnej podstate chce ovládnuť tajomstvo“,38 tak tajomstvo Boha a jeho milosti, ako aj tajomstvo života druhých.

41. Ak má niekto odpovede na všetky otázky, ukazuje tým, že nie je na dobrej ceste, a je možné, že je to falošný prorok, ktorý používa náboženstvo na svoj prospech, na podporu vlastných mentálnych a psychologických špekulácií. Boh nás nekonečne presahuje, vždy je pre nás prekvapením a nikdy s istotou nevieme, v ktorej historickej okolnosti ho môžeme stretnúť, pretože to nie sme my, kto určuje čas a miesto stretnutia. Kto chce mať všetko jasné a isté, robí si nárok ovládať Božiu transcendenciu.

42. Rovnako nemožno chcieť definovať, kde Boh nie je, pretože on je tajomne prítomný v živote celej osoby, je v živote každého tak ako on chce, a nemôžeme ho negovať našimi domnelými istotami. Ba aj vtedy, keď je niekoho existencia katastrofou, keď ho vidíme zničeného zlozvykmi a závislosťami, Boh je v jeho živote. Ak sa necháme viesť Duchom väčšmi než našimi argumentáciami, môžeme a musíme hľadať Pána v každom ľudskom živote. To je súčasťou tajomstva, ktoré gnostické mentality napokon odmietnu, pretože ho nemôžu kontrolovať.

Limity rozumu

43. Len veľmi slabo dokážeme chápať pravdu, ktorú prijímame od Pána. Ešte s väčšou ťažkosťou ju dokážeme vyjadriť. Nemôžeme si preto nárokovať, že náš spôsob jej chápania nás oprávňuje, aby sme vykonávali striktný dozor nad životom druhých. Chcem pripomenúť, že v Cirkvi dovolene koexistujú rozličné spôsoby interpretácie mnohých aspektov kresťanskej doktríny a života, ktoré vo svojej odlišnosti „pomáhajú lepšie vyjadriť ne­smierne bohatý poklad Slova“. Je pravdou, že „ľuďom snívajúcim o monolitickom učení, ktoré všetci bez najmenších rozdielov musia zastávať, sa to môže zdať ako rozptyľujúca nedokonalosť“.39 Práve tak niektoré gnostické prúdy pohrdli konkrétnou jednoduchosťou evanjelia a pokúsili sa nahradiť trojičného a vteleného Boha vyššou jednotou, v ktorej sa stratila bohatá rozmanitosť našich dejín.

44. V skutočnosti doktrína, alebo lepšie, naše chápanie a vyjadrenie doktríny, „nie je zatvoreným systémom, bez dynamík schopných vyprodukovať otázky, pochybnosti, spytovania“, a „otázky nášho ľudu, jeho úzkosti, jeho zápasy, jeho sny, jeho boje, jeho obavy majú hermeneutickú hodnotu, ktorú nemôžeme ignorovať, ak chceme vziať vážne princíp vtelenia. Jeho otázky nám pomáhajú sa pýtať; jeho spytovania nám kladú otázky“.40

45. Často dochádza k nebezpečnému zmätku: myslieť si, že preto, že niečo vieme alebo dokážeme s istou logikou vysvetliť, už sme svätí, dokonalí, a lepší ako „nevedomá masa“. Svätý Ján Pavol nás upozornil na toto pokušenie „osvietených katolíkov“, ktorí len preto, že niečo čítali, boli na nejakom kurze alebo sa zúčastnili na nejakej obnove, nadobudnú „akýsi pocit nadradenosti nad ostatnými veriacimi“.41 Avšak v skutočnosti to, čo si myslíme, že vieme, by malo byť vždy motiváciou na lepšiu odpoveď na Božiu lásku – pretože „sa učíme žitím: teológia a svätosť sú nerozdeliteľný dvojčlen“.42

46. Keď sv. František z Assisi videl, že niektorí z jeho učeníkov vyučovali doktrínu, chcel sa vyhnúť pokušeniu gnosticizmu. Takto preto napísal sv. Antonovi Paduánskemu: „Teší ma, že učíš svätú teológiu bratov, pokiaľ pri jej štúdiu nezanedbávaš ducha modlitby a zbožnosti.“43 Poznal pokušenie premeniť kresťanskú skúsenosť na zbierku mentálnych špekulácií, ktoré nás napokon vzdialia od čerstvosti evanjelia. A zasa sv. Bonaventúru upozorňoval, že pravdivá kresťanská múdrosť sa nesmie oddeľovať od milosrdenstva voči blížnemu: „Najväčšia múdrosť, aká môže jestvovať, spočíva v plodnom šírení toho, čo má človek na rozdávanie – toho, čo mu bolo dané práve preto, aby to dával ďalej. (...) Preto tak ako je milosrdenstvo priateľom múdrosti, lakomstvo je jej nepriateľom.“44 „Sú činnosti, ktoré neprekážajú, ale napomáhajú kontemplácii, keď sa s ňou spájajú – ako (napríklad) skutky milosrdenstva a zbožnosti.“45

Vôľa bez pokory

49. Tí, ktorí zodpovedajú tejto pelagiánskej alebo semipelagiánskej mentalite aj keď sladkými rečami hovoria o Božej milosti, „sa v podstate spoliehajú len na vlastné sily a cítia sa nadradení nad druhými, pretože sa riadia určitými normami alebo pretože sú neochvejne verní istému katolíckemu štýlu z minulosti“.46 Keď sa niektorí z nich obracajú na slabých a hovoria im, že všetko sa dá s Božou milosťou, v skutočnosti zvyčajne komunikujú myšlienku, že všetko sa dá ľudskou vôľou, akoby ona bola čímsi čistým, dokonalým, všemocným, k čomu sa pridáva milosť. Chce sa ignorovať, že „nie všetci môžu všetko“47 a že v tomto živote ľudské slabosti nie sú celkom a navždy zahojené milosťou.48 V každom prípade, ako učil sv. Augustín, Boh ťa pozýva robiť to, čo môžeš a „prosiť o to, čo nemôžeš“;49 alebo povedať pokorne Pánovi: „Daj mi, čo žiadaš a žiadaj ma, o čo chceš.“50