50. V konečnom dôsledku, nedostatok úprimného uznania našich obmedzení – v bolesti a modlitbe – je to, čo bráni milosti, aby v nás lepšie pôsobila, pretože jej nenecháva priestor vyvolať to dobro, ktoré sa integruje v pravdivej a reálnej ceste rastu.51
Milosť – práve preto, že predpokladá našu prirodzenosť – nás nerobí okamžite superľuďmi. Chcieť čosi také by bolo neprimerane dôverovať sebe samým. V tomto prípade, ukryté za pravovernosťou, môžu naše postoje nezodpovedať tomu, čo tvrdíme o nevyhnutnosti milosti, a v skutočnosti jej napokon málo dôverujeme. Vskutku, ak si neuvedomujeme našu konkrétnu a limitovanú realitu, nemôžeme ani vidieť skutočné a možné kroky, o ktoré nás Pán žiada v každom okamihu – po tom, čo nás uschopnil a pritiahol svojím darom. Milosť pôsobí v dejinách a zvyčajne nás zachytáva a premieňa postupnou formou.52
Preto ak odmietame tento historický a progresívny spôsob, v skutočnosti ju napokon môžeme odmietnuť a zablokovať, i keď ju našimi slovami vychvaľujeme.
51. Keď sa Boh obracia na Abraháma, hovorí mu: „Ja som všemohúci Boh, chodievaj predo mnou a buď dokonalý“ (Gn 17, 1). Aby sme mohli byť dokonalí tak, ako sa to jemu páči, musíme žiť s pokorou v jeho prítomnosti, zavinutí do jeho slávy, potrebujeme kráčať v jednote s ním, spoznávajúc jeho trvalú lásku v našich životoch. Potrebujeme sa prestať báť tejto prítomnosti, čo nám môže urobiť len dobre. Práve Otec nám dal život a veľmi nás miluje. Keď to prijmeme a prestaneme uvažovať nad našou existenciou bez neho, stratí sa úzkosť samoty (porov. Ž 139, 7). A keď si od Boha už nedržíme odstup a žijeme v jeho prítomnosti, môžeme jej dovoliť, aby preskúmala naše srdcia a presvedčila sa, či kráčajú po správnej ceste (porov. Ž 139, 23 – 24). Tak spoznáme príjemnú a dokonalú vôľu Pána (porov. Rim 12, 1 – 2) a dovolíme, aby nás sformoval ako nádobu (porov. Iz 29, 16). Mnohokrát sme už povedali, že Boh prebýva v nás, ale je lepšie povedať, že my prebývame v ňom; že on nám dovoľuje žiť v jeho svetle a v jeho láske. On je náš chrám: „O jedno prosím Pána a za tým túžim, aby som mohol bývať v dome Pánovom po všetky dni svojho života, aby som pociťoval nehu Pánovu a obdivoval jeho chrám“ (Ž 27, 4). „Jeden deň v tvojich nádvoriach je lepší než iných tisíce“ (Ž 84, 11). V ňom sme posvätení.
52. Cirkev opakovane učila, že nie sme ospravedlnení našimi skutkami alebo našimi snaženiami, ale milosťou Pána, ktorý ako prvý preberá iniciatívu. Otcovia Cirkvi, ešte pred svätým Augustínom, jasne vyjadrovali toto primárne presvedčenie. Svätý Ján Chryzostom vravel, že Boh do nás vlieva samotný prameň všetkých darov „skôr než sme vstúpili do boja“.53
Svätý Bazil Veľký poznamenal, že veriaci sa chváli len v Bohu, lebo „uznáva, že mu chýba skutočná spravodlivosť a že je ospravedlnený jedine prostredníctvom viery v Krista“.54
53. Druhý oranžský snem s pevnou autoritou učil, že nič ľudské si nemôže nárokovať, zaslúžiť alebo kúpiť dar Božej milosti a že všetko, čo s ňou môže spolupracovať, je dopredu darom tej istej milosti: „Aj to, že sa chceme očistiť, deje sa prostredníctvom vliatia a činnosti Ducha Svätého v nás.“55
Následne Tridentský koncil, aj keď zdôraznil dôležitosť našej spolupráce na duchovnom raste, znovu potvrdil toto dogmatické učenie: „Hovorí sa, že sme ospravedlnení zadarmo, pretože nič z toho, čo predchádza ospravedlneniu, či už je to viera alebo sú to skutky, si nezasluhuje samotnú milosť ospravedlnenia; lebo ak je to milosť, tak nie zo skutkov; inak by už milosť nebola milosťou (Rim 11, 6).“56
54. Katechizmus nám tiež pripomína, že dar milosti „presahuje schopnosti rozumu a sily ľudskej vôle“,57
a že „pred Bohom nemá človek nijakú zásluhu v zmysle striktného práva. Medzi ním a nami je nesmierna nerovnosť“.58
Jeho priateľstvo nás nekonečne presahuje, nemôžeme si ho pre seba kúpiť našimi skutkami, ale môže byť len darom jeho iniciatívy lásky. To nás pozýva žiť s radostnou vďačnosťou za tento dar, ktorý si nikdy nezaslúžime, lebo „keď už človek má milosť, nemôže byť táto prijatá milosť zaslúžená“.59
Svätí sa vyhýbajú tomu, aby vkladali dôveru do vlastných skutkov: „Na večer tohto života sa predstavím pred tebou s prázdnymi rukami, Pane, pretože ťa nežiadam, aby si robil výpočet mojich skutkov. Všetky naše spravodlivosti sú nedokonalé v tvojich očiach.“60
55. Toto je jedno z veľkých presvedčení, ktoré Cirkev definitívne nadobudla, a je tak jasne vyjadrené v Božom slove, že zostáva mimo akejkoľvek diskusie. Tak ako najväčšie prikázanie lásky, táto pravda by mala poznačovať náš štýl života, pretože vychádza zo srdca evanjelia a povoláva nás nielen prijať ju mysľou, ale premeniť ju na nákazlivú radosť. Nemôžeme však s vďačnosťou oslavovať nezištný dar priateľstva s Pánom, ak neuznáme, že aj naša pozemská existencia a naše prirodzené schopnosti sú darom. Musíme „radostne súhlasiť s tým, že naša realita je nám darovaná a prijať aj našu slobodu ako milosť. To je ťažká vec vo svete, ktorý verí, že má niečo sám od seba, ako ovocie vlastnej originality a slobody“.61
56. Len na základe Božieho daru, slobodne prevzatého a pokorne prijatého, môžeme spolupracovať s našimi silami, aby sme sa nechali stále viac premieňať.62
Prvá vec je patriť Bohu. Ide o to, aby sme sa ponúkli jemu, ktorý nás predchádza, aby sme mu odovzdali naše schopnosti, naše nasadenie, náš boj proti zlu a našu tvorivosť, aby jeho nezaslúžený dar v nás rástol a rozvíjal sa: „Bratia, pre Božie milosrdenstvo vás prosím, aby ste svoje telá prinášali ako živú, svätú, Bohu milú obetu, ako svoju duchovnú bohoslužbu“ (Rim 12, 1). Okrem toho, Cirkev vždy učila, že len láska umožňuje rast v živote milosti, pretože „ak by som nemal lásky, ničím by som nebol“ (1 Kor 13, 2).
57. Existujú však kresťania, ktorí sa snažia nasledovať inú cestu: cestu ospravedlnenia vlastnými silami, zbožňovaním ľudskej vôle a vlastnej schopnosti, čo sa prenáša do egocentrickej a elitárskej samoľúbosti, ktorej chýba skutočná láska. Prejavuje sa v mnohých, zdanlivo navzájom odlišných postojoch: v obsesii pre zákon, vo fascinácii prezentovania politických a spoločenských úspechov, v ostentatívnej starostlivosti o liturgiu, o doktrínu a o prestíž Cirkvi, v márnivosti spojenej s riadením praktických vecí, v očarení dynamikou svojpomoci a sebavzťažnej realizácie. Na toto niektorí kresťania míňajú svoju energiu a svoj čas – namiesto toho, aby sa vedení Duchom vydali na cestu lásky; aby sa nadchli pre komunikáciu krásy a radosti evanjelia, a aby hľadali stratených v tých nesmiernych počtoch ľudí, ktorí majú smäd po Kristovi.63
58. Mnohokrát, naprotiveň impulzu Ducha, sa život Cirkvi mení na múzejný exponát alebo na majetok nemnohých. To sa stáva, keď niektoré kresťanské skupiny kladú prílišný dôraz na zachovávanie určitých vlastných noriem, zvykov alebo štýlov. Týmto spôsobom sa zvyčajne redukuje a potláča evanjelium; je obraté o svoju príťažlivú jednoduchosť a chuť. Je to azda subtílna forma pelagianizmu, pretože, ako sa zdá, podriaďuje život milosti určitým ľudským štruktúram. Týka sa to skupín, hnutí a spoločenstiev – a práve to je dôvod, prečo mnohokrát začínajú intenzívnym životom v Duchu, ale napokon končia strnulé... či skazené.
59. Bez toho, aby sme si to uvedomili – keď si myslíme, že všetko závisí od ľudskej snahy usmerňovanej cirkevnými normami a štruktúrami – komplikujeme evanjelium a stávame sa otrokmi schémy, ktorá obsahuje len málo medzier, cez ktoré môže pôsobiť milosť. Svätý Tomáš Akvinský nám pripomínal, že dodržiavanie príkazov pridaných k evanjeliu Cirkvou sa má vyžadovať s miernosťou, „aby sa život veriacich príliš nezaťažil“, pretože tak „by sa naše náboženstvo zmenilo na otroctvo“.64