80. Milosrdenstvo má dva aspekty: znamená dávať, pomáhať, slúžiť druhým, a tiež odpúšťať, chápať. Matúš to zhŕňa do jedného zlatého pravidla: „Všetko, čo chcete, aby ľudia robili vám, robte aj vy im“ (Mt 7, 12). Katechizmus nám pripomína, že tento zákon sa musí aplikovať „vo všetkých prípadoch“,71
osobitným spôsobom, keď „sa človek niekedy nachádza v situáciách, ktoré spôsobujú, že morálny úsudok je menej istý a rozhodovanie je ťažké“.72
81. Dávať a odpúšťať znamená chcieť v našich životoch reprodukovať aspoň malý odraz dokonalosti Boha, ktorý dáva a odpúšťa veľmi štedro. Z toho dôvodu v evanjeliu podľa Lukáša už nepočujeme „buďte dokonalí“ (Mt 5, 48), ale „buďte milosrdní, ako je milosrdný váš Otec. Nesúďte a nebudete súdení. Neodsudzujte a nebudete odsúdení. Odpúšťajte a odpustí sa vám. Dávajte a dajú vám“ (Lk 6, 38). A potom Lukáš pridáva niečo, čo by sme nemali opomenúť: „Akou mierou budete merať vy, takou sa nameria aj vám“ (Lk 6, 38). Miera, ktorú my používame na pochopenie a odpustenie, sa bude aplikovať na nás, keď nám bude odpúšťané. Miera, ktorú my používame na dávanie, sa v nebi bude aplikovať na nás, keď budeme odmeňovaní. Je dobré na to nezabudnúť.
82. Ježiš nehovorí „blahoslavení tí, čo chystajú pomstu“, ale nazýva blahoslavenými tých, ktorí odpúšťajú a robia to „sedemdesiatsedem ráz“ (Mt 18, 22). Treba si uvedomiť, že my všetci sme armádou tých, ktorým bolo odpustené. Na nás všetkých bolo zhliadnuté s Božím súcitom. Ak sa úprimne priblížime k Pánovi a napneme sluch, možno občas započujeme túto výčitku: „Nemal si sa teda aj ty zľutovať nad svojím spolusluhom, ako som sa ja zľutoval nad tebou?“ (Mt 18, 33).
Hľadieť a konať s milosrdenstvom, to je svätosť.
83. Toto podobenstvo sa týka ľudí, ktorí majú úprimné, čisté srdce – bez špiny: pretože srdce, ktoré vie milovať, nenechá vstúpiť do svojho života čokoľvek, čo ohrozuje lásku – čo ju oslabuje alebo vystavuje riziku. V Biblii sú srdcom naše skutočné úmysly: to, čo naozaj hľadáme a po čom túžime, ponad to, ako sa javíme: „Lebo človek hľadí na výzor, ale Pán hľadí na srdce“ (1 Sam 16, 7). On sa snaží prehovárať k nášmu srdcu (porov. Oz 2, 16) a tam túži vpísať svoj zákon (porov. Jer 31, 33). Napokon, chce nám dať nové srdce (porov. Ez 36, 26).
84. „Veľmi stráž svoje srdce“ (Prís 4, 23). Nič poškvrnené falšou nemá pre Pána skutočnú hodnotu. On „uteká pred pretvárkou (...), vzďaľuje sa od pochabých myšlienok“ (Múd 1, 5). Otec, ktorý „vidí aj v skrytosti“ (Mt 6, 6), rozozná to, čo nie je čisté, teda to, čo nie je úprimné, ale len škrupina a pretvárka – ako aj Syn vie, „čo je v človeku“ (Jn 2, 25).
85. Je pravda, že niet lásky bez skutkov lásky, ale toto blahoslavenstvo nám pripomína, že Pán očakáva oddanosť bratovi, ktorá vychádza zo srdca, pretože aj „keby som obetoval svoje telo, aby som bol slávny, a lásky by som nemal, nič by mi to neosožilo“ (1 Kor 13, 3). V Matúšovom evanjeliu tiež vidíme, že to, čo „pochádza zo srdca, poškvrňuje človeka“ (Mt 15, 18), pretože odtiaľ vychádzajú vraždy, krádeže, krivé svedectvá atď. (porov. Mt 15, 19). V úmysloch srdca sa rodia túžby a úprimné rozhodnutia, ktoré nami skutočne hýbu.
86. Keď srdce miluje Boha a blížneho (porov. Mt 22, 36 – 40), keď je to jeho skutočný úmysel, a nielen prázdne slová, potom je aj srdce čisté a môže Boha uzrieť. Svätý Pavol vo svojom hymne na lásku pripomína, že „teraz vidíme len nejasne, akoby v zrkadle“ (1 Kor 13, 12), ale v tej miere, v akej skutočne vládne láska, stávame sa schopnými vidieť z tváre do tváre“ (tamže). Ježiš prisľúbil, že tí, čo majú čisté srdce „uvidia Boha“.
Udržať si srdce čisté od všetkého, čo poškvrňuje lásku, to je svätosť.
87. Toto blahoslavenstvo nás núti myslieť na rozličné situácie bojov, ktoré sa stále opakujú. Je pre nás veľmi bežné byť príčinami konfliktov alebo prinajmenšom príčinami nedorozumení. Napríklad, keď počujem niečo o niekoho a idem to povedať druhému; a možno ešte vyrobím druhú verziu, trochu obsažnejšiu, a tú rozšírim. A zdá sa, že čím väčšiu škodu spôsobím, tým viac uspokojenia mi to prinesie. Svet klebiet, vytváraný ľuďmi, ktorí sa venujú kritizovaniu a ničeniu, nebuduje pokoj. Títo ľudia sú skôr nepriateľmi pokoja, a v žiadnom prípade nie sú blahoslavení.73
88. Pokojní sú zdrojom pokoja, šíria pokoj a spoločenské priateľstvo. Tým, ktorí sa snažia všade rozsievať pokoj, Ježiš dáva nádherný prísľub: „Budú ich volať Božími synmi“ (Mt 5, 9). Žiadal svojich učeníkov, aby – keď prídu na nejaké miesto – povedali: „Pokoj tomuto domu!“ (Lk 10, 5). Božie slovo vyzýva každého veriaceho, aby „s tými, čo (...) vzývajú Pána“, hľadal pokoj (2 Tim 2, 22), pretože „ovocie spravodlivosti sa zasieva v pokoji pre tých, čo šíria pokoj“ (Jak 3, 18). A keď pri nejakej príležitosti máme v našom spoločenstve pochybnosti o tom, čo treba konať, „usilujme o to, čo slúži pre pokoj“ (Rim 14, 19), pretože jednota je viac ako konflikt.74
89. Nie je ľahké budovať tento evanjeliový pokoj, ktorý nikoho nevylučuje, ale, naopak, začleňuje aj tých, ktorí sú trochu zvláštni, aj komplikované a nepríjemné osoby; tých, ktorí si vyžadujú pozornosť, tých, ktorí sú odlišní; človeka dobitého životom aj človeka s odlišnými záujmami. Je to náročné a vyžaduje si to veľkú otvorenosť mysle a srdca, pretože nejde o „dohodu vyrobenú od stola alebo pominuteľný mier pre šťastnú menšinu“,75
ani o projekt „niekoľkých, zameraný na niekoľkých“.76
Nejde ani o snahu konflikt ignorovať či zakrývať, ale ho „prijať a strpieť; vyriešiť ho a premeniť na ohnivko spájajúce s novým procesom“.77
Ide o to: byť tvorcami pokoja, pretože budovať mier je umenie, ktoré si vyžaduje vyrovnanosť, tvorivosť, citlivosť a zručnosť.
Rozsievať okolo seba pokoj, to je svätosť.