90. Sám Ježiš zdôrazňuje, že táto cesta ide proti prúdu – až tak, že z nás robí ľudí, ktorí vlastným životom spochybňujú spoločnosť, osoby, ktoré obťažujú. Ježiš pripomína, koľkí sú prenasledovaní a boli prenasledovaní len preto, že bojovali za spravodlivosť, že žili svoje povinnosti voči Bohu a voči druhým. Ak sa nemienime ponoriť do tmavej priemernosti, nechcime pohodlný život, pretože „kto by si chcel život zachrániť, stratí ho“ (Mt 16, 25).
91. Nedá sa očakávať, že keď žijeme evanjelium, bude nám celé naše okolie naklonené, pretože ambície moci a svetské záujmy mnohokrát hrajú proti nám. Svätý Ján Pavol II. vravel, že je „odcudzená spoločnosť, ktorá vo svojich formách spoločenského usporiadania, výroby a spotreby sťažuje realizáciu tohto daru a budovanie medziľudskej solidarity“.78
V takejto odcudzenej spoločnosti, uviaznutej v politickej, mediálnej, ekonomickej, kultúrnej, ba aj náboženskej zápletke, ktorá bráni jej autentickejšiemu ľudskému a sociálnemu rozvoju, je ťažko žiť blahoslavenstvá – a môže to byť vnímané negatívne, s podozrením a výsmechom.
92. Kríž, predovšetkým únavy a bolesti, ktoré znášame, aby sme žili prikázanie lásky a cestu spravodlivosti, je zdrojom dozrievania a posvätenia. Pamätajme, že keď Nový zákon hovorí o utrpeniach, ktoré treba zniesť pre evanjelium, zmieňuje sa práve o prenasledovaniach (porov. Sk 5, 41; Flp 1, 29; Kol 1, 24; 2 Tim 1, 12; 1 Pt 2, 20; 4, 14 – 16; Zjv 2, 10).
93. Hovoríme však o nevyhnutných prenasledovaniach, nie o tých, ktoré si môžeme zapríčiniť sami nesprávnym spôsobom zaobchádzania s druhými. Svätec nie je excentrická osoba s odstupom, ktorá sa stáva neznesiteľnou pre svoju márnivosť, negativitu či urazenosť. Kristovi apoštoli neboli takíto. Kniha Skutkov apoštolov zdôrazňuje, že sa tešili sympatii „všetkého ľudu“ (Sk 2, 47; porov. 4, 21. 33; 5, 13), kým niektoré autority po nich pátrali a prenasledovali ich (porov. Sk 4, 1 – 3; 5, 17 – 18).
94. Prenasledovania nie sú vecou minulosti, pretože aj dnes ich trpíme, jednak takým krutým spôsobom ako mnohí súčasní mučeníci, ako aj subtílnejšie, prostredníctvom klebiet a falší. Ježiš hovorí o blahoslavenstve, keď budú „všetko zlé na vás nepravdivo hovoriť“ (Mt 5, 11). Inokedy ide o posmešky, ktorých úmyslom je prekrútiť našu vieru, aby sme vyšli na smiech.
Prijať každý deň cestu evanjelia, aj keď nám spôsobuje problémy, to je svätosť.
95. V 25. kapitole evanjelia podľa Matúša (v. 31 – 46) sa Ježiš vracia k jednému z týchto blahoslavenstiev, ktoré za šťastných vyhlasuje milosrdných. Ak hľadáme túto svätosť, ktorá je cenená v Božích očiach, práve v tomto texte nachádzame pravidlo, podľa ktorého budeme súdení: „Lebo som bol hladný a dali ste mi jesť; bol som smädný a dali ste mi piť; bol som pocestný a pritúlili ste ma; bol som nahý a priodeli ste ma; bol som chorý a navštívili ste ma; bol som vo väzení a prišli ste ku mne“ (Mt 25, 35 – 36).
96. Byť svätý teda neznamená obracať oči v domnelej extáze. Svätý Ján Pavol II. hovorieval, že „ak sme vyšli naozaj zo sústredeného rozjímania o Kristovi, budeme ho musieť vidieť predovšetkým v tvári tých, s ktorými sa on chcel stotožniť“.79
Text Mt 25, 35 – 36 „nie je jednoduchou výzvou k láske, ale je to stránka kristológie, ktorá vrhá svetlo na Kristovo tajomstvo“.80
V tomto povolaní – spoznať ho v chudobných a trpiacich – sa odhaľuje samotné Srdce Krista, jeho najhlbšie city a rozhodnutia, ktorým sa každý svätý snaží pripodobniť.
97. Vzhľadom na vážnosť týchto Ježišových žiadostí je mojou povinnosťou prosiť kresťanov, aby ich akceptovali a prijali s úprimnou otvorenosťou „sine glossa“, takpovediac bez komentára, bez špekulácií a výhovoriek, ktoré ich oberajú o silu. Pán nám to odovzdal veľmi jasne, že svätosť nemožno chápať ani žiť mimo týchto jeho požiadaviek, pretože milosrdenstvo je „pulzujúcim srdcom evanjelia“.81
98. Keď narazím na človeka, ktorý počas studenej noci spí pod holým nebom, môžem ho vnímať ako nepríjemného jedinca, ktorý mi náhle zavadzia, ako záhaľčivého previnilca, prekážku na ceste, nepríjemný osteň pre moje svedomie, problém, ktorý musia vyriešiť politici, a možno aj ako neporiadok, ktorý znečisťuje verejný priestor. Alebo môžem reagovať na základe viery a milosrdnej lásky a spoznať v ňom ľudskú bytosť s rovnakou dôstojnosťou, akú mám ja, stvorenie nekonečne milované Otcom, Boží obraz, brata vykúpeného Ježišom Kristom. To je byť kresťanmi! Alebo môže byť svätosť chápaná mimo tohto živého uznania dôstojnosti každej ľudskej bytosti?82
99. Z tohto pre nás kresťanov vyplýva zdravá a neustála nespokojnosť. Už aj poskytnutie úľavy jednej jedinej osobe by odôvodňovalo všetky naše úsilia; to nám však nestačí. Kanadskí biskupi to vyjadrili jasne, keď ukázali, že biblické učenia o jubilejnom roku neznamenajú len konanie dobrých skutkov, ale snažia sa o spoločenskú zmenu: „Aby budúce generácie boli oslobodené, je evidentné, že cieľom mala byť obnova spravodlivých sociálnych a ekonomických systémov, aby viac nebolo vylúčenia.“83