1
1. Radosti a nádeje, žalosti a úzkosti ľudí dnešných čias, najmä chudobných a všetkých, ktorí trpia, sú zároveň radosťami a nádejami, žalosťami a úzkosťami Kristových učeníkov a niet nič naozaj ľudské, čo by nenašlo ozvenu v ich srdciach. Veď ich spoločenstvo utvárajú ľudia zjednotení v Kristovi, ktorých vedie Duch Svätý na ich púti do Otcovho kráľovstva a ktorí prijali posolstvo spásy, aby ho zvestovali všetkým. Preto sa toto spoločenstvo cíti úzko späté s ľudstvom a jeho dejinami.
2. A tak sa Druhý vatikánsky koncil po hlbšom preskúmaní tajomstva Cirkvi obracia nielen na synov a dcéry Cirkvi a na všetkých, ktorí vzývajú Kristovo meno, ale aj na ostatných ľudí. Všetkým chce predložiť, ako si predstavuje prítomnosť a pôsobenie Cirkvi v súčasnom svete.
Teda má na zreteli svet ľudí, čiže celú ľudskú rodinu so všetkými skutočnosťami, uprostred ktorých žije; svet, ktorý je javiskom ľudských dejín poznačeným úsilím človeka, jeho porážkami i víťazstvami. Svet, o ktorom kresťania veria, že ho stvorila a udržiava Stvoriteľova láska, bol síce podrobený otroctvu hriechu, ale ukrižovaný a zmŕtvychvstalý Kristus ho vyslobodil, keď zlomil moc Zlého, aby sa svet pretvoril podľa Božích úmyslov a dosiahol svoje zavŕšenie.
3. Dnešného ľudstva sa zmocnil obdiv nad vlastnými objavmi a vlastnou mocou. Pritom ho však často znepokojujú otázky o terajšom vývoji sveta, o mieste a úlohe človeka vo vesmíre, o zmysle jeho individuálnych i kolektívnych úsilí a napokon o poslednom cieli vecí a ľudí. Preto koncil, svedok a tlmočník viery všetkého Kristom zhromaždeného Božieho ľudu, nemôže podať výrečnejší dôkaz spolupatričnosti, úcty a lásky k celej ľudskej rodine, ku ktorej patrí, ako keď s ňou nadviaže dialóg o spomenutých otázkach, bude ich objasňovať vo svetle evanjelia a dávať ľudstvu k dispozícii spasiteľné sily, ktoré Cirkev, vedená Duchom Svätým, dostáva od svojho Zakladateľa. Ide totiž o záchranu človeka a o obrodu ľudskej spoločnosti. Stredobodom celého nášho výkladu bude teda človek v jeho jedinečnosti a integrite, človek s telom a dušou, so srdcom a svedomím, s rozumom a vôľou.
A tak tento posvätný cirkevný snem tým, že hlása vznešenosť povolania človeka a potvrdzuje, že je doň vložené akoby Božie semeno, ponúka ľudstvu úprimnú spoluprácu Cirkvi na budovaní všeobecného bratstva, ktoré má zodpovedať tomuto povolaniu. Cirkev nevedú nijaké pozemské ambície. Ide jej len o jedno: pod vedením Ducha Tešiteľa pokračovať v diele samého Krista, ktorý prišiel na svet, aby vydal svedectvo o pravde,2
aby priniesol spásu, a nie odsúdenie; aby slúžil, a nie aby si dal posluhovať.3
4. Povinnosťou Cirkvi pri plnení tohto poslania je ustavične skúmať znamenia čias a vysvetľovať ich vo svetle evanjelia tak, aby vedela spôsobom primeraným každej generácii odpovedať na večné otázky človeka o zmysle terajšieho i budúceho života a o ich vzájomnom vzťahu. Cirkev musí teda poznať a chápať svet, v ktorom žije: jeho očakávania, snahy a jeho neraz dramatický charakter. Niektoré výraznejšie črty dnešného sveta sa dajú vystihnúť takto:
Ľudstvo v súčasnosti prežíva nové obdobie svojich dejín, vyznačujúce sa prenikavými a náhlymi zmenami, ktoré sa postupne šíria po celom svete. Tieto zmeny vyvoláva človek, jeho um a tvorivá činnosť, avšak aj ony spätne ovplyvňujú samého človeka, jeho osobné i kolektívne úsudky a túžby, jeho spôsob myslenia a konania vo vzťahu k veciam i ľuďom. Možno teda hovoriť o skutočnej sociálnej a kultúrnej premene, ktorá sa odráža v náboženskom živote.
Ako to býva pri každej kríze rastu, táto premena je spojená s nemalými ťažkosťami. Človek síce značne rozširuje svoju moc, avšak nie vždy je schopný postaviť ju do svojich služieb. Usiluje sa hlbšie preniknúť do svojho vnútra, no často prejavuje vzrastajúcu neistotu o sebe samom. Postupne čoraz jasnejšie odhaľuje zákony spoločenského života, ale pritom váha, aký mu dať smer.
Napriek tomu, že ľudstvo nikdy predtým neoplývalo toľkými bohatstvami a možnosťami a takým hospodárskym potenciálom, veľká časť obyvateľstva zeme trpí hladom, biedou a nespočítateľné zástupy sú úplne negramotné. Nikdy predtým nemali ľudia taký živý zmysel pre slobodu ako dnes, pritom však vznikajú nové formy sociálneho a psychického zotročovania. A kým svet tak prenikavo pociťuje svoju jednotu a vzájomnú závislosť jednotlivcov v potrebnej solidárnosti, navzájom si odporujúce sily násilne ho rozdvojujú: ešte stále jestvujú príkre politické, sociálne, hospodárske, rasové a ideologické rozpory a neprestáva nebezpečenstvo vojny, ktorá by mohla zničiť od základu všetko. Zintenzívňuje sa výmena myšlienok, no samotné slová, ktorými sa vyjadrujú dôležité pojmy, majú v jednotlivých ideológiách značne rozdielny zmysel. Napokon je tu úsilie o dokonalejší časný poriadok, no nesprevádzajú ho primerané snahy o duchovný rozvoj.
Uprostred takých zložitých situácií mnohí naši súčasníci nevedia správne rozpoznávať trvalé hodnoty a dávať ich do súladu s novými objavmi. Preto sa ich zmocňuje nepokoj a so zmiešanými pocitmi nádeje a úzkosti si kladú otázku, kam smeruje dnešný svet. Tento svetový vývoj vyzýva, ba priam núti človeka dať na ňu odpoveď.
5. Súčasný vnútorný nepokoj a zmena životných podmienok súvisia s rozsiahlejšími premenami, pod ktorých vplyvom sa v oblasti intelektuálneho formovania kladie rastúci dôraz na matematické a prírodné vedy, ako aj na vedy o človeku, na praktickom poli zase na techniku, ktorá sa z nich odvodzuje. Táto vedecká mentalita formuje kultúrne dianie a spôsob myslenia iným spôsobom ako v minulosti. Technika už pokročila tak ďaleko, že premieňa tvárnosť zeme a usiluje sa ovládať aj mimozemský priestor.
Ľudský um určitým spôsobom zväčšuje svoju moc i nad časom: nad minulosťou historickým výskumom; nad budúcnosťou zase predvídavosťou a plánovaním. Pokrok biologických, psychologických a spoločenských vied nielenže dáva možnosť človeku lepšie poznať seba samého, ale mu aj umožňuje priamo ovplyvňovať spoločenský život technickými metódami. Súčasne ľudstvo čoraz väčšmi uvažuje o predvídaní a regulovaní svojho vlastného demografického rastu.
Samotné plynutie dejín sa natoľko zrýchľuje, že jednotlivec ho už sotva môže sledovať. Údel ľudského spoločenstva sa stáva jediným a nerozčleňuje sa na množstvo akoby rozdielnych histórií. Takto ľudstvo prechádza z prevažne statického chápania stavu vecí k dynamickejšiemu a evolučnejšiemu chápaniu. Z toho vzniká obrovský komplex nových problémov, ktoré dávajú podnet na ďalšie analýzy a syntézy.
6. To všetko má za následok zo dňa na deň väčšie zmeny v tradičných miestnych spoločenstvách, ako sú patriarchálne rodiny, klany, kmene a dediny, v rozličných zoskupeniach a v spoločenských vzťahoch.
Postupne sa šíri typ priemyselnej spoločnosti, ktorý privádza niektoré národy k hospodárskemu blahobytu a od základov premieňa odveké chápanie a podmienky spoločenského života. Rovnako sa šíri a vyhľadáva mestský spôsob života, jednak preto, lebo vzrastajú mestá a ich obyvateľstvo, jednak preto, lebo mestský spôsob života sa rozširuje aj medzi vidiečanmi.
Nové a čoraz dokonalejšie spoločenské komunikačné prostriedky napomáhajú poznanie udalostí, ako aj veľmi rýchle a rozsiahle šírenie myšlienok a citov, čo vyvoláva početné reťazové reakcie.
Neslobodno podceňovať ani skutočnosť, že veľké množstvo ľudí sa z rozličných pohnútok sťahuje, čím mení aj svoj spôsob života.
Takto sa bez prestania množia vzťahy človeka s jeho blížnymi a sama socializácia vyvoláva nové zväzky, hoci pritom nie vždy podporuje zodpovedajúci rozvoj ľudskej osoby a naozajstné osobné vzťahy (personalizáciu).
Tento vývoj sa jasnejšie javí v štátoch, ktoré už užívajú výhody hospodárskeho a technického pokroku, ale hýbe aj rozvojovými národmi, ktoré túžia zaistiť pre svoje krajiny dobrodenia industrializácie a urbanizácie. Tieto národy, najmä ak zostávajú verné dávnejším tradíciám, pociťujú zároveň potrebu uplatňovať svoju slobodu zrelším a osobnejším spôsobom.
7. Zmena mentality a spoločenských štruktúr často spochybňuje tradičné hodnoty najmä medzi mladými, ktorí sú neraz nedočkaví, ba nespokojnosť robí z nich až rebelantov. Vedomí svojho významu v spoločenskom živote, túžia mať na ňom čím skôr svoju účasť. Preto rodičia a vychovávatelia nezriedka narážajú na čoraz väčšie prekážky pri plnení svojich povinností.
Ustanovizne, zákony, ako aj spôsoby myslenia a cítenia zdedené od predkov nie vždy vyhovujú súčasnej situácii. To má za následok hlboký zmätok v správaní, ba i v samých normách konania.
Nové podmienky majú vplyv aj na náboženský život. Na jednej strane prenikavejší kritický zmysel ho očisťuje od magického chápania sveta a od zvyškov poverčivosti a vyžaduje čoraz osobnejšie a aktívnejšie prijatie viery, takže mnohí nadobúdajú živší zmysel pre Boha; na druhej strane však stále rastie počet tých, ktorí sa vzďaľujú od náboženstva. Popierať Boha alebo náboženstvo, respektíve byť voči nim ľahostajný, nie je ako v minulosti iba mimoriadnym a ojedinelým javom. Dnes sa to totiž nezriedka predstavuje ako požiadavka vedeckého pokroku alebo nového humanizmu. V mnohých krajinách sa to neprejavuje iba vo filozofických názoroch, ale v rozsiahlej miere postihuje aj literatúru, chápanie vied o človeku a dejín, ba dokonca občianske zákonodarstvo, takže mnoho ľudí to privádza do zmätku.
8. Taký rýchly vývoj, ktorý sa často uskutočňuje neusporiadane, ako aj čoraz živšie vedomie rozporov jestvujúcich vo svete vyvolávajú alebo zväčšujú protiklady a nerovnováhu.
V samom človeku nezriedka vzniká nerovnováha medzi moderným praktickým chápaním a teoretickým myslením, ktoré nie je schopné zvládnuť súhrn svojich poznatkov ani ich vhodne synteticky usporiadať. Takisto vzniká nerovnováha medzi starosťou o praktickú účinnosť a požiadavkami mravného svedomia, ako aj medzi podmienkami kolektívneho života a nárokmi osobného myslenia i samej kontemplácie. Napokon vzniká aj nerovnováha medzi špecializáciou ľudskej činnosti a celkovým videním skutočnosti.
V rodine zasa nastávajú rozpory jednak pre tiesnivé demografické, hospodárske a spoločenské podmienky, jednak pre ťažkosti vyplývajúce z generačných rozdielov a pre nové formy spoločenských vzťahov medzi mužmi a ženami.
Veľké napätia povstávajú aj medzi rasami, ba i medzi rozličnými spoločenskými vrstvami; medzi bohatými, menej zámožnými a chudobnými národmi; napokon medzi medzinárodnými ustanovizňami, ktoré sa zrodili z túžby národov po mieri a zo snáh vnucovať iným vlastnú ideológiu, ako aj kolektívnym egoizmom národov a iných organizmov.
To má za následok vzájomnú nedôveru, nepriateľstvo, spory a útrapy, ktorých je sám človek príčinou aj obeťou.
9. Zároveň vzrastá vo svete presvedčenie, že ľudstvo nielen môže a má čím ďalej tým viac upevňovať svoju moc nad stvorenstvom, ale že má aj nastoliť taký politický, spoločenský a hospodársky poriadok, ktorý by čoraz lepšie slúžil človeku a umožňoval by jednotlivcom i spoločenstvám uplatniť a rozvíjať ich vlastnú dôstojnosť.
Mnohí sa rázne domáhajú tých majetokov, ktorých boli, podľa ich živého svedomia, pozbavení nespravodlivosťou a nerovnomerným rozdelením. Rozvojové národy, ako aj tie, čo len nedávno dosiahli samostatnosť, chcú mať účasť na dobrodeniach modernej civilizácie tak v oblasti politickej, ako aj hospodárskej a chcú slobodne plniť svoje poslanie vo svete, zatiaľ čo sa stále zväčšuje ich odstup a veľmi často aj ich závislosť – i závislosť hospodárska – od iných, zámožnejších národov, ktorých vývoj postupuje rýchlejšie. Národy trpiace hladom sa obracajú na národy, ktoré žijú v dostatku. Ženy sa dožadujú právnej i faktickej rovnosti s mužmi tam, kde ju ešte nedosiahli. Robotníci a roľníci si nežiadajú iba zarobiť na živobytie, ale chcú svojou prácou rozvíjať aj vlastnú osobnosť, ba tiež mať podiel aj na organizovaní hospodárskeho, spoločenského, politického a kultúrneho života. Po prvý raz v dejinách ľudstva všetky národy nadobudli presvedčenie, že dobrodenia civilizácie sa môžu a majú rozšíriť naozaj na všetkých.
No za všetkými týmito požiadavkami sa skrýva hlbšia a všeobecnejšia túžba: jednotlivci a spoločenstvá túžia po plnom a slobodnom živote, ktorý by bol dôstojný človeka a postavil do ich vlastných služieb všetko, čo tak štedro poskytuje dnešný svet. Štáty sa pritom čoraz viac usilujú vytvoriť určitý druh všeobecného spoločenstva.
Za týchto okolností sa dnešný svet javí mocným a zároveň slabým, schopným toho najlepšieho i toho najhoršieho: otvára sa mu cesta k slobode, alebo k otroctvu; k pokroku, alebo k úpadku; k bratstvu, alebo k nenávisti. Okrem toho si človek uvedomuje, že má správne usmerňovať sily, ktoré sám vyvolal a ktoré ho môžu buď zničiť, alebo mu slúžiť. A preto si sám sebe kladie otázky.