10. Rozličné nerovnováhy, ktorými trpí dnešný svet, súvisia s hlbšou nevyrovnanosťou, ktorá má korene v ľudskom srdci. Lebo v samom človeku je mnoho protikladov. Kým z jednej strany zakúša ako stvorenie svoju mnohorakú limitovanosť, z druhej strany pociťuje v sebe bezhraničné túžby a povolanie na vyšší život. Priťahovaný mnohými lákavými vecami, je ustavične nútený vyberať si niektoré a ostatných sa zriekať. Okrem toho vo svojej krehkosti a hriešnosti nezriedka koná to, čo nechce, a nekoná, čo by chcel.4
Teda sám v sebe je akoby rozdvojený, čo má za následok aj toľké vážne rozpory v spoločnosti. Iste, veľmi mnohí, ktorých život je poznačený praktickým materializmom, si neuvedomujú jasne túto dramatickú situáciu; prípadne pod tlakom biedy nemajú možnosť uvažovať nad týmito problémami. Mnohí sa nazdávajú, že nájdu uspokojenie v rozmanitých interpretáciách životných otázok, ktoré sa im ponúkajú. Niektorí očakávajú opravdivé a úplné oslobodenie ľudstva jedine ľudským úsilím a sú presvedčení, že budúca vláda človeka nad svetom uspokojí všetky túžby jeho srdca. Sú aj takí, ktorí stratili nádej nájsť zmysel ľudského života a chvália odvážlivcov pokladajúcich samu ľudskú existenciu za celkom nezmyselnú a pokúšajúcich sa vysvetliť ju jedine podľa svojho chápania. V tejto situácii vzhľadom na súčasný vývoj sveta je čoraz viac tých, ktorí si kladú tie najzákladnejšie otázky alebo ich pociťujú s novou nástojčivosťou: Čo je vlastne človek? Aký je zmysel utrpenia, zla a smrti, ktoré neprestávajú napriek všetkému pokroku? Načo sú víťazstvá, získané za takú vysokú cenu? Čo má dať človek spoločnosti a čo môže od nej očakávať? Čo bude po tomto pozemskom živote?
Cirkev verí, že Kristus, ktorý zomrel a vstal z mŕtvych za všetkých,5
dáva človeku skrze svojho Ducha svetlo a silu, aby mohol zodpovedať svojmu vznešenému povolaniu. Verí, že niet pod nebom iného mena, daného ľuďom, v ktorom by sme mali byť spasení.6
Takisto verí, že kľúčom, stredobodom a cieľom celých ľudských dejín je jej Pán a Učiteľ. Okrem toho Cirkev tvrdí, že napriek všetkým zmenám sú mnohé veci, ktoré sa nemenia a majú svoj najhlbší základ v Kristovi a ten je vždy ten istý – včera i dnes a naveky.7
Preto vo svetle Krista, ktorý je obraz neviditeľného Boha, prvorodený zo všetkého stvorenia,8
koncil má v úmysle prehovoriť k všetkým, aby objasnil tajomstvo človeka a spolupracoval na riešení základných problémov našich čias.
11. Boží ľud, podnecovaný vierou, že ho vedie Pánov Duch, ktorý napĺňa svet, usiluje sa rozpoznať pravé znamenia prítomnosti Boha a jeho úmyslov v udalostiach, požiadavkách a túžbach, na ktorých má účasť spolu s ostatnými ľuďmi našich čias. Viera totiž stavia všetko do nového svetla a odhaľuje Boží úmysel o celkovom povolaní človeka a tak vedie myseľ k plne ľudským riešeniam.
Koncil má v úmysle posúdiť v tomto svetle najmä hodnoty, ktoré sú dnes v najväčšej vážnosti, a priviesť ich k ich božskému zdroju. Tieto hodnoty sú totiž veľmi dobré, keďže sú dielom ľudského ducha, ktorý je darom od Boha. Lenže pre porušenosť ľudského srdca bývajú neraz odvádzané od správneho určenia, preto ich treba očistiť.
Čo si myslí Cirkev o človeku? Aké rady má dať na budovanie dnešnej spoločnosti? Aký je najhlbší zmysel ľudskej činnosti vo vesmíre? Na tieto otázky sa čaká odpoveď. Potom bude ešte zrejmejšie, že Boží ľud a ľudstvo, do ktorého je začlenený, si vzájomne preukazujú služby. Takto sa ukáže náboženský a tým aj nanajvýš ľudský charakter poslania Cirkvi.
12. Veriaci i neveriaci takmer jednomyseľne uznávajú, že všetko na zemi má byť usmernené na človeka ako na svoj stredobod a vrchol.
Lenže čo je vlastne človek? On sám vyslovil a vyslovuje o sebe mnoho rozmanitých, ba i protichodných názorov, podľa ktorých sa buď často vyvyšuje ako ničím nepodmienená norma, alebo upadá až do zúfalstva, a preto končí v neistote a úzkostiach. Cirkev hlboko pociťuje tieto ťažkosti a poučená Božím zjavením, je schopná dať na ne odpoveď, ktorá opisuje pravú situáciu človeka, vysvetľuje jeho slabosti a zároveň mu pomáha správne spoznať jeho dôstojnosť a povolanie.
Sväté písmo nás učí, že človek je stvorený na Boží obraz, že je schopný poznať a milovať svojho Stvoriteľa, ktorý ho ustanovil za pána všetkého pozemského stvorenstva,9
aby ho spravoval a slúžil si ním na Božiu slávu.10
„Čože je človek, že naň pamätáš, a syn človeka, že sa ho ujímaš? Stvoril si ho len o niečo menšieho od anjelov, slávou a cťou si ho ovenčil a ustanovil si ho za vládcu nad dielami tvojich rúk. Všetko si mu podložil pod nohy“ (Ž 8, 5 – 7).
Ale Boh nestvoril človeka samého: od začiatku ako „muža a ženu ich stvoril“ (Gn 1, 27). Ich zväzok je prvotnou formou spoločenstva osôb. Človek je totiž vo svojej najhlbšej prirodzenosti spoločenským tvorom a bez vzťahov s inými nemôže žiť ani rozvíjať svoje vlohy.
Boh teda – ako opäť čítame vo Svätom písme – „videl všetko, čo urobil, a hľa, bolo to veľmi dobré“ (Gn 1, 31).
13. Boh ustanovil človeka v spravodlivosti, ale človek, na nahováranie Zlého, už na začiatku dejín zneužil svoju slobodu, postavil sa proti Bohu a túžil dosiahnuť svoj cieľ mimo Boha. Ľudia síce Boha poznali, ale neoslavovali ho ako Boha, ich nerozumné srdce sa zatemnilo a slúžili radšej stvoreniu ako Stvoriteľovi.11
Čo sa dozvedáme z Božieho zjavenia, zhoduje sa so skúsenosťou. Lebo keď človek skúma svoje srdce, zisťuje, že je náchylný aj na zlé a pohrúžený do mnohorakého zla, ktoré nemôže pochádzať od jeho dobrého Stvoriteľa. Človek tým, že často odmietol uznať Boha za svojho pôvodcu, porušil aj správne zameranie na svoj posledný cieľ a zároveň celý poriadok vzťahov voči sebe samému, ako aj voči iným ľuďom a všetkým stvoreným veciam.
A tak je človek rozpoltený sám v sebe. Celý život človeka, tak individuálny, ako aj kolektívny, sa preto javí ako dramatický zápas medzi dobrom a zlom, medzi svetlom a tmou. Ba človek zisťuje, že je neschopný sám od seba účinne premáhať nápory zla, takže každý sa cíti akoby spútaný reťazami. No sám Pán prišiel oslobodiť človeka a posilniť ho tým, že ho vnútorne obnovil a vyhodil von „knieža tohto sveta“ (porov. Jn 12, 31), ktoré ho držalo v otroctve hriechu.12
Hriech totiž okliešťuje človeka, lebo mu prekáža dosiahnuť ľudskú plnosť.
Vo svetle tohto zjavenia nachádza svoje konečné vysvetlenie vznešené povolanie i hlboká bieda, ktorú ľudia prežívajú.
14. Človek, jeden z tela a z duše, svojou telesnou stránkou zahŕňa v sebe prvky hmotného sveta, takže prostredníctvom neho dosahujú svoj vrchol a pozdvihujú hlas na slobodnú oslavu Stvoriteľa.13
Človek teda nesmie pohŕdať telesným životom, ale naopak, musí pokladať svoje telo za dobré a hodné úcty, lebo ho stvoril Boh a má byť vzkriesené v posledný deň. Lenže človek, ranený hriechom, pociťuje, že sa jeho telo búri. Preto si sama dôstojnosť človeka vyžaduje, aby oslavoval Boha vo svojom tele14
a nedovolil mu oddať sa zlým sklonom vlastného srdca.
Človek sa teda nemýli, keď uznáva svoju nadradenosť nad fyzickým svetom a nepokladá sa iba za súčasť prírody alebo za anonymnú zložku ľudského spoločenstva. Svojím vnútrom totiž presahuje vesmír. Keď vstúpi do seba, dostáva sa do hĺbok svojho vnútra, kde ho čaká Boh, skúmajúci srdcia,15
a kde pred Božou tvárou osobne rozhoduje o svojom osude. Preto keď uznáva, že má duchovnú a nesmrteľnú dušu, nie je obeťou klamnej vidiny, vytvorenej iba fyzickými a spoločenskými podmienkami, ale naopak, preniká priamo do hĺbok pravdy všetkých vecí.
15. Človek si oprávnene myslí, že prevyšuje vesmír svojou inteligenciou, ktorou má účasť na svetle Božieho rozumu. Naúnavným uplatňovaním svojho nadania nepochybne pokročil v priebehu vekov v empirických vedách, technike a slobodných umeniach. V našich časoch dosiahol skvelé výsledky najmä v oblasti výskumu a ovládania hmotného sveta. Vždy však hľadal a nachádzal aj hlbšiu pravdu. Poznávacia schopnosť sa totiž neobmedzuje len na pozorovanie javov, ale môže s pravou istotou zachytiť aj skutočnosť postihnuteľnú rozumom, napriek tomu, že následkom hriechu je čiastočne zatemnená a oslabená.
Napokon rozumová prirodzenosť ľudskej osoby dosahuje a má dosiahnuť svoju dokonalosť v múdrosti, ktorá pozvoľna pobáda človeka hľadať a milovať pravdu a dobro. Keď sa dá ňou naplniť, privádza ho prostredníctvom viditeľných vecí k neviditeľným.
Naša doba potrebuje túto múdrosť viac než predchádzajúce stáročia, aby sa všetky nové objavy človeka stali ľudskejšími. Bola by ohrozená budúcnosť sveta, keby nepovstali múdrejší ľudia. Okrem toho treba poznamenať, že viaceré národy z hospodárskej stránky síce chudobnejšie, ale múdrosťou bohatšie, môžu byť iným veľmi osožné.
Vďaka štedrosti Ducha Svätého je človek schopný vo viere kontemplovať a chápať tajomstvo Božej vôle.16
16. V hlbinách svedomia človek odkrýva zákon, ktorý si on sám nedáva, ale je povinný ho poslúchať. Jeho hlas ho neprestajne vyzýva, aby miloval a konal dobro a vyhýbal sa zlu; a keď treba, zaznieva mu v hĺbke srdca: Toto rob, tamtoho sa varuj! Človek má totiž v srdci Bohom vpísaný zákon a práve v poslušnosti tomuto zákonu sa prejavuje jeho dôstojnosť a podľa neho bude aj súdený.17
Svedomie je najskrytejším jadrom a svätyňou človeka, kde je sám s Bohom, ktorého hlas sa ozýva v jeho vnútri.18
Pomocou svedomia človek obdivuhodným spôsobom poznáva zákon, ktorý nachádza svoje naplnenie v láske k Bohu a blížnemu.19
Vernosť svedomiu spája kresťanov s ostatnými ľuďmi, aby hľadali pravdu a pravdivo riešili mnohé mravné problémy vznikajúce v živote jednotlivcov i v spoločenskom živote. Čím viac teda prevláda správne svedomie, tým viac sa jednotlivé osoby a spoločenstvá vzdávajú slepej svojvôle a usilujú sa riadiť objektívnymi normami mravnosti. No nezriedka sa stáva, že svedomie sa z neprekonateľnej nevedomosti mýli bez toho, aby stratilo svoju dôstojnosť. To však nemožno povedať vtedy, keď sa človek málo stará o hľadanie pravdy a dobra a keď hriešne návyky svedomie postupne takmer zaslepia.
17. Avšak človek sa môže rozhodnúť pre dobro iba slobodne. Túto slobodu si naši súčasníci vysoko cenia a horlivo sa jej domáhajú, a to celkom oprávnene. Lenže často ju uplatňujú nesprávnym spôsobom, akoby bolo dovolené robiť všetko, čo sa im páči, aj keď je to zlé. Pravá sloboda je naopak vynikajúcim znakom Božieho obrazu v človeku. Boh chcel človekovi ponechať možnosť rozhodnúť sa,20
aby sám od seba hľadal svojho Stvoriteľa a slobodne dosiahol plnú a blaženú dokonalosť tým, že sa k nemu primkne. Dôstojnosť človeka si vyžaduje, aby konal podľa vedomej a slobodnej voľby, čiže pohýnaný a vedený osobným presvedčením, a nie pod vplyvom slepého vnútorného popudu alebo z čisto vonkajšieho donútenia. Túto dôstojnosť človek nadobúda vtedy, keď sa oslobodí od akéhokoľvek otroctva vášní a ide za svojím cieľom slobodnou voľbou dobra, pričom si účinne a vynachádzavým úsilím zaobstaráva vhodné prostriedky. Slobodná vôľa človeka, ranená hriechom, môže toto zameranie na Boha docieliť s úplnou účinnosťou jedine pomocou Božej milosti. Každý však bude musieť vydať počet zo svojho života pred Božím súdom za to, čo konal, či dobré a či zlé.21
18. Záhada ľudskej existencie vrcholí pred tvárou smrti. Človeka netrápia len bolesti a postupný telesný úpadok, ale aj, ba viac, strach pred definitívnym zánikom. Vedený inštinktom svojho srdca, správne usudzuje, keď zavrhuje a odmieta úplné zničenie a definitívny koniec svojej osoby. Keďže zárodok večnosti, ktorý v sebe nosí, nemožno zredukovať iba na hmotu, vzpiera sa smrti. Nijaké úsilie techniky, čo aké užitočné, nie je schopné zbaviť ho úzkosti. Predĺženie biologického veku nemôže uspokojiť túžbu človeka po ďalšom živote, ktorá je nezvratne zakotvená v jeho srdci.
Kým zoči-voči smrti zlyháva akákoľvek predstava, Cirkev, poučená Božím zjavením, tvrdí, že Boh stvoril človeka pre blažený cieľ, ktorý dosiahne po prekonaní pozemskej biedy. Okrem toho kresťanská viera učí, že telesná smrť, ktorej by bol býval človek uchránený, keby nebol zhrešil,22
bude premožená, keď mu všemohúci a milosrdný Spasiteľ prinavráti spásu stratenú jeho vlastnou vinou. Veď Boh povolal a volá človeka, aby sa k nemu primkol celou svojou bytosťou vo večnom spoločenstve neporušiteľného Božieho života. Toto víťazstvo dosiahol Kristus svojím zmŕtvychvstaním,23
keď svojou smrťou vyslobodil človeka zo smrti. A tak viera, podložená solídnymi argumentmi, dáva každému premýšľajúcemu človekovi odpoveď na jeho úzkostnú otázku o budúcom osude a poskytuje mu aj možnosť spoločenstva v Kristovi s milovanými bratmi, ktorí už zomreli a dáva mu nádej, že dosiahli opravdivý život u Boha.
19. Najvyšší dôvod ľudskej dôstojnosti spočíva v povolaní človeka do spoločenstva s Bohom. Človek je už od začiatku svojho jestvovania pozvaný na dialóg s Bohom. Veď jestvuje iba preto, lebo ho Boh z lásky stvoril a stále ho z lásky udržiava. A žije naplno podľa pravdy, iba ak túto lásku slobodne uznáva a odovzdáva sa svojmu Stvoriteľovi. Mnohí naši súčasníci vôbec nechápu alebo výslovne odmietajú toto dôverné a životné spojenie s Bohom, takže ateizmus treba započítať medzi najvážnejšie skutočnosti našich čias a podrobiť ho dôkladnému rozboru.
Výraz ateizmus označuje veľmi rozmanité javy. Kým niektorí výslovne popierajú Boha, iní sa nazdávajú, že človek nevie o ňom celkom nič povedať. Niektorí zase rozoberajú otázku Boha takou metódou, podľa ktorej akoby nemala zmysel. Mnohí nenáležite prekračujú rámec pozitívnych vied a usilujú sa všetko vysvetliť iba touto vedeckou metódou, zatiaľ čo iní, naopak, už nepripúšťajú nijakú absolútnu pravdu. Niektorí natoľko vyvyšujú človeka, že viera v Boha sa tým takmer vytráca. Pritom, zdá sa, im viac záleží na zdôrazňovaní človeka než na popieraní Boha. Ďalší majú o Bohu takú predstavu, že ak ju aj odmietajú, vôbec tým neodmietajú Boha evanjelia. Iní sa o problém Boha vôbec nezaujímajú, akoby nepociťovali nijaký náboženský nepokoj, ani nechápu, prečo by sa mali náboženstvom zaoberať. Okrem toho ateizmus nezriedka vzniká jednak z rozhorčeného vzdoru proti zlu na svete, jednak preto, lebo niektorým ľudským hodnotám sa neprávom pripisuje absolútny charakter, takže zaujmú miesto Boha. Napokon moderná civilizácia často môže sťažovať prístup k Bohu, nie sama osebe, ale preto, lebo je priveľmi zaujatá pozemskými skutočnosťami.
Tí, ktorí sa dobrovoľne usilujú udržať svoje srdce vzdialené od Boha a vyhýbať sa náboženským otázkam tým, že nesledujú podnety svojho svedomia, iste nie sú bez viny. Lenže aj sami veriaci nesú za to veľa ráz určitú zodpovednosť. Lebo ateizmus, chápaný vo svojom celku, nie je originálny, ale má rozmanité príčiny a medzi ne treba zarátať aj kritickú reakciu na náboženstvá a v niektorých krajinách najmä na kresťanské náboženstvo. Na vzniku ateizmu teda môžu mať nemalý podiel veriaci, pokiaľ pre zanedbanie výchovy vo viere alebo pre pomýlený výklad učenia, alebo aj pre nedostatky ich náboženského, mravného a spoločenského života treba o nich povedať, že skôr zahaľujú, než odhaľujú pravú tvár Boha a náboženstva.