60. Keďže sa v súčasnosti naskytuje možnosť vyslobodiť množstvo ľudí z nešťastia nevedomosti, je zvrchovane aktuálnou povinnosťou, najmä kresťanov, húževnato pracovať na tom, aby sa tak v hospodárskej, ako aj v politickej oblasti stanovili na národnom i medzinárodnom poli základné princípy, ktorými sa všade na svete spolu s dôstojnosťou ľudskej osoby uznáva a uvádza do života právo všetkých na kultúru bez rozdielu rasy, pohlavia, národnosti, náboženstva alebo spoločenského postavenia. Preto treba všetkým zabezpečiť základnú ľudskú kultúru, predovšetkým čo sa týka takzvaného základného vzdelania, aby sa mnohým pre negramotnosť a nedostatok zodpovednej činnosti neznemožňovala ozajstná ľudská spolupráca na spoločnom dobre.
Treba vynaložiť všetko úsilie, aby tí, ktorí majú potrebné nadanie, mohli sa dostať na vyššie štúdiá a aby im podľa možnosti boli v spoločenskom živote zverené funkcie, úrady a služby zodpovedajúce ich vlohám a nadobudnutým vedomostiam.134
Takým spôsobom každý človek a spoločenské vrstvy každého národa budú môcť dosiahnuť plný rozvoj svojho kultúrneho života, v zhode so svojimi talentmi a tradíciami.
Okrem toho sa treba horlivo pričiňovať o to, aby si všetci uvedomili svoje právo na kultúru, ako aj svoju povinnosť vzdelávať sa a napomáhať v tom aj iných. Niekedy sa totiž vyskytujú životné a pracovné podmienky prekážajúce kultúrnym snahám ľudí a udúšajúce v nich záujem o kultúru. To platí najmä o roľníkoch a robotníkoch, ktorým treba zabezpečiť také pracovné podmienky, ktoré nielenže nehatia, ale naopak, rozvíjajú ich kultúrnosť. Ženy už pracujú takmer vo všetkých životných oblastiach. Je však želateľné, aby mohli v plnej miere plniť svoje poslanie v súlade s vlastnými schopnosťami. Je úlohou všetkých prispievať k tomu, aby sa uznávala a vzmáhala potrebná a osobitá účasť žien na kultúrnom živote.
61. Dnes je ťažšie než v minulosti zlúčiť do syntetického celku rozličné vedecké a umelecké disciplíny. Kým totiž rastie množstvo a rozmanitosť prvkov utvárajúcich kultúru, zároveň sa zmenšuje schopnosť jednotlivcov vnímať ich a organicky usporiadať, takže sa čím ďalej tým viac stráca typ „univerzálneho človeka“. Avšak každý človek je aj naďalej povinný hájiť ponímanie integrálnej ľudskej osoby, vyznačujúcej sa intelektom, schopnosťou vôle, svedomitosťou a bratskosťou; hodnotami, ktoré majú svoj základ v Bohu Stvoriteľovi a ktoré Kristus obdivuhodne ozdravil a povzniesol.
Akoby matkou a živiteľkou tejto výchovy je predovšetkým rodina. V nej si deti, obklopené láskou, ľahšie osvojujú správny poriadok vecí, zatiaľ čo osvedčené kultúrne spôsoby sa takrečeno samy od seba vnikajú do rozvíjajúcej sa mladej duše.
Na túto výchovu jestvujú v moderných spoločnostiach priaznivé podmienky, najmä vďaka väčšej rozšírenosti kníh a vďaka novým prostriedkom kultúrnej a spoločenskej komunikácie, ktoré môžu napomáhať univerzálnu kultúru. Viac alebo menej všeobecné skracovanie pracovného času poskytuje totiž väčšine ľudí ustavične vzrastajúce možnosti. Voľný čas treba dobre využiť na oddych a na posilnenie duševného i telesného zdravia, venovať sa zo záľuby nejakej činnosti alebo štúdiu, cestám do iných krajín (turistike), ktoré zveľaďujú duševné schopnosti a okrem toho obohacujú ľudí o vzájomné poznanie, ďalej cvičeniam a športovým podujatiam, ktoré pomáhajú udržiavať duševnú rovnováhu – a to aj v spoločenstvách –, a nadväzovať bratské vzťahy medzi ľuďmi každého postavenia, všetkých národov a rozličných rás. Nech teda kresťania spolupracujú na tom, aby kolektívne kultúrne prejavy a podujatia, také vlastné súčasnej epoche, prenikol ľudský a kresťanský duch.
Avšak všetky tieto vymoženosti nie sú schopné zabezpečiť úplnú kultúrnu výchovu človeka, ak sa pritom zanedbáva otázka o vlastnom zmysle kultúry a vedy pre ľudskú osobu.
62. Hoci Cirkev výrazne prispela k pokroku kultúry, predsa zo skúsenosti vieme, že pre náhodné príčiny neraz nastávajú ťažkosti pri zosúlaďovaní kultúry s kresťanstvom.
Tieto ťažkosti nemusia vždy škodiť životu viery, ba môžu nabádať myseľ na dôkladnejšie a hlbšie pochopenie viery. Lebo novšie prírodovedné, historické a filozofické štúdie a objavy nastoľujú nové problémy, ktorých dôsledky sa prejavujú v praktickom živote a kladú nové úlohy na teológov. Teológovia okrem toho musia pri rešpektovaní vlastných metód a požiadaviek teologických vied hľadať čoraz vhodnejšie spôsoby, ako podávať kresťanské učenie svojim súčasníkom. Lebo jedna vec je samotný poklad viery, čiže vieroučné pravdy, a iná spôsob, akým sa podávajú, prirodzene, bez zmeny zmyslu a obsahu.135
V pastoračnej činnosti treba dostatočne poznať a uplatňovať nielen teologické zásady, ale aj objavy profánnych vied, najmä psychológie a sociológie, aby aj veriaci boli vedení k čistejšiemu a zreteľnejšiemu životu podľa viery.
Takisto literatúra a umenie majú svojím spôsobom veľký význam pre život Cirkvi. V snahe o poznanie a zdokonaľovanie seba samého i sveta sa totiž usilujú pochopiť vlastnú povahu človeka, jeho problémy a skúsenosti. Pokúšajú sa objaviť jeho miesto v dejinách a vo vesmíre, poukázať na jeho biedy i radosti, na jeho potreby i schopnosti a načrtnúť lepší osud človeka. Tak majú možnosť povznášať ľudský život, ktorý sa prejavuje v mnohotvárnych formách podľa miestnych a dobových okolností.
Preto sa treba pričiniť, aby umelci cítili, že Cirkev má pochopenie pre ich činnosť, a aby sa im uľahčili styky s kresťanským spoločenstvom v náležitej slobode. Nech má Cirkev porozumenie aj pre nové umelecké smery, ktoré sa prispôsobujú vkusu našich súčasníkov podľa povahy rozmanitých národov a krajín. A nech sa im umožní uplatniť sa aj v chráme, ak vhodnosťou svojho prejavu a v zhode s požiadavkami liturgie povznášajú ducha k Bohu.136
Takto sa poznanie Boha stáva jasnejším a ohlasovanie evanjelia zreteľnejším pre chápavosť človeka, pričom sa javí ako niečo, čo prirodzene patrí k jeho životným podmienkam.
Nech teda veriaci žijú v čo najužšom spojení s ostatnými ľuďmi svojej doby a nech sa usilujú dokonale pochopiť ich zmýšľanie a cítenie, prejavujúce sa v kultúre. Nech vedia zosúladiť nové vedecké poznatky, nové teórie a najnovšie objavy s kresťanským spôsobom života a kresťanským učením, aby ich nábožnosť a bezúhonnosť držala krok s vedeckým poznaním a ustavičným technickým pokrokom, aby boli schopní všetko hodnotiť a interpretovať v integrálnom kresťanskom zmysle.
Nech sa tí, ktorí sa venujú teologickým vedám v seminároch a na univerzitách, snažia spoločným úsilím a výmenou názorov spolupracovať s ostatnými vynikajúcimi vedeckými pracovníkmi. Teologické bádanie nech sa usiluje o hlboké poznanie zjavenej pravdy a zároveň nech nezanedbá kontakt so svojou dobou, aby prispelo k dôkladnejšiemu poznaniu viery odborníkom rozmanitých odborov. Táto spolupráca významne napomáha výchovu budúcich duchovných, lebo budú vedieť vhodnejšie predkladať našim súčasníkom učenie o Bohu, o človeku a o svete, takže budú ochotnejšie prijímať ich slová.137
Okrem toho je želateľné, aby si mnohí laici nadobudli primerané vedomosti v posvätných vedách a aby sa viacerí z nich zámerne venovali týmto štúdiám a prehlbovali ich. Aby však mohli plniť svoje poslanie, nech sa ponechá veriacim – tak duchovným, ako aj laikom – oprávnená sloboda skúmania a myslenia i sloboda skromne, no pritom smelo prejaviť svoju mienku vo veciach, na ktoré sú kompetentní.138
63. Aj v hospodársko-spoločenskom živote treba mať v úcte a napomáhať dôstojnosť a celkové povolanie ľudskej osoby, ako i dobro celej spoločnosti. Lebo tvorcom, stredobodom a cieľom hospodársko-spoločenského života je človek.
Dnešné hospodárstvo, rovnako ako ostatné oblasti spoločenského života, sa vyznačuje rastúcou vládou človeka nad prírodou, častejšími a významnejšími stykmi, vzájomnou závislosťou občanov, spoločenských skupín i národov, ako aj častejšími zásahmi verejnej moci. Na druhej strane zdokonaľovanie výrobných metód, výmeny tovaru a služieb zároveň spravilo z ekonomiky účinný prostriedok, vďaka ktorému možno lepšie uspokojiť vzrastajúce potreby ľudskej rodiny.
Ale nechýbajú ani odôvodnené obavy. Mnohí ľudia, najmä v hospodársky vyspelých krajinách, akoby sa dali ovládať ekonomickými záujmami, takže takmer celý ich osobný a spoločenský život zachvacuje akási hospodárska psychóza, a to nielen v štátoch s kolektivistickým hospodárstvom, ale aj v ostatných. V čase, v ktorom by rast hospodárskeho života – pod podmienkou, že sa racionálne a ľudsky usmerňuje a koordinuje – mohol vyrovnávať sociálnu nerovnosť, ju naopak pričasto vyostruje, ba miestami vedie aj k zhoršeniu položenia sociálne slabých a k pohŕdaniu chudobnými. Zatiaľ čo obrovskému množstvu chýba ešte aj to najpotrebnejšie, podaktorí – a to i v menej rozvinutých krajinách – žijú v hojnosti a mrhajú majetkom. Prepych a bieda žijú bok po boku. Kým niekoľkí majú neobmedzenú moc rozhodovať, veľa je takých, ktorí nemajú takmer nijakú možnosť konať z vlastnej iniciatívy a na vlastnú zodpovednosť, ba často sa nachádzajú v životných a pracovných podmienkach nedôstojných človeka.
Podobné porušenie hospodárskej a sociálnej rovnováhy možno pozorovať medzi poľnohospodárstvom, priemyslom a službami, ako aj medzi rozličnými krajmi toho istého štátu. Medzi hospodársky vyspelejšími a ostatnými krajinami sa protiklady čím ďalej tým viac vyostrujú, takže to môže ohroziť aj svetový mier.
Naši súčasníci si čoraz živšie uvedomujú tieto rozdiely a sú pevne presvedčení, že zvýšené technické a hospodárske možnosti, ktorými disponuje dnešný svet, môžu a musia napraviť tento neblahý stav. To si však vyžaduje mnohé reformy hospodársko-spoločenského života i zmenu zmýšľania a postoja u všetkých. S tým cieľom Cirkev vo svetle evanjelia vypracovala v priebehu vekov zásady spravodlivosti a rovnoprávnosti, diktované zdravým rozumom a platné tak pre individuálny a spoločenský, ako aj pre medzinárodný život, a predložila ich zvlášť v týchto posledných časoch. Tento posvätný cirkevný snem má v úmysle potvrdiť tieto zásady, prihliadajúc na terajšie okolnosti, a určiť niektoré smernice, najmä so zreteľom na požiadavky hospodárskeho vývoja.139
64. Aby sa vyšlo v ústrety rastu obyvateľstva a aby sa vyhovelo stúpajúcim nárokom ľudstva, správne sa dnes viac než predtým dbá o zvýšenie poľnohospodárskej a priemyselnej výroby, ako aj o rozšírenie služieb. Preto treba napomáhať technický pokrok, duch inovácie, zakladanie a rozširovanie podnikov, zdokonaľovanie výrobných metód, podnikavosť všetkých zúčastnených na výrobe, slovom, všetko to, čo môže slúžiť tomuto rozvoju. Avšak hlavným cieľom takejto produktivity nie je iba kvantita výrobkov, ani zisk, ani moc, ale služba človeku, a to celému človeku, so zreteľom na stupnicu jeho materiálnych potrieb, ako aj na požiadavky jeho intelektuálneho, mravného, duchovného a náboženského života; a to sa rozumie o každom človeku a každej spoločenskej skupine všetkých rás a svetadielov. Preto sa má hospodárska činnosť vykonávať podľa svojich vlastných metód a zákonov, v medziach mravného poriadku,140
aby zodpovedala Božiemu plánu s človekom.141
65. Hospodársky rozvoj musí zostať pod kontrolou človeka. Nemá sa teda ponechať len na vôľu niekoľkých ľudí alebo skupín, ktorí majú priveľkú hospodársku moc, ani na vôľu samotného politického spoločenstva, resp. niekoľkých mocnejších štátov. Naopak: treba, aby čím väčší počet ľudí každého postavenia a na medzinárodnom poli všetky národy mohli mať aktívnu účasť na jeho usmerňovaní. Rovnako je potrebné koordinovať spontánne podujatia jednotlivcov a nezávislých spoločností s činnosťou verejnej správy a účelne i organicky ich usporiadať.
Hospodársky rozvoj nemožno ponechať iba akémusi samočinnému chodu hospodárskej činnosti jednotlivcov ani ho prenechať výlučne verejnej moci. Preto treba ako pomýlené odmietnuť teórie, ktoré sa pod zámienkou nesprávne chápanej slobody stavajú proti potrebným reformám, ako aj tie, ktoré podriaďujú základné práva jednotlivých osôb a skupín kolektívnemu organizovaniu výroby.142
Občania nech však majú na pamäti, že je ich právom a povinnosťou podľa svojich možností sa pričiniť o pravý pokrok ich vlastného spoločenstva. A to má uznávať aj verejná moc. Najmä v hospodársky menej rozvinutých krajinách, kde je naliehavo potrebné využiť všetky prostriedky, vážne ohrozujú verejné dobro tí, ktorí nechávajú nevyužité svoje bohatstvá alebo pripravujú svoje spoločenstvo o materiálne či duchovné prostriedky, na ktoré je odkázané. Osobné právo na emigráciu však musí zostať nedotknuté.
66. Aby sa vyhovelo požiadavkám spravodlivosti a rovnoprávnosti, treba sa húževnato usilovať o čo najrýchlejšie odstránenie obrovských hospodárskych rozdielov, ktoré sa dnes vyskytujú, a často aj vyostrujú, a sú spojené s individuálnou a so spoločenskou diskrimináciou; pritom však treba rešpektovať osobné práva ľudí a svojráz každého národa. Vzhľadom na osobitné ťažkosti výroby a predaja poľnohospodárskych produktov vo viacerých krajinách takisto treba pomáhať roľníkom zvýšiť produkciu a zabezpečiť jej predaj, ako aj zavádzať potrebné pokrokové a nové metódy a napokon dosiahnuť primeraný príjem, aby nezostali, ako sa to často stáva, občanmi nižšieho stupňa. Ale aj sami roľníci, zvlášť mladí, nech sa pričiňujú, aby si zdokonaľovali svoje odborné skúsenosti, bez ktorých by nebol poľnohospodársky rozvoj možný.143
Spravodlivosť a rovnoprávnosť si tiež vyžadujú, aby sa mobilita, nevyhnutná pre hospodárstvo nachádzajúce sa v štádiu rozvoja, upravovala takým spôsobom, žeby sa položenie jednotlivcov a ich rodín nestalo neistým a premenlivým. Čo sa týka pracujúcich z iných štátov alebo oblastí, ktorí svojou prácou prispievajú k hospodárskemu povzneseniu určitého národa alebo regiónu, treba sa starostlivo vystríhať akejkoľvek diskriminácie v mzdových alebo pracovných podmienkach. Okrem toho všetci, najmä verejná moc, majú s nimi zaobchádzať ako s ľuďmi, a nie ako s čírymi výrobnými prostriedkami, byť im naporúdzi, aby mohli mať pri sebe svoju rodinu a zaobstarať si slušné bývanie. Taktiež majú napomáhať ich začlenenie do spoločenského života národa alebo kraja, ktorý ich prijíma. Avšak nakoľko je to možné, nech sa vytvoria pracovné možnosti v ich vlastných krajoch.
V hospodárskych systémoch, ktoré dnes prechádzajú zmenami, ako aj pri nových formách priemyselnej spoločnosti, napríklad pri zavádzaní rozsiahlej automatizácie, je potrebné dbať na to, aby mal každý dostatočnú a primeranú prácu a zároveň možnosť adekvátnej technickej a odbornej prípravy. Taktiež treba zabezpečiť živobytie a ľudskú dôstojnosť najmä tým, ktorí zápasia s osobitnými ťažkosťami pre chorobu alebo vek.
67. Ľudská práca pri výrobe a výmene tovaru, ako aj pri vykonávaní hospodárskych služieb má väčšiu hodnotu než ostatné zložky hospodárskeho života, ktoré majú povahu čírych prostriedkov.
Táto práca totiž, či sa na ňu niekto podujíma samostatne, alebo je zamestnaný u iného, pochádza bezprostredne od človeka, ktorý akoby vtláčal prírode svoju pečať a podroboval ju svojej vôli. Prácou si človek normálne zaobstaráva živobytie pre seba a pre členov svojej rodiny, komunikuje s druhými a preukazuje im službu ako svojim bratom, čím má možnosť uplatňovať naozajstnú lásku a spolupracovať na zavŕšení Božieho diela stvorenia. Ba vieme, že keď človek obetuje svoju prácu Bohu, spája sa so samotným vykupiteľským dielom Ježiša Krista, ktorý dal práci neobyčajnú dôstojnosť tým, že v Nazarete sám pracoval vlastnými rukami. Z toho vyplýva pre každého človeka povinnosť statočne pracovať, ako aj právo na prácu. Spoločnosť má zase zo svojej strany, podľa podmienok, v ktorých sa nachádza, pomáhať občanom, aby si mohli nájsť primerané zamestnanie. Napokon prácu treba odmeniť tak, aby sa jednotlivcovi a jeho rodinným príslušníkom poskytli prostriedky na dôstojné rozvíjanie materiálneho, spoločenského, kultúrneho a duchovného života, majúc na zreteli službu a produktivitu každého jednotlivca, ako aj situáciu podniku a spoločné dobro.144
Keďže hospodárska činnosť sa najčastejšie uskutočňuje spoluprácou v pracovných skupinách, je nespravodlivé a nehumánne organizovať a riadiť ju spôsobom, ktorý je na ujmu kohokoľvek zo spolupracovníkov. Na druhej strane, v našich časoch sa príliš často stáva, že pracujúci sa dostávajú do područia vlastnej činnosti. To sa však nedá ospravedlniť takzvanými ekonomickými zákonmi. Preto treba prispôsobiť celý výrobný proces potrebám človeka a jeho životnému štýlu, a to najmä rodinnému životu, predovšetkým čo sa týka matiek, berúc vždy ohľad na pohlavie a vek. Pracujúcim nech sa okrem toho dá možnosť rozvíjať ich schopnosti a ich osobnosť samým vykonávaním práce. Tejto práci nech s náležitou zodpovednosťou venujú svoj čas a svoje sily. Avšak všetci musia mať aj dostatočný odpočinok a voľný čas na pestovanie rodinného, kultúrneho, spoločenského a náboženského života. Navyše nech sa im dá možnosť slobodne rozvíjať sily a schopnosti, ktoré azda nemajú veľa príležitostí uplatňovať vo svojom zamestnaní.
68. V hospodárskych podnikoch sa zoskupujú osoby, to jest slobodní a svojprávni ľudia, stvorení na Boží obraz. Berúc teda zreteľ na povinnosti každého – majiteľov, podnikateľov, vedúcich a robotníkov – a bez narušenia potrebnej jednoty vedenia podniku, nech sa vhodne stanoveným spôsobom podporuje aktívna účasť všetkých na správe podnikov.145
Keďže však o hospodársko-spoločenských podmienkach, od ktorých závisí budúcnosť pracujúcich a ich detí, sa v mnohých prípadoch už nerozhoduje v samom podniku, ale v nadriadených inštanciách, treba, aby pracujúci mali účasť aj na ich rozhodovaní, a to buď priamo, alebo prostredníctvom svojich slobodne zvolených zástupcov.
Medzi základné práva ľudskej osoby treba zaradiť právo pracujúcich slobodne zakladať organizácie, ktoré by boli schopné skutočne ich reprezentovať a mať podiel na správnom usporadúvaní hospodárskeho života, ako aj právo slobodne sa zúčastňovať na činnosti týchto organizácií bez nebezpečenstva represálií. Vďaka takto organizovanej účasti, spojenej so vzrastajúcim ekonomicko-sociálnym vzdelaním, bude sa u všetkých čoraz viac prehlbovať vedomie vlastnej úlohy a zodpovednosti, vďaka čomu sa každý podľa svojich schopností a vlôh bude cítiť aktívnou zložkou celkového úsilia o hospodársko-spoločenský pokrok a spoločné dobro všetkých.
V prípade ekonomicko-sociálnych sporov je potrebné snažiť sa nájsť pokojné riešenie. No hoci si treba vždy voliť najprv úprimný dialóg medzi zúčastnenými stranami, predsa štrajk môže byť i za terajších okolností nevyhnutným, aj keď krajným prostriedkom na obranu práv a na splnenie spravodlivých požiadaviek pracujúcich. Je však potrebné čo najskôr hľadať cesty k obnoveniu rokovaní a zmierlivému dialógu.
69. Boh určil zem so všetkým, čo obsahuje, na užívanie všetkým ľuďom a národom, takže všetci majú mať rovnakú účasť na stvorených dobrách, vedení spravodlivosťou, sprevádzanou láskou.146
Akékoľvek by boli formy vlastníctva, v súlade so zákonodarstvom štátov podľa rozličných a meniacich sa okolností, vždy treba brať zreteľ na toto všeobecné určenie bohatstiev. Preto človek, používajúci tieto dobrá, má považovať veci, ktoré oprávnene vlastní, nielen za svoje, ale aj za spoločné v tom zmysle, aby mohli byť na osoh nielen jemu, ale aj iným.147
Napokon všetci majú právo vlastniť čiastku dobier, ktorá by stačila im a ich rodinám. To považovali za spravodlivé už cirkevní otcovia a učitelia, keď učili, že ľudia sú povinní pomáhať chudobným, a to nielen zo svojho prebytku.148
Kto však je v krajnej núdzi, má právo zadovážiť si, čo je nevyhnutné, z bohatstva iných.149
Keďže na svete je toľko trpiacich hladom, tento posvätný koncil nalieha na všetkých, tak na jednotlivcov, ako aj na verejné vrchnosti, aby mali na pamäti výrok otcov: „Daj sa najesť tomu, kto zomiera od hladu, lebo ak si mu nedal jesť, tak si ho usmrtil“,150
a teda aby každý podľa svojich možností dával k dispozícii a užitočne používal svoje majetky a vynakladal ich najmä na zadováženie takých prostriedkov, ktoré by jednotlivcom, ako aj národom umožnili pomôcť sebe samým a rozvíjať sa.
V hospodársky menej rozvinutých spoločnostiach sa spoločné určenie majetkov do istej miery nezriedka uskutočňuje pomocou miestnych obyčají a tradícií, ktoré zabezpečujú každému členovi spoločnosti to najpotrebnejšie. Treba sa však vystríhať pokladať niektoré zvyky, ak už nezodpovedajú požiadavkám terajších čias, za úplne nedotknuteľné; na druhej strane sa nemá nerozumne postupovať proti bezúhonným obyčajom, ktoré neprestávajú byť veľmi užitočné, no je potrebné prispôsobiť ich dnešným okolnostiam. Podobne v hospodársky veľmi vyspelých krajinách môže komplex ustanovizní sociálneho poistenia a zabezpečenia sčasti uvádzať do praxe spoločné určenie majetkov. Treba ďalej napomáhať rozvoj rodinných a sociálnych služieb, najmä tých, ktoré majú kultúrne a výchovné poslanie. Pri zriaďovaní týchto ustanovizní sa však musí dávať pozor, aby občania neboli vedení k pasívnemu postoju voči spoločnosti, k nezodpovednosti v plnení povinností ani k odmietaniu slúžiť.