Výrok nad Týrom:
Kvíľte, lode taršišské,
veď je zničený, prístrešia niet!
Pri príchode z krajiny Cetim
im to bolo zvestované.

Zamĺkli obyvatelia pobrežia,
sidonskí kupci, čo plavia sa morom.

Naplnilo ťa – cez veľké vody –
zrno Šichoru.
Žatva Nílu je ich zárobkom
a stal sa tržiskom národov.

Hanbi sa, Sidon, veď hovorí more,
morská pevnosť takto:
Neúpel si a neporodil si,
synov si nevychoval
a nevypestoval si panny.

Keď bude chýr o tom v Egypte,
zažalostia pre správu o Týre.

Choďte do Taršišu,
kvíľte, obyvatelia pobrežia!

Či toto je vaše jasajúce (mesto),
ktoré má pôvod odpradávna
a ktoré viedli jeho nohy
sídliť naďaleko?

Kto takto rozhodol
o Týre, čo korunúval,
ktorého kupci boli kniežatami,
jeho obchodníci vznešenými krajiny?

Pán zástupov rozhodol tak,
aby potupil pýchu všetkej slávy,
aby pohanil všetkých vznešených krajiny.

Prekroč svoju krajinu sťa rieka,
dcéra Taršišu, pása už niet!

Vystrel svoju ruku nad more,
zatriasol dŕžavami.
Pán dal rozkaz proti Kanaánu,
aby boli zničené jeho pevnosti.

I riekol: „Neplesaj už viac,
znásilnená panna, dcéra Sidonu!
Vstaň, preplav sa do Cetim,
ani tam nebudeš mať pokoja.“

Hľa, krajina Chaldejcov – to tento národ,
nie Asýr to bol, čo pripravil ju pre zver –
postavil si veže a zrúcal jej paláce,
urobil z nej zborenisko.

Kvíľte, lode taršišské,
veď je zničené vaše útočište!

Vezmi citaru, obchádzaj mesto,
neviestka zabudnutá,
pekne hraj, veľa spievaj,
aby si spomenuli na teba.