1130Cirkev slávi tajomstvo svojho Pána, „kým nepríde“ (1 Kor 11, 26), „aby bol Boh všetko vo všetkom“ (1 Kor 15, 28). Liturgiu už od apoštolských čias priťahuje k jej cieľu túžobné vzdychanie Ducha v Cirkvi:2817 „Marana tha!“ – „Pane, príď!“ (1 Kor 16, 22). Liturgia má tak účasť na Ježišovej túžbe: „Veľmi som túžil jesť s vami tohto veľkonočného baránka..., kým sa nenaplní v Božom kráľovstve“ (Lk 22, 15-16). V Kristových sviatostiach Cirkev už dostáva závdavok svojho dedičstva,950 už má účasť na večnom živote, hoci ešte očakáva „blahoslavenú nádej a príchod slávy veľkého Boha a nášho Spasiteľa Ježiša Krista“ (Tít 2, 13). „A Duch i nevesta volajú: ‚Príď!‘... ‚Príď, Pane Ježišu!'“ (Zjv 22, 17. 20).
Svätý Tomáš takto zhŕňa rozličné dimenzie sviatostného znaku: „Sviatosť je znak, ktorý pripomína, čo predchádzalo, čiže Kristovo utrpenie, i znak, ktorý ukazuje, čo v nás Kristovo utrpenie spôsobuje, totiž milosť, i znak, ktorý predpovedá čiže vopred zvestuje budúcu slávu.“47
1131Sviatosti sú účinné znaky milosti ustanovené Kristom a zverené Cirkvi, ktorými sa nám udeľuje Boží život. Viditeľné obrady, ktorými sa sviatosti slávia, naznačujú a spôsobujú milosti, ktoré sú vlastné každej sviatosti. Sviatosti prinášajú ovocie v tých, ktorí ich prijímajú s potrebnými dispozíciami.
1132Cirkev slávi sviatosti ako kňazské spoločenstvo, ktorého štruktúru tvorí krstné kňazstvo a kňazstvo vysvätených služobníkov.
1133Duch Svätý pripravuje na sviatosti Božím slovom a vierou, ktorá prijíma slovo do dobre pripravených sŕdc. Vtedy sviatosti posilňujú a vyjadrujú vieru.
1134Ovocie sviatostného života je zároveň osobné i ekleziálne: pre každého veriaceho je týmto ovocím život pre Boha v Kristovi Ježišovi; pre Cirkev je to vzrast v láske a v jej poslaní vydávať svedectvo.
1135Katechéza o liturgii vyžaduje predovšetkým pochopenie sviatostnej ekonómie (prvá kapitola). V tomto svetle sa ukazuje novosť jej slávenia. Druhá kapitola sa teda bude zaoberať slávením sviatostí Cirkvi. Vysvetlí sa v nej, čo má v rozličných liturgických tradíciách slávenie siedmich sviatostí spoločné. O tom, čo je každej z nich vlastné, sa bude hovoriť neskôr. Táto základná katechéza o sviatostných sláveniach odpovie na prvé otázky, ktoré si veriaci v tomto ohľade kladú:
1136Liturgia je „činnosť“ úplného Krista.795 Tí, čo ju teraz slávia povznesení ponad znaky, sú už v nebeskej liturgii,1090 kde je slávenie naplno spoločenstvom a sviatkom.
1137Zjavenie svätého Jána, ktoré sa číta v liturgii Cirkvi, nám najprv zjavuje, že „na nebi stál trón a na tróne On, Sediaci“ (Zjv 4, 2): „Pán“, Boh (Iz 6, 1).1
Potom zjavuje „Baránka,662 ktorý bol ako zabitý“ (Zjv 5, 6):2
ukrižovaného a vzkrieseného Krista, jediného veľkňaza pravého svätostánku,3
„ktorý dary prináša a je prinášaný, ich prijíma a je rozdávaný“.4
Nakoniec zjavuje „rieku vody života... vytekajúcu od Božieho a Baránkovho trónu“ (Zjv 22, 1), jeden z najkrajších symbolov Ducha Svätého.5
1138Na službe chvály Boha a na zavŕšení jeho plánu sa zúčastňujú tí, čo boli „zjednotení ako v hlave“ v Kristovi:335 nebeské mocnosti,6
celé stvorenie (štyri živé bytosti), služobníci starej a novej zmluvy (dvadsaťštyri starcov), nový Boží ľud (stoštyridsaťštyritisíc označených),7
najmä mučeníci „zabití pre Božie slovo“ (Zjv 6, 9), presvätá Božia Matka (žena8),1370 Baránkova nevesta9
a napokon „veľký zástup, ktorý nik nemohol spočítať, zo všetkých národov, kmeňov, plemien a jazykov“ (Zjv 7, 9).
1139Na tejto nebeskej liturgii nám Duch Svätý a Cirkev dávajú účasť, keď vo sviatostiach slávime tajomstvo spásy.