2. článok
Kresťanský pohreb

1680Všetky sviatosti1525 a predovšetkým sviatosti uvádzania do kresťanského života majú za cieľ poslednú Veľkú noc Božieho dieťaťa, ktorá ho cez smrť uvedie do života v kráľovstve. Vtedy sa naplní, čo kresťan vyznával vo viere a nádeji: „Očakávam vzkriesenie mŕtvych a život budúceho veku.“14

I. Posledná Veľká noc kresťana

1681Kresťanský zmysel smrti1010-1014 sa stáva zjavným vo svetle veľkonočného tajomstva Kristovej smrti a zmŕtvychvstania, v ktorom spočíva naša jediná nádej. Kresťan, ktorý umiera v Kristovi Ježišovi, sa vzdiali z tela a býva u Pána.15

1682Dňom smrti sa pre kresťana začína na konci jeho sviatostného života dovŕšenie jeho znovuzrodenia, ktoré sa začalo v krste, konečné „pripodobnenie“ „obrazu Syna“, udelené pomazaním Ducha Svätého, a účasť na hostine kráľovstva, ktorá bola anticipovaná v Eucharistii, hoci ešte potrebuje posledné očistenia, aby si mohol obliecť svadobné rúcho.

1683Cirkev, ktorá ako matka1020 sviatostne nosila kresťana vo svojom lone počas jeho pozemského putovania, sprevádza ho aj na konci jeho cesty, aby ho odovzdala „do Otcových rúk“.627 V Kristovi obetuje Otcovi dieťa jeho milosti a v nádeji ukladá do zeme semeno tela, ktoré vstane v sláve.16 Toto obetovanie sa plne slávi v eucharistickej obete; požehnania pred jej slávením a po ňom sú sväteniny.

II. Slávenie pohrebu

1684Kresťanský pohreb je liturgickým slávením Cirkvi. Služba Cirkvi tu má za cieľ jednak vyjadriť účinné spoločenstvo so zosnulým a jednak umožniť na ňom účasť spoločenstvu zídenému na pohrebe a ohlasovať mu večný život.

1685Rozličné pohrebné obrady vyjadrujú veľkonočný ráz kresťanskej smrti a zodpovedajú situáciám a tradíciám jednotlivých krajín, aj čo sa týka liturgickej farby.17

1686Pohrebné obrady (Ordo exsequiarum) rímskej liturgie predkladajú tri druhy slávenia pohrebu zodpovedajúce trom miestam, na ktorých sa pohreb koná (dom, kostol, cintorín), a dôležitosti, akú mu pripisuje rodina, miestne zvyky, kultúra a ľudová nábožnosť. Konečne, priebeh pohrebných obradov je spoločný všetkým liturgickým tradíciám. Obsahuje štyri základné časti:

1687Privítanie spoločenstva. Slávenie sa začína pozdravom viery. Príbuzní zosnulého sa privítajú slovami „útechy“ (v zmysle Nového zákona: sily Ducha Svätého v nádeji18). Modliace sa spoločenstvo, ktoré sa zhromaždilo, očakáva tiež „slová večného života“. Smrť jedného člena spoločenstva (alebo výročie smrti, či siedmy alebo tridsiaty deň po smrti) je udalosť, ktorá má presahovať perspektívy „tohto sveta“ a pritiahnuť veriacich do opravdivých perspektív viery vo vzkrieseného Krista.

1688Liturgia slova počas pohrebu vyžaduje pozornejšiu prípravu aj preto, lebo v zídenom zhromaždení môžu byť veriaci, ktorí sa zriedka zúčastňujú na liturgii, a priatelia zosnulého, ktorí nie sú kresťanmi. Najmä homília sa má vyhýbať forme a štýlu pohrebnej chváloreči19 a má objasniť tajomstvo kresťanskej smrti vo svetle vzkrieseného Krista.

1689Eucharistická obeta.1371 Ak sa slávenie pohrebu koná v kostole, Eucharistia je srdcom veľkonočnej skutočnosti kresťanskej smrti.20 Vtedy Cirkev vyjadruje svoje účinné spoločenstvo so zosnulým: prináša Otcovi v Duchu Svätom obetu Kristovej smrti a zmŕtvychvstania a prosí ho, aby jeho dieťa bolo očistené od svojich hriechov a ich následkov a bolo pripustené k veľkonočnej plnosti hostiny kráľovstva.21 Takto slávenou Eucharistiou sa spoločenstvo veriacich a osobitne rodina zosnulého učí žiť v spoločenstve s tým, „ktorý usnul v Pánovi“,958 a to tak, že prijíma Kristovo telo, ktorého je on živým údom, a potom sa za neho a s ním modlí.