Tretia časť
Život v Kristovi

1691„Kresťan, poznaj svoju dôstojnosť, a keďže si dostal účasť na Božej prirodzenosti, nevracaj sa nízkymi skutkami k starému potupnému životu. Pamätaj, akej hlavy a akého tela si údom.790 Spomeň si, že si bol vytrhnutý z moci temnôt a prenesený do Božieho svetla a kráľovstva.“1

1692Vyznanie viery vyjadrilo veľkosť darov, ktoré Boh udelil človekovi v diele stvorenia a ešte viac vykúpením a posvätením. Čo viera vyznáva, to sviatosti udeľujú: kresťania sa sviatosťami, ktoré spôsobujú ich znovuzrodenie, stávajú „Božími deťmi“ (Jn 1, 12; 1 Jn 3, 1), „účastnými na Božej prirodzenosti“ (2 Pt 1, 4). Poznajúc vierou svoju novú dôstojnosť, sú povolaní žiť odteraz tak, „aby to zodpovedalo Kristovmu evanjeliu“ (Flp 1, 27). Sviatosťami a modlitbou dostávajú Kristovu milosť a dary jeho Ducha, ktoré ich na to uschopňujú.

1693Ježiš Kristus robil vždy to, čo sa páčilo Otcovi.2 Stále žil v dokonalom spoločenstve s ním. Takisto aj jeho učeníci sú povolaní, aby žili pred tvárou Otca, „ktorý vidí aj v skrytosti“ (Mt 6, 6), a boli „dokonalí, ako je dokonalý... nebeský Otec“ (Mt 5, 48).

1694Kresťania, včlenení krstom do Krista,3 1267 sú „mŕtvi hriechu“ a žijú „Bohu v Kristovi Ježišovi“ (Rim 6, 11); tak majú účasť na živote zmŕtvychvstalého.4 Nasledujúc Krista a spojení s ním,5 môžu napodobňovať „Boha ako milované deti“ a žiť „v láske“ (Ef 5, 1-2) tým, že prispôsobia svoje myšlienky, slová a skutky zmýšľaniu „Krista Ježiša“ (Flp 2, 5) a budú nasledovať jeho príklad.6

1695„Ospravodlivení v mene Pána Ježiša Krista a v Duchu nášho Boha“ (1 Kor 6, 11), „posvätení“ a „povolaní k svätosti“ (1 Kor 1, 2) sa kresťania stali „chrámom Ducha Svätého“ (1 Kor 6, 19). Tento „Duch Syna“ ich učí modliť sa k Otcovi,7 a keďže sa stal ich životom, pobáda ich konať8 tak, aby činorodou láskou prinášali „ovocie Ducha“ (Gal 5, 22). Duch Svätý lieči rany hriechu a tým nás duchovne obnovuje „premenou zmýšľania“ (Ef 4, 23). Osvecuje nás a posilňuje, aby sme žili ako „synovia svetla“ (Ef 5, 8) v „dobrote, spravodlivosti a pravde“ (Ef 5, 9) vo všetkom.

1696Kristova cesta „vedie do života“1970 (Mt 7, 14), opačná cesta „vedie do zatratenia“ (Mt 7, 13).9 Evanjeliové podobenstvo o dvoch cestách má stále miesto v katechéze Cirkvi. Poukazuje na dôležitosť morálnych rozhodnutí pre našu spásu. „Sú dve cesty: jedna je cestou života, druhá cestou smrti; medzi nimi je však veľký rozdiel.“10

1697Pri katechéze je dôležité veľmi jasne vysvetliť, aká radostná je Kristova cesta a aké požiadavky kladie.11 Katechéza o „novom živote“ (Rim 6, 4) v Kristovi má byť:

• katechézou o Duchu Svätom,737nn. vnútornom učiteľovi života podľa Krista, milom hosťovi a priateľovi, ktorý tento život podnecuje, riadi, napráva a posilňuje;
• katechézou o milosti,1938nn. lebo milosťou sme spasení a len s pomocou milosti môžu naše skutky prinášať ovocie pre večný život;
• katechézou o blahoslavenstvách,1716nn. lebo Kristova cesta je zhrnutá v blahoslavenstvách; ony sú jedinou cestou k večnému šťastiu, po ktorom túži srdce človeka;
• katechézou o hriechu a odpustení,1846nn. lebo keď človek neuzná, že je hriešnikom, nemôže poznať pravdu o sebe, ktorá je podmienkou správneho konania, a keby sa mu neponúklo odpustenie, nemohol by túto pravdu zniesť;
• katechézou o ľudských čnostiach,1803nn. ktorá umožňuje pochopiť krásu a príťažlivosť správnych dispozícií konať dobro;
• katechézou o kresťanských čnostiach viery,1812nn. nádeje a lásky, ktorá sa veľkodušne inšpiruje príkladom svätých;
• katechézou o dvojitom prikázaní lásky2067 rozvinutom v Desatore;
• katechézou ekleziálnou,946nn. lebo kresťanský život môže rásť, rozvíjať sa a dávať sa len v mnohonásobnej výmene „duchovných dobier“ v „spoločenstve svätých“.

1698Východiskom a cieľom tejto katechézy426 má byť vždy Ježiš Kristus, ktorý je „cesta, pravda a život“ (Jn 14, 6). S pohľadom upretým vo viere na neho môžu veriaci v Krista dúfať, že on v nich uskutoční svoje prisľúbenia a že keď ho budú milovať láskou, akou ich miloval on, budú konať skutky, ktoré zodpovedajú ich dôstojnosti:

„Prosím ťa, uvažuj o tom, že náš Pán Ježiš Kristus je tvojou ozajstnou hlavou a ty si jedným z jeho údov. On je pre teba to, čím je hlava pre údy. Všetko, čo je jeho, je tvoje: jeho duch, srdce, telo, duša a všetky schopnosti, ktoré máš používať, akoby boli tvoje vlastné, aby si slúžil Bohu, chválil ho, miloval a oslavoval. Ty si pre neho to, čím je úd pre hlavu. Preto on veľmi túži používať všetky tvoje schopnosti, akoby boli jeho, na službu a slávu svojmu Otcovi.“12

„Pre mňa žiť je Kristus“ (Flp 1, 21).