1690Posledným rozlúčením (posledným zbohom – „s Bohom“) odporúča Cirkev zosnulého Bohu. Je to „posledné... rozlúčenie, pri ktorom kresťanské spoločenstvo pozdravuje svojho člena, prv než sa jeho telo vynesie alebo pochová“.22 2300 Byzantská tradícia to vyjadruje bozkom na rozlúčku zosnulému:

Tento záverečný pozdrav „sa spieva preto, že odišli z tohto života a odlúčili sa od neho, ale aj preto, že jestvuje spoločenstvo a zjednotenie, lebo smrťou vôbec nebudeme odlúčení jedni od druhých. Veď všetci ideme tou istou cestou a zaujmeme to isté miesto a nikdy nebudeme od seba odlúčení, lebo budeme žiť pre Krista. Aj teraz sme spojení s Kristom, kráčajúc k nemu... Všetci veriaci budeme spolu s Kristom“.23

Tretia časť
Život v Kristovi

1691„Kresťan, poznaj svoju dôstojnosť, a keďže si dostal účasť na Božej prirodzenosti, nevracaj sa nízkymi skutkami k starému potupnému životu. Pamätaj, akej hlavy a akého tela si údom.790 Spomeň si, že si bol vytrhnutý z moci temnôt a prenesený do Božieho svetla a kráľovstva.“1

1692Vyznanie viery vyjadrilo veľkosť darov, ktoré Boh udelil človekovi v diele stvorenia a ešte viac vykúpením a posvätením. Čo viera vyznáva, to sviatosti udeľujú: kresťania sa sviatosťami, ktoré spôsobujú ich znovuzrodenie, stávajú „Božími deťmi“ (Jn 1, 12; 1 Jn 3, 1), „účastnými na Božej prirodzenosti“ (2 Pt 1, 4). Poznajúc vierou svoju novú dôstojnosť, sú povolaní žiť odteraz tak, „aby to zodpovedalo Kristovmu evanjeliu“ (Flp 1, 27). Sviatosťami a modlitbou dostávajú Kristovu milosť a dary jeho Ducha, ktoré ich na to uschopňujú.

1693Ježiš Kristus robil vždy to, čo sa páčilo Otcovi.2 Stále žil v dokonalom spoločenstve s ním. Takisto aj jeho učeníci sú povolaní, aby žili pred tvárou Otca, „ktorý vidí aj v skrytosti“ (Mt 6, 6), a boli „dokonalí, ako je dokonalý... nebeský Otec“ (Mt 5, 48).

1694Kresťania, včlenení krstom do Krista,3 1267 sú „mŕtvi hriechu“ a žijú „Bohu v Kristovi Ježišovi“ (Rim 6, 11); tak majú účasť na živote zmŕtvychvstalého.4 Nasledujúc Krista a spojení s ním,5 môžu napodobňovať „Boha ako milované deti“ a žiť „v láske“ (Ef 5, 1-2) tým, že prispôsobia svoje myšlienky, slová a skutky zmýšľaniu „Krista Ježiša“ (Flp 2, 5) a budú nasledovať jeho príklad.6

1695„Ospravodlivení v mene Pána Ježiša Krista a v Duchu nášho Boha“ (1 Kor 6, 11), „posvätení“ a „povolaní k svätosti“ (1 Kor 1, 2) sa kresťania stali „chrámom Ducha Svätého“ (1 Kor 6, 19). Tento „Duch Syna“ ich učí modliť sa k Otcovi,7 a keďže sa stal ich životom, pobáda ich konať8 tak, aby činorodou láskou prinášali „ovocie Ducha“ (Gal 5, 22). Duch Svätý lieči rany hriechu a tým nás duchovne obnovuje „premenou zmýšľania“ (Ef 4, 23). Osvecuje nás a posilňuje, aby sme žili ako „synovia svetla“ (Ef 5, 8) v „dobrote, spravodlivosti a pravde“ (Ef 5, 9) vo všetkom.

1696Kristova cesta „vedie do života“1970 (Mt 7, 14), opačná cesta „vedie do zatratenia“ (Mt 7, 13).9 Evanjeliové podobenstvo o dvoch cestách má stále miesto v katechéze Cirkvi. Poukazuje na dôležitosť morálnych rozhodnutí pre našu spásu. „Sú dve cesty: jedna je cestou života, druhá cestou smrti; medzi nimi je však veľký rozdiel.“10

1697Pri katechéze je dôležité veľmi jasne vysvetliť, aká radostná je Kristova cesta a aké požiadavky kladie.11 Katechéza o „novom živote“ (Rim 6, 4) v Kristovi má byť:

  • katechézou o Duchu Svätom,737nn. vnútornom učiteľovi života podľa Krista, milom hosťovi a priateľovi, ktorý tento život podnecuje, riadi, napráva a posilňuje;
  • katechézou o milosti,1938nn. lebo milosťou sme spasení a len s pomocou milosti môžu naše skutky prinášať ovocie pre večný život;
  • katechézou o blahoslavenstvách,1716nn. lebo Kristova cesta je zhrnutá v blahoslavenstvách; ony sú jedinou cestou k večnému šťastiu, po ktorom túži srdce človeka;
  • katechézou o hriechu a odpustení,1846nn. lebo keď človek neuzná, že je hriešnikom, nemôže poznať pravdu o sebe, ktorá je podmienkou správneho konania, a keby sa mu neponúklo odpustenie, nemohol by túto pravdu zniesť;
  • katechézou o ľudských čnostiach,1803nn. ktorá umožňuje pochopiť krásu a príťažlivosť správnych dispozícií konať dobro;
  • katechézou o kresťanských čnostiach viery,1812nn. nádeje a lásky, ktorá sa veľkodušne inšpiruje príkladom svätých;
  • katechézou o dvojitom prikázaní lásky2067 rozvinutom v Desatore;
  • katechézou ekleziálnou,946nn. lebo kresťanský život môže rásť, rozvíjať sa a dávať sa len v mnohonásobnej výmene „duchovných dobier“ v „spoločenstve svätých“.

1698Východiskom a cieľom tejto katechézy426 má byť vždy Ježiš Kristus, ktorý je „cesta, pravda a život“ (Jn 14, 6). S pohľadom upretým vo viere na neho môžu veriaci v Krista dúfať, že on v nich uskutoční svoje prisľúbenia a že keď ho budú milovať láskou, akou ich miloval on, budú konať skutky, ktoré zodpovedajú ich dôstojnosti:

„Prosím ťa, uvažuj o tom, že náš Pán Ježiš Kristus je tvojou ozajstnou hlavou a ty si jedným z jeho údov. On je pre teba to, čím je hlava pre údy. Všetko, čo je jeho, je tvoje: jeho duch, srdce, telo, duša a všetky schopnosti, ktoré máš používať, akoby boli tvoje vlastné, aby si slúžil Bohu, chválil ho, miloval a oslavoval. Ty si pre neho to, čím je úd pre hlavu. Preto on veľmi túži používať všetky tvoje schopnosti, akoby boli jeho, na službu a slávu svojmu Otcovi.“12

„Pre mňa žiť je Kristus“ (Flp 1, 21).

Prvý oddiel
Povolanie človeka: život v duchu

1699Život v Duchu Svätom uskutočňuje povolanie človeka (prvá kapitola). Spočíva v láske k Bohu a v ľudskej solidarite (druhá kapitola). Je nám udelený nezaslúžene (z milosti) ako spása (tretia kapitola).