Prvá kapitola
Dôstojnosť ľudskej osoby

1700Dôstojnosť ľudskej osoby má pôvod v stvorení človeka356 na Boží obraz a podobu (1. článok); uskutočňuje sa v jej povolaní k Božej blaženosti (2. článok). Je vlastnosťou človeka slobodne smerovať k tomuto zavŕšeniu (3. článok). Svojimi vedomými a dobrovoľnými činmi (4. článok) sa človek buď zameriava, alebo nezameriava na dobro prisľúbené Bohom a dosvedčované morálnym svedomím (5. článok). Ľudia budujú samých seba a vnútorne rastú: z celého svojho zmyslového a duchovného života utvárajú materiál svojho rastu (6. článok). S pomocou milosti rastú v čnosti (7. článok), vyhýbajú sa hriechu,1439 a ak sa ho dopustili, odovzdávajú sa ako márnotratný syn1 do milosrdenstva nášho nebeského Otca (8. článok). Tak dosahujú dokonalosť v láske.

1. článok
Človek, Boží obraz

1701„Kristus... v samom zjavení tajomstva Otca359 a jeho lásky naplno odhaľuje človeka človeku a ukazuje mu jeho vznešené povolanie.“2 V Kristovi, ktorý je „obraz neviditeľného Boha“ (Kol 1, 15),3 bol človek stvorený na „obraz a podobu“ Stvoriteľa. V Kristovi, Vykupiteľovi a Spasiteľovi, Boží obraz, deformovaný v človekovi prvým hriechom, bol obnovený vo svojej pôvodnej kráse a zošľachtený Božou milosťou.4

1702Boží obraz je prítomný v každom človekovi.1878 Žiari v spoločenstve osôb, ktoré je podobné jednote božských osôb medzi sebou (porov. druhú kapitolu).

1703Ľudská osoba obdarená „duchovnou a nesmrteľnou dušou“5 363 je „jediný tvor na zemi, ktorého Boh chcel pre neho samého“.6 Už od svojho počatia je určená pre večnú blaženosť.2258

1704Ľudská osoba má účasť na svetle a sile Božieho Ducha. Svojím rozumom je schopná pochopiť poriadok vecí339 stanovený Stvoriteľom. Svojou vôľou je sama od seba schopná smerovať k svojmu pravému dobru. Nachádza svoju dokonalosť v tom, že hľadá a miluje pravdu a dobro.7 30

1705Vďaka svojej duši a svojim duchovným schopnostiam rozumu a vôle je človek obdarený slobodou,1730 ktorá je „vynikajúcim znakom Božieho obrazu“.8

1706Svojím rozumom človek spoznáva Boží hlas, ktorý ho pobáda „konať dobré a chrániť sa zlého“.9 Každý človek je povinný riadiť sa týmto zákonom, ktorý sa ozýva vo svedomí a spĺňa sa v láske k Bohu1776 a blížnemu. Mravný život svedčí o dôstojnosti ľudskej osoby.

1707„Ale človek, na nahováranie Zlého,397 už na začiatku dejín zneužil svoju slobodu.“10 Podľahol pokušeniu a spáchal zlo. Uchováva si síce túžbu po dobre, ale jeho prirodzenosť je ranená dedičným hriechom. Stal sa náchylným na zlé a podlieha omylu:

„A tak je človek rozpoltený sám v sebe. Celý život človeka, tak individuálny, ako aj kolektívny, sa preto javí ako dramatický zápas medzi dobrom a zlom, medzi svetlom a tmou.“11

1708Kristus nás svojím umučením oslobodil617 od satana a od hriechu. Zaslúžil nám nový život v Duchu Svätom. Jeho milosť obnovuje, čo v nás hriech pokazil.

1709Kto verí v Krista, stáva sa Božím synom.1265 Toto adoptovanie za syna ho premieňa a umožňuje mu nasledovať Kristov príklad. Robí ho schopným správne konať a robiť dobro. Učeník zjednotený so svojím Spasiteľom dosahuje dokonalosť lásky čiže svätosť. Mravný život dozretý v milosti sa rozvíja do večného života v nebeskej sláve.1050