1880Spoločnosť je súhrn osôb771 organicky spojených princípom jednoty, ktorý presahuje každú z nich. Spoločnosť ako viditeľné a súčasne duchovné spoločenstvo osôb pretrváva v čase: dedí minulosť a pripravuje budúcnosť. Prostredníctvom nej sa každý človek stáva „dedičom“, dostáva „talenty“, ktoré obohacujú jeho totožnosť a ktorých ovocie má rozvíjať.3
Právom má byť každý oddaný spoločenstvám, ku ktorým patrí, a má rešpektovať autority, ktoré sú poverené starať sa o spoločné dobro.
1881Každé spoločenstvo je definované svojím cieľom, a preto sa podriaďuje osobitným pravidlám.1929 Ale „ľudská osoba je a musí byť základom, subjektom a cieľom všetkých spoločenských inštitúcií“.4
1882Niektoré spoločnosti, ako rodina a štát, bezprostrednejšie zodpovedajú ľudskej prirodzenosti. Človek ich potrebuje. Aby sa čím väčšiemu počtu jednotlivcov umožnila účasť na spoločenskom živote,1913 treba napomáhať vytváranie slobodne volených združení a inštitúcií „s cieľmi ekonomickými, sociálnymi, kultúrnymi, rekreačnými, športovými, profesionálnymi a politickými, a to tak vnútri politických spoločenstiev, ako aj na celosvetovej úrovni“.5
Táto „socializácia“ (v zmysle združovania) vyjadruje zároveň prirodzený sklon, ktorý pobáda ľudí združovať sa na dosiahnutie cieľov, ktoré presahujú možnosti jednotlivca. Rozvíja schopnosti osoby, najmä jej schopnosť iniciatívy a zmysel pre zodpovednosť. Pomáha chrániť jej práva.6
1883Socializácia (v zmysle zospoločenšťovania) prináša so sebou aj nebezpečenstvá. Prílišné zasahovanie štátu môže ohroziť osobnú slobodu a iniciatívu. Sociálna náuka Cirkvi vypracovala takzvaný princíp subsidiarity (výpomoci). Podľa tohto princípu „nadradená spoločnosť nemá zasahovať do vnútorného života podradenej spoločnosti2431 a pozbaviť ju vlastnej kompetencie, ale ju má skôr v prípade potreby podporovať a pomáhať jej, aby svoju činnosť koordinovala s činnosťou iných zložiek spoločnosti v záujme spoločného dobra“.7
1884Boh nechcel vyhradiť vykonávanie všetkých mocí iba pre seba. Každému tvoru zveruje úlohy,307 ktoré môže vykonávať podľa schopností svojej prirodzenosti. Tento spôsob vládnutia sa má napodobňovať v spoločenskom živote. Spôsob, akým Boh riadi svet, svedčí o jeho hlbokej úcte k ľudskej slobode a mal by inšpirovať múdrosť tých, čo spravujú ľudské spoločenstvá. Majú sa správať ako služobníci Božej prozreteľnosti.302
1885Princíp subsidiarity je v protiklade so všetkými formami kolektivizmu. Vyznačuje hranice zasahovaniu zo strany štátu. Je zameraný na zladenie vzťahov medzi jednotlivcami a spoločnosťami. Smeruje k nastoleniu opravdivého medzinárodného poriadku.
1886Spoločnosť je potrebná na uskutočňovanie ľudského povolania. Aby sa tento cieľ dosiahol, je potrebné rešpektovať správnu hierarchiu hodnôt, ktorá „materiálne a prirodzené1779 [dimenzie] podriaďuje [dimenziám] vnútorným a duchovným“.8
„Ľudské spolužitie sa má chápať predovšetkým ako skutočnosť duchovného poriadku: ako výmena poznatkov vo svetle pravdy, uplatňovanie práv a plnenie povinností, popud a výzva na hľadanie mravného dobra; ako ušľachtilý spoločný pôžitok z krásy2500 vo všetkých jej oprávnených prejavoch; ako trvalá ochota podeliť sa s tým najlepším v sebe s inými; ako túžba po vzájomnom a stále väčšom obohatení duchovnými hodnotami. To všetko sú hodnoty, ktoré majú oživovať a usmerňovať kultúrnu činnosť, hospodársky život, spoločenské inštitúcie, politické hnutia a režimy, zákonodarstvo a všetky ostatné prejavy sociálneho života v jeho neprestajnom rozvoji.“9
1887Zámena prostriedkov a cieľov10
– pri ktorej sa hodnota posledného cieľa dáva tomu, čo je iba prostriedok na jeho dosiahnutie, alebo sa osoby pokladajú za číre prostriedky vzhľadom na cieľ909 – plodí nespravodlivé štruktúry, ktoré „sťažujú alebo prakticky znemožňujú kresťanské správanie zhodujúce sa s prikázaniami najvyššieho zákonodarcu“.11
1869
1888Treba teda apelovať407 na duchovné a morálne schopnosti človeka a na neprestajnú potrebu jeho vnútorného obrátenia,1430 aby sa dosiahli také spoločenské zmeny, ktoré by mu skutočne slúžili. Prvenstvo, ktoré sa priznáva obráteniu srdca, vôbec nevylučuje, ba naopak, ukladá povinnosť prispieť k primeranému ozdraveniu inštitúcií a životných podmienok, keď podnecujú k hriechu, aby zodpovedali normám spravodlivosti a napomáhali dobro, namiesto toho, aby mu prekážali.12
1889Bez pomoci milosti by ľudia nevedeli „zbadať často úzky chodník medzi zbabelosťou, ktorá ustupuje pred zlom, a násilím, ktoré si síce namýšľa, že bojuje proti zlu, ale v skutočnosti ho zväčšuje“.13
Týmto chodníkom je cesta lásky, lásky k Bohu a k blížnemu.1825 Láska je najväčším sociálnym príkazom. Rešpektuje blížneho a jeho práva. Vyžaduje konať spravodlivo a len ona nás robí toho schopnými. Nabáda k životu, ktorý sa dáva: „Kto sa bude usilovať zachrániť si život, stratí ho, a kto ho stratí, získa ho“ (Lk 17, 33).