Zhrnutie

1890Jestvuje istá podobnosť medzi jednotou božských osôb a bratstvom, ktoré majú ľudia utvárať medzi sebou.

1891Aby sa človek mohol vyvíjať v zhode so svojou prirodzenosťou, potrebuje spoločenský život. Niektoré spoločnosti, ako rodina a štát, bezprostrednejšie zodpovedajú ľudskej prirodzenosti.

1892„Ľudská osoba je a musí byť základom, subjektom a cieľom všetkých spoločenských inštitúcií.“14

1893Treba povzbudzovať ľudí k širokej účasti na slobodne volených združeniach a inštitúciách.

1894Podľa princípu subsidiarity ani štát, ani nijaká väčšia spoločnosť nemá nahrádzať iniciatívu a zodpovednosť osôb a menších (intermediárnych) spoločenstiev.

1895Spoločnosť má napomáhať praktizovanie čností, a nie mu prekážať. Má sa dať viesť správnou hierarchiou hodnôt.

1896Tam, kde hriech nakazil spoločenské ovzdušie, treba vyzývať na obrátenie sŕdc a prosiť o Božiu milosť. Láska nabáda k správnym reformám. Mimo evanjelia nejestvuje opravdivé riešenie sociálnej otázky.15

2. článok
Účasť na spoločenskom živote

I. Autorita – verejná moc

1897„Spolunažívanie medzi ľuďmi nemôže byť usporiadané a plodné bez zákonitej autority,2234 ktorá by zabezpečila poriadok a v dostatočnej miere by prispela k uskutočňovaniu spoločného dobra.“16

„Autoritou“ sa volá tá vlastnosť, na základe ktorej osoby alebo ustanovizne vynášajú pre ľudí zákony a nariadenia a očakávajú od nich poslušnosť.

1898Každé ľudské spoločenstvo potrebuje autoritu, ktorá by ho riadila.17 Autorita má svoj základ v ľudskej prirodzenosti. Je potrebná pre jednotu občianskej spoločnosti. Jej úlohou je zabezpečovať, nakoľko je to možné, spoločné dobro spoločnosti.

1899Verejná moc, ktorú vyžaduje morálny poriadok,2235 pochádza od Boha: „Každý nech sa poddá vyššej moci, lebo niet moci, ktorá by nebola od Boha. A tie, čo sú, ustanovil Boh. Kto sa teda protiví vrchnosti, protiví sa Božiemu poriadku. A tí, čo sa protivia, sami si privolávajú odsúdenie“ (Rim 13, 1-2).18