20Použitie menšieho typu písma v niektorých statiach znamená, že ide o poznámku historickej alebo apologetickej povahy alebo o doplnkový výklad učenia.
21Citácie z patristických a liturgických prameňov, z dokumentov Učiteľského úradu a zo spisov svätých vytlačené menším typom písma majú slúžiť na obohatenie výkladu učenia. Tieto texty sa často vyberali so zreteľom na ich priame katechetické použitie.
22Séria krátkych textov na konci každého tematického celku zhŕňa v stručných formuláciách podstatný obsah učenia. Tieto „zhrnutia“ majú miestnej katechéze poskytnúť podnet na syntetické formuly, vhodné na zapamätanie.
23Tento Katechizmus kladie dôraz na náukový výklad. Chce totiž pomôcť hlbšie poznať vieru. Preto sa zameriava na to, aby táto viera dozrievala, zapustila hlbšie korene v živote a žiarila vo vydávaní svedectva.10
24Vzhľadom na svoj cieľ tento Katechizmus nemieni prispôsobovať výklad a katechetické metódy, ako si to vyžaduje rozdielnosť kultúr, veku, duchovnej zrelosti, spoločenského a cirkevného postavenia tých, na ktorých sa katechéza obracia. Tieto nevyhnutné prispôsobenia sú úlohou osobitných katechizmov a ešte väčšmi tých, čo učia veriacich.
„Kto učí, nech sa stane všetkým pre všetkých, aby všetkých získal pre Krista... A nech si nemyslí, že jeho viere bol zverený iba jeden druh ľudí a že môže všetkých veriacich učiť podľa nejakej predpísanej a presnej osnovy a rovnakým spôsobom vychovávať k pravej zbožnosti. A keďže jedni sú ako novonarodené deti, iní začínajú dospievať v Kristovi a niektorí sú už akoby v zrelom veku, treba dôkladne uvážiť, ktorí potrebujú mlieko a ktorí pevnejší pokrm... To Apoštol... nariadil zachovávať..., aby si tí, čo sú povolaní na túto službu, uvedomili, že takto treba pri odovzdávaní tajomstiev viery a príkazov života prispôsobovať vyučovanie mysleniu a chápavosti poslucháčov.“11
25Na záver tohto úvodu je vhodné pripomenúť pastoračnú zásadu, ktorú uvádza Rímsky katechizmus:
„Toto je totiž tá vznešenejšia cesta, ktorú... ukázal Apoštol, keď celý zmysel svojho učenia a výchovy zameral na lásku, ktorá nikdy nezanikne. Či sa totiž niečo predkladá veriť alebo dúfať, alebo konať; má sa v tom vždy tak odporúčať láska nášho Pána, aby každý zbadal, že všetky skutky dokonalej kresťanskej čnosti pochádzajú iba z lásky a nemajú iný cieľ, iba lásku.“12
26Keď vyznávame svoju vieru, začíname slovom „Verím“ alebo „Veríme“. Preto prv než vysvetlíme vieru Cirkvi, akú vyznávame vo Vyznaní viery, aká sa slávi v liturgii a žije zachovávaním prikázaní a modlitbou, položme si otázku, čo znamená „veriť“. Viera je odpoveď človeka Bohu, ktorý sa mu zjavuje a dáva a súčasne mu prináša prehojné svetlo pri hľadaní posledného zmyslu jeho života. Najprv teda budeme uvažovať o tomto hľadaní človeka (prvá kapitola), potom o Božom zjavení, ktorým Boh vychádza v ústrety človeku (druhá kapitola), a napokon o odpovedi viery (tretia kapitola).
27Túžba po Bohu je vpísaná do srdca človeka, lebo človek je stvorený Bohom a pre Boha.3551701 Boh neprestáva priťahovať človeka k sebe a jedine v Bohu nájde človek pravdu a šťastie,1718 ktoré neprestajne hľadá:
„Najvyšší dôvod ľudskej dôstojnosti spočíva v povolaní človeka do spoločenstva s Bohom. Človek je už od začiatku svojho jestvovania pozvaný k dialógu s Bohom. Veď jestvuje iba preto, že ho Boh z lásky stvoril a stále ho z lásky udržiava. A žije naplno podľa pravdy, iba ak túto lásku slobodne uznáva a odovzdáva sa svojmu Stvoriteľovi.“1
28Ľudia vo svojich dejinách až podnes mnohorakým spôsobom vyjadrili toto hľadanie Boha8432566 svojím náboženským presvedčením a náboženskými prejavmi2095-2109 (modlitbou, obetami, kultom, rozjímaním atď.). Hoci tieto formy vyjadrenia môžu obsahovať nejasnosti, sú také univerzálne, že človeka možno nazvať náboženskou bytosťou:
Boh „z jedného urobil celé ľudské pokolenie, aby obývalo celý povrch zeme; určil im vymedzený čas a hranice ich bývania, aby hľadali Boha, ak by ho dajako nahmatali a našli, hoci od nikoho z nás nie je ďaleko. Lebo v ňom žijeme, hýbeme sa a sme“ (Sk 17, 26-28).
29Lenže človek môže na „toto dôverné a životné spojenie s Bohom“2
zabudnúť, môže oň nedbať, ba výslovne ho odmietnuť.2123-2128 Takéto postoje môžu pochádzať z veľmi rozličných príčin:3
zo vzbury proti zlu, ktoré je vo svete, z náboženskej nevedomosti alebo ľahostajnosti, zo starosti o svetské veci a bohatstvo,4
zo zlého príkladu veriacich, z protináboženských myšlienkových prúdov a napokon z postoja človeka hriešnika,398 ktorý sa zo strachu skrýva pred Bohom5
a uteká pred jeho volaním.6