240Ježiš zjavil, že Boh je „Otec“ v mimoriadnom zmysle:2780 nie je Otcom iba ako Stvoriteľ, ale je večne Otcom441-445 vo vzťahu k svojmu jednorodenému Synovi, ktorý je večne Synom iba vo vzťahu k svojmu Otcovi: „Nik nepozná Syna, iba Otec, ani Otca nepozná nik, iba Syn a ten, komu to Syn bude chcieť zjaviť“ (Mt 11, 27).
241Preto apoštoli vyznávajú Ježiša ako „Slovo“, ktoré „bolo na počiatku... u Boha a to Slovo bolo Boh“ (Jn 1, 1), ako toho, ktorý „je obraz neviditeľného Boha“ (Kol 1, 15) a „odblesk jeho slávy a obraz jeho podstaty“ (Hebr 1, 3).
242Po nich Cirkev, nadväzujúc na apoštolskú Tradíciu, vyznala v roku 325 na prvom ekumenickom koncile v Nicei, že Syn je „jednej podstaty s Otcom“,45
465 t. j., že je s ním jeden Boh. Druhý ekumenický koncil, zhromaždený v Carihrade roku 381, zachoval tento výraz vo svojej formulácii nicejského Kréda a vyznal „jednorodeného Syna Božieho, zrodeného z Otca pred všetkými vekmi; [Boha z Boha,] Svetlo zo Svetla, pravého Boha z Boha pravého, splodeného, nie stvoreného, jednej podstaty s Otcom“.46
243Ježiš pred svojou Veľkou nocou (Paschou) zvestuje, že pošle „iného Tešiteľa“ (Obrancu), Ducha Svätého.683 Duch, ktorý pôsobí už od stvorenia47
a kedysi „hovoril skrze prorokov“,48
2780 bude teraz s učeníkmi a v nich,49
aby ich učil50
a uviedol „do plnej pravdy“687 (Jn 16, 13). Tak je Duch Svätý zjavený ako iná božská osoba vo vzťahu k Ježišovi a k Otcovi.
244Večný pôvod Ducha sa zjavuje v jeho poslaní v čase. Ducha Svätého poslal apoštolom a Cirkvi tak Otec v mene Syna, ako aj Syn osobne, keď sa vrátil k Otcovi.51
732 Zoslanie osoby Svätého Ducha po Ježišovom oslávení52
naplno zjavuje tajomstvo Najsvätejšej Trojice.
245Apoštolskú vieru, pokiaľ ide o Ducha Svätého,152 vyznal druhý ekumenický koncil roku 381 v Carihrade: Veríme „v Ducha Svätého, Pána a Oživovateľa, ktorý vychádza z Otca“.53
Cirkev tým uznáva Otca za „prameň a pôvod celého božstva“.54
Večný pôvod Ducha Svätého sa však viaže na večný pôvod Syna: „Veríme, že aj Duch Svätý, ktorý je tretia osoba v Trojici, je jeden a rovnaký Boh s Bohom Otcom i Synom, jednej podstaty a jednej prirodzenosti;... nevolá sa však iba Duch Otca ani iba Duch Syna, ale Duch Otca i Syna zároveň.“55
685 Krédo Carihradského koncilu vyznáva: „Jemu sa spolu s Otcom a Synom vzdáva poklona a sláva.“56
246Latinská tradícia Symbolu viery vyznáva, že Duch „vychádza z Otca i Syna [Filioque]“. Florentský koncil v roku 1438 vysvetľuje: „Duch Svätý... má svoju bytnosť a svoje bytie od Otca i od Syna zároveň a z obidvoch večne vychádza ako z jediného princípu a jediným vydychovaním... A keďže všetko, čo je Otcovo, dal sám Otec svojmu jednorodenému Synovi plodením, s výnimkou toho, že je Otcom, aj to, že Duch vychádza zo Syna, má Syn večne od Otca, ktorým je aj večne plodený.“57
247Výraz Filioque nie je vo Vyznaní viery vyhlásenom roku 381 v Carihrade. Ale svätý pápež Lev Veľký ho podľa starobylej latinskej a alexandrijskej tradície dogmaticky vyznal už v roku 447,58
teda skôr ako Rím v roku 451 na Chalcedónskom koncile poznal a prijal Vyznanie viery z roku 381. Používanie tejto formuly vo Vyznaní viery sa pozvoľna (medzi 8. až 11. storočím) pripúšťalo v latinskej liturgii. Zavedenie výrazu Filioque do Nicejsko-carihradského vyznania viery do latinskej liturgie je však ešte aj dnes príčinou nezhody s pravoslávnymi cirkvami.
248Východná tradícia predovšetkým vyzdvihuje, že Otec je prvotný počiatok vo vzťahu k Duchu. Keď vyznáva, že Duch „vychádza z Otca“ (Jn 15, 26), tvrdí, že vychádza z Otca skrze Syna.59
Západná tradícia vyzdvihuje predovšetkým spoločenstvo jednej podstaty medzi Otcom a Synom, keď hovorí, že Duch vychádza z Otca i Syna (Filioque). A hovorí to „oprávnene a odôvodnene“,60
lebo večný poriadok božských osôb v ich spoločenstve jednej podstaty zahŕňa v sebe skutočnosť, že Otec je prvotný počiatok Ducha, pretože je „počiatok bez počiatku“,61
ale aj skutočnosť, že ako Otec jednorodeného Syna je spolu s ním jediný počiatok, z ktorého vychádza Duch Svätý „ako z jediného počiatku“.62
Ak sa toto oprávnené doplnenie (Filioque) príliš nezdôrazňuje, nenarúša totožnosť viery v skutočnosť toho istého tajomstva, ktoré sa vyznáva.
249Zjavená pravda o Najsvätejšej Trojici bola hneď od začiatku v základoch živej viery Cirkvi najmä prostredníctvom krstu.683 Nachádza svoje vyjadrenie v pravidle krstnej viery189 (regula fidei baptismalis), formulovanom v ohlasovaní, v katechéze a v modlitbe Cirkvi. Takéto formulácie sú už v apoštolských spisoch, ako to dosviedča pozdrav prevzatý do eucharistickej liturgie: „Milosť Pána Ježiša Krista a láska Boha [Otca] i spoločenstvo Svätého Ducha nech je s vami všetkými“ (2 Kor 13, 13).63