Zhrnutie

2590„Modlitba je povznesenie duše k Bohu alebo prosba k Bohu o vhodné dobrá.“39

2591Boh neúnavne volá každého človeka na tajomné stretnutie so sebou. Modlitba sprevádza celé dejiny spásy ako vzájomné volanie, ktorým sa Boh obracia na človeka a človek na Boha.

2592Abrahámova a Jakubova modlitba sa javí ako zápas viery, ktorá dôveruje v Božiu vernosť a je si istá víťazstvom, ktoré je prisľúbené za vytrvalosť.

2593Mojžišova modlitba je odpoveďou na iniciatívu živého Boha v prospech spásy jeho ľudu. Je predobrazom modlitby príhovoru jediného prostredníka, Ježiša Krista.

2594Modlitba Božieho ľudu sa rozvíja v tieni Božieho príbytku, t. j. archy zmluvy a potom chrámu, pod vedením pastierov ľudu, najmä kráľa Dávida, a prorokov.

2595Proroci vyzývajú na obrátenie srdca, a hoci, ako Eliáš, vrúcne hľadajú Božiu tvár, prihovárajú sa za ľud.

2596Žalmy sú vrcholným dielom modlitby v Starom zákone. Majú dve neoddeliteľné zložky: osobnú a spoločenskú. Vzťahujú sa na všetky rozmery dejín, lebo pripamätúvajú Božie prisľúbenia, ktoré sa už splnili, a dúfajú v príchod Mesiáša.

2597Žalmy – modlil sa ich aj Kristus a v ňom sa splnili – zostávajú základné pre modlitbu jeho Cirkvi. Sú vhodné pre ľudí všetkých stavov a všetkých čias.

2. článok
V plnosti času

2598Dráma modlitby je nám naplno zjavená v Slove, ktoré sa stalo telom a prebýva medzi nami. Snažiť sa pochopiť jeho modlitbu prostredníctvom toho, čo nám o nej hovoria v evanjeliu jeho svedkovia, znamená priblížiť sa k Svätému, Pánovi Ježišovi, ako k horiacemu kríku: najprv ho pozorovať, ako sa modlí, potom počúvať, ako nás učí modliť sa, aby sme napokon poznali, ako vypočuje našu modlitbu.

Ježiš sa modlí

2599Boží Syn, ktorý sa stal synom Panny,470-473 podľa svojho ľudského srdca sa naučil aj modliť. Formuly modlitby sa učí od svojej matky, ktorá zachovávala vo svojom srdci všetky „veľké veci“, ktoré urobil Všemohúci, a premýšľala o nich.40 Modlí sa slovami a rytmom (pravidelným opakovaním) modlitby svojho ľudu v nazaretskej synagóge a v chráme.584 Ale jeho modlitba vyvierala z oveľa skrytejšieho prameňa, ako to dáva tušiť vo veku dvanástich rokov: „Mám byť tam, kde ide o môjho Otca“ (Lk 2, 49). Tu sa začína zjavovať novosť modlitby v plnosti času:534 synovskú modlitbu, ktorú Otec očakával od svojich detí, sa konečne modlí sám jeho jednorodený Syn vo svojej ľudskej prirodzenosti s ľuďmi a pre ľudí.