260Posledný cieľ celého Božieho poriadku10501721 spásy je, aby stvorenia vstúpili do dokonalej jednoty Najsvätejšej Trojice.83
Ale už teraz sme povolaní na to, aby v nás prebývala Najsvätejšia Trojica.1997 Pán totiž hovorí: „Kto ma miluje, bude zachovávať moje slovo a môj Otec ho bude milovať; prídeme k nemu a urobíme si uňho príbytok“ (Jn 14, 23):
„Ó, môj Bože, Trojica, ktorej sa klaniam, pomôž mi celkom zabudnúť na seba, aby som spočinula v tebe nehybná a pokojná, akoby moja duša bola už vo večnosti. Nech už nič nie je schopné narušiť môj pokoj ani ma vyviesť z teba, ó, môj Nemeniteľný, ale nech ma každý okamih unáša ďalej do hĺbky tvojho tajomstva! Upokoj moju dušu. Urob z nej svoje nebo, svoj obľúbený príbytok a miesto svojho odpočinku. Nech ťa tam nikdy nenechám samého, ale nech som tam úplne celá, úplne bdelá vo svojej viere, celá v adorácii, úplne odovzdaná tvojmu stvoriteľskému pôsobeniu.“84
2565
261Tajomstvo Najsvätejšej Trojice je ústredné tajomstvo viery a kresťanského života. Iba Boh nám ho môže dať poznať tak, že sa nám zjavuje ako Otec, Syn a Duch Svätý.
262Vtelenie Božieho Syna zjavuje, že Boh je večný Otec a že Syn je jednej podstaty s Otcom, že totiž v ňom a s ním je ten istý jediný Boh.
263Zoslanie Ducha Svätého, ktorého Otec posiela v Synovom mene85
a ktorého Syn posiela „od Otca“ (Jn 15, 26), zjavuje, že on je s nimi ten istý jediný Boh. „Jemu sa spolu s Otcom a Synom vzdáva poklona a sláva.“86
264„Duch Svätý vychádza z Otca ako z prvotného prameňa, a keďže ho Otec bez akéhokoľvek časového odstupu dáva [Synovi], vychádza spoločne z obidvoch.“87
265Milosťou krstu sme „v mene Otca i Syna i Ducha Svätého“ (Mt 28, 19) povolaní mať účasť na živote Najsvätejšej Trojice „tu na zemi v temnote viery a po smrti vo večnom svetle“.88
266„Katolícka viera je v tom, že uctievame jedného Boha v Trojici a Trojicu v jednote a pritom nemiešame osoby ani nerozdeľujeme podstatu: lebo iná je osoba Otca, iná Syna a iná Ducha Svätého; ale jediné je božstvo Otca, Syna a Ducha Svätého, rovnaká [je ich] sláva a rovnako večná veleba.“89
267Božské osoby, neoddeliteľné v tom, čo sú, sú neoddeliteľné aj v tom, čo konajú. Ale v spoločnom Božom konaní každá prejavuje to, čo je jej v Trojici vlastné, najmä v božských poslaniach vtelenia Syna a darovania Ducha Svätého.
268Zo všetkých Božích vlastností sa vo Vyznaní viery spomína iba Božia všemohúcnosť: vyznávať ju má veľký význam pre náš život.222 Veríme, že je univerzálna, lebo Boh, ktorý všetko stvoril,90
všetko riadi a všetko môže; láskyplná, lebo Boh je náš Otec;91
tajomná, lebo iba viera ju môže rozoznať, keď „sa prejavuje v slabosti“ (2 Kor 12, 9).92
269Sväté písmo často vyznáva univerzálnu Božiu moc. Volá Boha „Mocný Jakubov“ (Gn 49, 25; Iz 1, 24 a inde), „Pán zástupov“, „silný a mocný“ (Ž 24, 8-10). Boh je všemohúci „na nebi i na zemi“ (Ž 135, 6) preto, lebo on ich stvoril. Jemu nič nie je nemožné93
a so svojím dielom zaobchádza podľa svojej vôle.94
303 Je Pánom vesmíru, ktorému určil poriadok a ktorý mu ostáva plne podriadený a k dispozícii. Je Pánom dejín: riadi srdcia a udalosti podľa svojej vôle:95
„Lebo ty vždy môžeš uplatňovať svoju veľkú moc. Ktože môže odolávať sile tvojho ramena?“ (Múd 11, 21).