2650Modlitba sa neobmedzuje na spontánny prejav vnútorného podnetu: aby sa človek modlil, musí to aj chcieť. Nestačí ani vedieť, čo o modlitbe zjavuje Sväté písmo, ale treba sa aj naučiť modliť sa. A práve prostredníctvom živého podania (posvätnej tradície)75 Duch Svätý učí Božie deti modliť sa vo veriacej a modliacej sa Cirkvi.1
2651Tradícia kresťanskej modlitby694 je jednou z foriem zveľaďovania tradície viery, a to najmä kontempláciou a štúdiom veriacich, ktorí vo svojom srdci zachovávajú udalosti a slová ekonómie spásy, ako aj ich hlbokým chápaním duchovných skutočností, ktoré zakusujú.2
2652Duch Svätý je „živá voda“,694 ktorá v modliacom sa srdci „prúdi do večného života“ (Jn 4, 14). On nás učí prijímať ju zo samého prameňa, ktorým je Kristus. A v kresťanskom živote sú pramene, kde nás Kristus očakáva, aby nás napojil Duchom Svätým.
2653Cirkev „naliehavo a osobitným spôsobom vyzýva133 všetkých veriacich..., aby častým čítaním Svätého písma nadobudli ‚vznešenosť poznania Krista Ježiša‘ (Flp 3, 8)... Čítanie Svätého písma má sprevádzať modlitba, aby sa nadviazal rozhovor medzi Bohom a človekom.1100 Lebo ‚keď sa modlíme, prihovárame sa jemu, a keď čítame Božie výroky, počúvame jeho‘.“3
2654Otcovia duchovného života, parafrázujúc Mt 7, 7, takto zhŕňajú dispozície srdca, ktoré sa v modlitbe živí Božím slovom: „Hľadajte čítaním a nájdete rozjímaním; klopte modlitbou a otvorí sa vám kontempláciou.“4
2655Poslanie Krista a Ducha Svätého,1073 ktorý vo sviatostnej liturgii Cirkvi ohlasuje, sprítomňuje a sprostredkuje tajomstvo spásy, pokračuje v srdci, ktoré sa modlí. Otcovia duchovného života368 niekedy prirovnávajú srdce k oltáru. Modlitba zvnútorňuje a osvojuje si liturgiu počas jej slávenia i po ňom. Ba aj keď sa modlitba koná „v skrytosti“ (Mt 6, 6), je vždy modlitbou Cirkvi, je spoločenstvom s Najsvätejšou Trojicou.5
2656Do modlitby sa vstupuje tak, ako sa vstupuje do liturgie – tesnou bránou viery. Prostredníctvom znakov Pánovej prítomnosti hľadáme jeho tvár a túžime po nej, chceme počúvať a zachovávať jeho slovo.
2657Duch Svätý, ktorý nás učí sláviť liturgiu v očakávaní Kristovho návratu, nás vychováva, aby sme sa modlili v nádeji. A naopak, modlitba Cirkvi a osobná modlitba živia v nás nádej. Najmä žalmy nás svojou konkrétnou a pestrou rečou učia skladať našu nádej v Boha: „Čakal som, čakal na Pána a on sa ku mne sklonil. Vyslyšal môj nárek“ (Ž 40, 2). „Boh nádeje nech vás naplní všetkou radosťou a pokojom vo viere, aby ste v sile Ducha Svätého oplývali nádejou“ (Rim 15, 13).
2658„A nádej nezahanbuje, lebo Božia láska je rozliata v našich srdciach skrze Ducha Svätého, ktorého sme dostali“ (Rim 5, 5). Modlitba, stvárňovaná liturgickým životom, čerpá všetko z lásky, ktorou sme milovaní v Kristovi a ktorá nám dáva schopnosť odpovedať na ňu tak, že milujeme, ako nás on miloval. Láska je zdrojom modlitby.826 Kto z neho čerpá, dosahuje vrchol modlitby:
„Milujem ťa, Bože môj, a mojou jedinou túžbou je milovať ťa až do posledného dychu môjho života. Milujem ťa, Bože môj, nekonečne hodný milovania, a radšej chcem zomrieť, milujúc ťa, ako žiť, a nemilovať ťa. Milujem ťa, Pane, a prosím ťa len o jednu milosť, aby som ťa mohol milovať večne... Bože môj, ak môj jazyk nemôže v každej chvíli povedať, že ťa milujem, chcem, aby ti to opakovalo moje srdce pri každom mojom dychu.“6
2659Učíme sa modliť1165 v istých chvíľach, keď počúvame Pánovo slovo a keď máme účasť na jeho veľkonočnom tajomstve. Ale jeho Duch je nám daný v každom čase, v udalostiach každého dňa,2837 aby v nás vzbudil modlitbu. Ježišovo učenie o modlitbe k nášmu Otcovi305 je na tej istej rovine ako učenie o prozreteľnosti:7
čas je v rukách Otca. Stretávame sa s ním v prítomnosti, nie včera, ani zajtra, ale dnes: „Čujte dnes jeho hlas: ‚Nezatvrdzujte svoje srdcia...'“ (Ž 95, 8).