Viera142-175

1814Viera je teologálna čnosť, ktorou veríme v Boha a všetko, čo nám povedal a zjavil a čo nám svätá Cirkev predkladá veriť, pretože Boh je pravda sama. Vierou sa „človek slobodne celý oddáva Bohu“.66 506 Preto človek, ktorý verí, usiluje sa poznať a plniť Božiu vôľu: „Spravodlivý bude žiť z viery“ (Rim 1, 17). Živá viera je „činná skrze lásku“ (Gal 5, 6).

1815Dar viery ostáva v tom, kto proti nej nezhrešil.67 Ale „viera bez skutkov je mŕtva“ (Jak 2, 26). Viera bez nádeje a lásky nezjednocuje veriaceho naplno s Kristom a nerobí ho živým údom jeho tela.

1816Kristov učeník si nemá vieru len zachovať a z nej žiť, ale ju má aj vyznávať, s istotou o nej svedčiť a šíriť ju.2471 „Všetci ... majú byť pripravení vyznávať Krista pred ľuďmi a nasledovať ho na ceste kríža v prenasledovaniach, ktoré Cirkvi nikdy nechýbajú.“68 Služba viere a svedectvo o nej sú potrebné na spásu: „Každého, kto mňa vyzná pred ľuďmi, aj ja vyznám pred svojím Otcom, ktorý je na nebesiach. Ale toho, kto mňa zaprie pred ľuďmi, aj ja zapriem pred svojím Otcom, ktorý je na nebesiach“ (Mt 10, 32-33).

Nádej

1817Nádej je teologálna čnosť, ktorou túžime po nebeskom kráľovstve a po večnom živote ako po svojom šťastí,1024 pričom vkladáme svoju dôveru do Kristových prisľúbení a nespoliehame sa na svoje sily, ale na pomoc milosti Ducha Svätého. „Neochvejne sa držme nádeje, ktorú vyznávame, lebo verný je ten, ktorý dal prisľúbenie“ (Hebr 10, 23). Tohto Ducha Boh „na nás hojne vylial skrze Ježiša Krista, nášho Spasiteľa, aby sme, ospravodlivení jeho milosťou, boli podľa nádeje dedičmi večného života“ (Tít 3, 6-7).

1818Čnosť nádeje zodpovedá túžbe po šťastí,27 ktorú Boh vložil do srdca každého človeka; osvojuje si očakávania, ktoré podnecujú činnosť ľudí; očisťuje tieto očakávania, aby ich zamerala na nebeské kráľovstvo; ochraňuje pred malomyseľnosťou; je oporou vo chvíľach opustenosti; rozširuje srdce v očakávaní večnej blaženosti. Nadšenie vzbudené nádejou chráni pred egoizmom a vedie k radosti z kresťanskej lásky.

1819Kresťanská nádej preberá a završuje nádej vyvoleného národa; tá má svoj pôvod a vzor v nádeji Abraháma,146 ktorý bol v Izákovi obdarený splnením Božích prisľúbení a očistený skúškou obety.69 „On proti nádeji v nádeji uveril, že sa stane otcom mnohých národov“ (Rim 4, 18).

1820Kresťanská nádej sa rozvíja už od začiatku Ježišovho kázania v posolstve blahoslavenstiev.1716 Blahoslavenstvá povznášajú našu nádej k nebu ako k novej zasľúbenej zemi; vyznačujú nádeji cestu cez skúšky, ktoré očakávajú Ježišových učeníkov. Ale pre zásluhy Ježiša Krista a jeho umučenia nás Boh uchováva v „nádeji“, ktorá „nezahanbuje“ (Rim 5, 5). Nádej je bezpečná a pevná „kotva duše“, ktorá preniká až tam, „kam za nás ako predchodca vošiel Ježiš“ (Hebr 6, 19-20). Je aj zbraňou, ktorá nás chráni v boji o spásu: „Oblečme si pancier viery a lásky a prilbu nádeje na spásu“ (1 Sol 5, 8). Zabezpečuje nám radosť ešte aj v skúške: „V nádeji sa radujte, v súžení buďte trpezliví“ (Rim 12, 12). Nádej sa prejavuje a živí modlitbou, celkom osobitne modlitbou Otče náš,2772 ktorá je súhrnom všetkého, po čom nádej vzbudzuje v nás túžbu.

1821Môžeme teda dúfať v nebeskú slávu, ktorú Boh prisľúbil tým, čo ho milujú70 a plnia jeho vôľu.71 Každý z nás má vo všetkých situáciách dúfať, že s Božou milosťou „vytrvá do konca“2016 (Mt 10, 22)72 a dosiahne nebeskú blaženosť ako večnú odplatu od Boha za dobré skutky vykonané s Kristovou milosťou. V nádeji sa Cirkev modlí,1037 „aby boli všetci ľudia spasení“ (1 Tim 2, 4), a vrúcne túži po spojení s Kristom, svojím ženíchom v nebeskej sláve.

„Dúfaj, [duša moja,] dúfaj, lebo nevieš ani dňa, ani hodiny. Bedli starostlivo, lebo všetko sa rýchlo pominie, hoci tvoja túžba robí pochybným to, čo je isté, a dlhým i veľmi krátky čas. Mysli na to, že čím viac budeš bojovať, tým viac prejavíš lásku, ktorou miluješ Boha, a tým viac sa budeš radovať so svojím milovaným v radosti a slasti, ktoré sa nikdy nemôžu skončiť.“73

Láska

1822Láska je teologálna čnosť,1723 ktorou milujeme Boha nadovšetko pre neho samého a svojho blížneho z lásky k Bohu ako seba samých.

1823Ježiš robí z lásky nové prikázanie.74 1970 Tým, že miluje svojich „do krajnosti“ (Jn 13, 1), zjavuje Otcovu lásku, ktorú od neho prijíma. Keď sa učeníci navzájom milujú, napodobňujú Ježišovu lásku, ktorú od neho prijímajú. Preto Ježiš hovorí: „Ako mňa miluje Otec, tak ja milujem vás. Ostaňte v mojej láske“ (Jn 15, 9). A ďalej: „Toto je moje prikázanie: Aby ste sa milovali navzájom, ako som ja miloval vás“ (Jn 15, 12).

1824Láska, ktorá je ovocím Ducha735 a plnosťou zákona, zachováva prikázania Boha Otca a jeho Syna Ježiša Krista: „Ostaňte v mojej láske. Ak budete zachovávať moje prikázania, ostanete v mojej láske“ (Jn 15, 9-10).75

1825Kristus umrel z lásky k nám604 vtedy, keď sme boli ešte „nepriateľmi“ (Rim 5, 10). Pán od nás žiada, aby sme milovali ako on aj svojich nepriateľov,76 aby sme sa stali blížnymi aj tých najvzdialenejších,77 aby sme milovali deti78 a chudobných ako jeho samého.79

Apoštol Pavol podal neporovnateľný opis lásky: „Láska je trpezlivá, láska je dobrotivá; nezávidí, nevypína sa, nevystatuje sa, nie je nehanebná, nie je sebecká, nerozčuľuje sa, nemyslí na zlé, neteší sa z neprávosti, ale raduje sa z pravdy. Všetko znáša, všetko verí, všetko dúfa, všetko vydrží“ (1 Kor 13, 4-7).

1826Keby som nemal lásky, hovorí ďalej Apoštol, „ničím by som nebol“. A keby som mal všetko, čo je výsada, služba, ba aj čnosť, „a lásky by som nemal, nič by mi to neosožilo“ (1 Kor 13, 1-4). Láska prevyšuje všetky čnosti. Je prvou teologálnou čnosťou: „A tak teraz zostáva viera, nádej, láska, tieto tri; no najväčšia z nich je láska“ (1 Kor 13, 13).

1827Láska oživuje a podnecuje praktizovanie všetkých čností. Je „zväzkom dokonalosti“ (Kol 3, 14), je formou (stvárňujúcim princípom) čností;815 spája ich a navzájom ich zoraďuje;826 je prameňom a cieľom ich konkrétneho uskutočňovania v kresťanskom živote. Láska posilňuje a očisťuje našu ľudskú schopnosť milovať. Povyšuje ju do nadprirodzenej dokonalosti Božej lásky.

1828Konkrétny mravný život oživovaný láskou dáva kresťanovi duchovnú slobodu Božích detí. Kresťan nestojí pred Bohom ako otrok v servilnom strachu ani ako námedzný robotník, ktorý očakáva plat,1972 ale ako syn odpovedajúci na lásku toho, ktorý „prvý miloval nás“ (1 Jn 4, 19).

„Alebo sa odvraciame od zla zo strachu pred trestom a [potom] sa správame ako otroci; alebo, vyhľadávajúc odmenu za námahu, zachovávame prikázania pre svoj vlastný osoh a tým sa stávame podobnými námezdným robotníkom; alebo poslúchame pre samo mravné dobro a z lásky k nášmu zákonodarcovi..., a tak sa konečne správame ako synovia.“80

1829Ovocím lásky je radosť, pokoj a milosrdenstvo. Láska vyžaduje dobročinnosť a bratské napomínanie;2540 je dobrotivá, vzbudzuje vzájomnosť, je vždy nezištná a štedrá; je priateľstvom a spoločenstvom.

„Zavŕšením všetkých našich činov je láska. Tam je cieľ: kvôli nemu bežíme; k nemu bežíme; keď ho dosiahneme, nájdeme odpočinok.“81