Čnosti a milosť

1810Ľudské čnosti – nadobudnuté výchovou, vedomými a dobrovoľnými činmi a vytrvalosťou v neprestajne obnovovanom úsilí1266 – očisťuje a povznáša Božia milosť. S Božou pomocou stvárňujú charakter a robia konanie dobra ľahkým. Čnostný človek je šťastný, keď ich praktizuje.

1811Pre človeka zraneného hriechom nie je ľahké zachovať si morálnu rovnováhu. Kristov dar spásy nám udeľuje milosť potrebnú na to, aby sme vytrvali v úsilí o nadobudnutie čností.2015 Každý má stále prosiť o túto milosť svetla a sily, pristupovať k sviatostiam, spolupracovať s Duchom Svätým a nasledovať jeho vnuknutia, aby miloval dobro a vystríhal sa zla.

II. Teologálne („božské“) čnosti2086-20942656-2658

1812Ľudské čnosti sú zakorenené v teologálnych čnostiach, ktoré uspôsobujú schopnosti človeka, aby mohli mať účasť na Božej prirodzenosti.64 Teologálne čnosti sa totiž bezprostredne vzťahujú na Boha. Robia kresťanov schopnými žiť vo vzťahu s Najsvätejšou Trojicou.1266 Pôvodcom, dôvodom a predmetom teologálnych čností je jeden Boh v troch osobách.

1813Teologálne čnosti sú základom, dušou a charakteristickou vlastnosťou morálneho konania kresťana. Stvárňujú a oživujú všetky morálne čnosti. Boh ich vlieva veriacim do duše, aby sa stali schopnými konať ako jeho deti a zaslúžili si večný život. Teologálne čnosti sú zárukou prítomnosti a pôsobenia Ducha Svätého v schopnostiach človeka.2008 Teologálne čnosti sú tri: viera, nádej a láska.65

Viera142-175

1814Viera je teologálna čnosť, ktorou veríme v Boha a všetko, čo nám povedal a zjavil a čo nám svätá Cirkev predkladá veriť, pretože Boh je pravda sama. Vierou sa „človek slobodne celý oddáva Bohu“.66 506 Preto človek, ktorý verí, usiluje sa poznať a plniť Božiu vôľu: „Spravodlivý bude žiť z viery“ (Rim 1, 17). Živá viera je „činná skrze lásku“ (Gal 5, 6).

1815Dar viery ostáva v tom, kto proti nej nezhrešil.67 Ale „viera bez skutkov je mŕtva“ (Jak 2, 26). Viera bez nádeje a lásky nezjednocuje veriaceho naplno s Kristom a nerobí ho živým údom jeho tela.

1816Kristov učeník si nemá vieru len zachovať a z nej žiť, ale ju má aj vyznávať, s istotou o nej svedčiť a šíriť ju.2471 „Všetci ... majú byť pripravení vyznávať Krista pred ľuďmi a nasledovať ho na ceste kríža v prenasledovaniach, ktoré Cirkvi nikdy nechýbajú.“68 Služba viere a svedectvo o nej sú potrebné na spásu: „Každého, kto mňa vyzná pred ľuďmi, aj ja vyznám pred svojím Otcom, ktorý je na nebesiach. Ale toho, kto mňa zaprie pred ľuďmi, aj ja zapriem pred svojím Otcom, ktorý je na nebesiach“ (Mt 10, 32-33).

Nádej

1817Nádej je teologálna čnosť, ktorou túžime po nebeskom kráľovstve a po večnom živote ako po svojom šťastí,1024 pričom vkladáme svoju dôveru do Kristových prisľúbení a nespoliehame sa na svoje sily, ale na pomoc milosti Ducha Svätého. „Neochvejne sa držme nádeje, ktorú vyznávame, lebo verný je ten, ktorý dal prisľúbenie“ (Hebr 10, 23). Tohto Ducha Boh „na nás hojne vylial skrze Ježiša Krista, nášho Spasiteľa, aby sme, ospravodlivení jeho milosťou, boli podľa nádeje dedičmi večného života“ (Tít 3, 6-7).

1818Čnosť nádeje zodpovedá túžbe po šťastí,27 ktorú Boh vložil do srdca každého človeka; osvojuje si očakávania, ktoré podnecujú činnosť ľudí; očisťuje tieto očakávania, aby ich zamerala na nebeské kráľovstvo; ochraňuje pred malomyseľnosťou; je oporou vo chvíľach opustenosti; rozširuje srdce v očakávaní večnej blaženosti. Nadšenie vzbudené nádejou chráni pred egoizmom a vedie k radosti z kresťanskej lásky.

1819Kresťanská nádej preberá a završuje nádej vyvoleného národa; tá má svoj pôvod a vzor v nádeji Abraháma,146 ktorý bol v Izákovi obdarený splnením Božích prisľúbení a očistený skúškou obety.69 „On proti nádeji v nádeji uveril, že sa stane otcom mnohých národov“ (Rim 4, 18).