2840Pravda – a toho sa treba obávať –, tento prúd milosrdenstva nemôže preniknúť do nášho srdca, kým neodpustíme tým, čo nás urazili. Láska, podobne ako Kristovo telo, je nedeliteľná: nemôžeme milovať Boha, ktorého nevidíme, ak nemilujeme brata či sestru, ktorých vidíme.117 Ak odmietame odpustiť našim bratom a sestrám, naše srdce sa uzatvára a jeho tvrdosť ho robí nepriepustným pre Otcovu milosrdnú lásku.1864 Vyznaním hriechu sa však naše srdce otvára jeho milosti.

2841Táto prosba je taká dôležitá, že je jediná, ku ktorej sa Pán vracia v reči na vrchu a ju rozvíja.118 Človekovi je nemožné splniť túto základnú požiadavku tajomstva zmluvy. „Ale Bohu je všetko možné“ (Mt 19, 26).

„...Ako i my odpúšťame svojim vinníkom“

2842Toto „ako“ nie je v Ježišovom učení jediné: „Buďte dokonalí, ako je dokonalý váš nebeský Otec“ (Mt 5, 48). „Buďte milosrdní, ako je milosrdný váš Otec“ (Lk 6, 36). „Nové prikázanie vám dávam, aby ste sa milovali navzájom... ako som ja miloval vás“ (Jn 13, 34). Nie je možné zachovávať Pánovo prikázanie, ak by šlo o vonkajšie napodobňovanie božského vzoru. Ide však o živú a z „hĺbky srdca“ prameniacu účasť521 na svätosti, milosrdenstve a láske nášho Boha. Jedine Duch, ktorý je „náš život“,119 môže urobiť „naším“ to isté zmýšľanie, aké bolo v Kristovi Ježišovi.120 Vtedy sa jednota odpustenia stáva možnou, lebo si „navzájom“ odpúšťame, „ako“ nám „odpustil Boh v Kristovi“ (Ef 4, 32).

2843Tak sa stávajú životom slová o odpúšťaní, ktoré povedal Pán, láska, ktorá miluje až do krajnosti.121 Podobenstvo o nemilosrdnom sluhovi, ktoré završuje Pánovo učenie o ekleziálnom spoločenstve,122 sa končí týmito slovami: „Tak aj môj nebeský Otec urobí vám, ak neodpustíte zo srdca každý svojmu bratovi“ (Mt 18, 35). Veď práve tam, „v hĺbke srdca“,368 sa všetko zväzuje a rozväzuje. Nie je v našej moci už necítiť urážku a zabudnúť na ňu. Ale srdce, ktoré sa odovzdáva Duchu Svätému, pretvára ranu na súcit a očisťuje pamäť tým, že premieňa urážku na orodovanie.

2844Kresťanská modlitba ide až po odpustenie nepriateľom.123 2262 Premieňa učeníka tým, že ho pripodobňuje jeho učiteľovi. Odpustenie je vrcholom kresťanskej modlitby. Dar modlitby môže prijať iba srdce, ktoré je v súlade s Božím súcitom. Odpustenie svedčí aj o tom, že v našom svete je láska silnejšia ako hriech. Mučeníci včerajška i dneška vydávajú toto svedectvo o Ježišovi. Odpustenie je základnou podmienkou zmierenia124 Božích detí s ich Otcom a ľudí medzi sebou.125

2845Toto v podstate božské odpustenie nemá ani hranicu, ani mieru.126 1441 Ak ide o urážky (o „hriechy“ podľa Lk 11, 4 alebo o „dlhy“, či „viny“ podľa Mt 6, 12), všetci sme v skutočnosti vždy dlžníkmi: „Nebuďte nikomu nič dlžni, okrem toho, aby ste sa navzájom milovali“ (Rim 13, 8). Spoločenstvo Najsvätejšej Trojice je zdrojom a kritériom pravdivosti každého vzťahu.127 Prežívame ho v modlitbe, predovšetkým v Eucharistii:128

„Boh neprijíma obetu toho, kto žije v nesvornosti, a prikazuje mu vrátiť sa od oltára a zmieriť sa najprv s bratom, aby mierumilovnými prosbami mohol byť uzmierený aj Boh. Vzácnejšou obetou Bohu je náš pokoj, bratská svornosť a ľud zhromaždený v jednote Otca i Syna i Ducha Svätého.“129

VI. „Neuveď nás do pokušenia“

2846Táto prosba siaha ku koreňom predchádzajúcej, lebo naše hriechy sú ovocím súhlasu s pokušením. Prosíme nášho Otca, aby nás do neho „neuviedol“.164 Je ťažké preložiť jedným slovom grécky výraz, ktorý doslovne znamená „nedovoľ, aby sme prišli do pokušenia“,130 „nedopusť, aby sme podľahli pokušeniu“. „Veď Boha nemožno pokúšať na zlé a ani on sám nikoho nepokúša“ (Jak 1, 13); naopak, chce nás od pokušenia oslobodiť. Prosíme ho, aby nám nedovolil nastúpiť cestu, ktorá vedie k hriechu. Sme zatiahnutí do boja „medzi telom a Duchom“.2516 Táto prosba naliehavo prosí o Ducha rozoznávania a sily.

2847Duch Svätý nám umožňuje rozlišovať medzi skúškou, ktorá je nevyhnutná na rast vnútorného človeka131 a má za cieľ „osvedčenú čnosť“ (Rim 5, 3-5), a medzi pokušením, ktoré vedie k hriechu a smrti.132 Máme rozlišovať aj medzi „pokušením“ a „súhlasom“ s pokušením.2284 Rozlišovanie napokon odhaľuje klamstvo pokušenia: zdanlivo je jeho predmet dobrý, „na pohľad krásny a na poznanie vábivý“ (Gn 3, 6), kým jeho ovocím je v skutočnosti smrť.

„Boh nechce, aby niekto robil dobro akoby z nevyhnutnosti, ale dobrovoľne... No užitočnosť pokušenia je takáto: Nikto okrem Boha nevie, čo naša duša dostala [od neho], ani my sami; pokušenia to odhaľujú, aby nám viac nebolo skryté, akí sme, ale – keď spoznáme, čo sme – aby sme si uvedomili, či si želáme svoje nečnosti, a aby sme aj vzdávali vďaky za dobrá, ktoré nám pokušenia odhalili.“133

2848„Nebyť uvedený do pokušenia“ zahŕňa v sebe rozhodnutie srdca: „Kde je tvoj poklad, tam bude aj tvoje srdce... Nik nemôže slúžiť dvom pánom“ (Mt 6, 21. 24). „Ak žijeme v Duchu, podľa Ducha aj konajme“ (Gal 5, 25). V tomto „súhlase“ s Duchom Svätým nám Otec dáva silu.1808 „Skúška, ktorá na vás dolieha, je iba ľudská. A Boh je verný. On vás nedovolí skúšať nad vaše sily, ale so skúškou dá aj schopnosť, aby ste mohli vydržať“ (1 Kor 10, 13).

2849Takýto boj a takéto víťazstvo sú však možné iba v modlitbe. Ježiš svojou modlitbou víťazí nad Pokušiteľom už na začiatku134 a v poslednom zápase svojej smrteľnej úzkosti.135 Kristus nás v tejto prosbe k nášmu Otcovi spája so svojím bojom a so svojím smrteľným zápasom.540612 Nástojčivo pripomína bedlivosť srdca v spojení s jeho bedlivosťou.136 2612 Bedlivosť je „ostražitosť srdca“ a Ježiš za nás prosí Otca, aby nás zachoval vo svojom mene.137 Duch Svätý sa usiluje vzbudzovať v nás neprestajne túto bedlivosť.138 Táto prosba nadobúda celý svoj dramatický význam vo vzťahu k poslednému pokušeniu nášho pozemského boja; prosí o vytrvalosť až do konca.162 „Hľa, prichádzam ako zlodej. Blahoslavený, kto bedlí“ (Zjv 16, 15).