Kán. 1260 – Cirkev má vrodené právo vyžadovať od veriacich to, čo potrebuje na vlastné ciele.
Kán. 1261 – § 1. Veriaci majú právo odovzdávať časné majetky v prospech Cirkvi.
§ 2. Diecézny biskup je povinný pripomínať veriacim záväzok, o ktorom sa hovorí v kán. 222 § 1, a vhodným spôsobom na ňom nástojiť.
Kán. 1262 – Veriaci majú Cirkvi poskytovať pomoc vyžadovanými podporami podľa noriem vydaných konferenciou biskupov.
Kán. 1263
– Diecézny biskup po vypočutí ekonomickej rady a kňazskej rady má právo uložiť verejným právnickým osobám podliehajúcim jeho riadeniu pre potreby diecézy mierny príspevok, primeraný ich príjmom; ostatným fyzickým a právnickým osobám je mu dovolené len v prípade vážnej potreby a za tých istých podmienok uložiť mimoriadnu a miernu dávku pri neporušení partikulárnych zákonov a zvykov, ktoré mu udeľujú väčšie práva.1
Kán. 1264 – Ak právo neurčuje niečo iné, úlohou zhromaždenia biskupov provincie je:
1. určiť poplatky za úkony výkonnej moci, udeľujúcej nejakú milosť, alebo poplatky za vykonanie reskriptov Apoštolského stolca, ktoré má schváliť sám Apoštolský stolec;
2. určiť milodary z príležitosti vysluhovania sviatostí a svätenín.
Kán. 1265 – § 1. Pri neporušení práva žobravých rehoľníkov sa akejkoľvek súkromnej osobe, či už fyzickej, alebo právnickej, zakazuje bez písomného povolenia vlastného ordinára a miestneho ordinára zbierať milodary pre akúkoľvek nábožnú alebo cirkevnú ustanovizeň, alebo na akýkoľvek nábožný alebo cirkevný cieľ.
§ 2. Konferencia biskupov môže stanoviť normy, týkajúce sa zbierania milodarov, ktoré musia zachovávať všetci, nevynímajúc tých, ktorí sa z ustanovenia nazývajú a sú žobravými.
Kán. 1266 – Miestny ordinár môže prikázať, aby sa vo všetkých kostoloch a kaplnkách, aj v tých, ktoré patria rehoľným inštitútom a sú skutočne stále prístupné veriacim, zbieral osobitný milodar na určené farské, diecézne, národné alebo všeobecné podujatia, ktorý potom treba starostlivo zaslať diecéznej kúrii.
Kán. 1267 – § 1. Ak nie je zrejmý opak, predpokladá sa, že milodary, ktoré sa dávajú predstaveným alebo administrátorom ktorejkoľvek cirkevnej právnickej osoby, aj súkromnej, sú dané samej právnickej osobe.
§ 2. Milodary, o ktorých sa hovorí v § 1, nemožno odmietnuť, ak to nie je z oprávneného dôvodu a vo veciach väčšieho významu s dovolením ordinára, ak ide o verejnú právnickú osobu. Dovolenie tohto ordinára sa vyžaduje na prijímanie milodarov, ktoré sú zaťažené bremenom stanoveného spôsobu využívania alebo podmienkou, pri zachovaní predpisu kán. 1295.
§ 3. Milodary, ktoré dali veriaci na určitý cieľ, sa môžu použiť iba na tento cieľ.
Kán. 1268 – Vo veci časných majetkov Cirkev prijíma premlčanie ako spôsob nadobúdania a oslobodzovania podľa normy kán. 197-199.
Kán. 1269 – Posvätné veci, ak sú vo vlastníctve súkromných osôb, môžu premlčaním nadobudnúť súkromné osoby, ale nie je dovolené ich používať na profánne ciele, ak nestratili posvätenie alebo požehnanie; ale ak patria cirkevnej verejnej právnickej osobe, môže ich získať iba iná cirkevná verejná právnická osoba.
Kán. 1270 – Nehnuteľné veci, cenné hnuteľné veci, práva a žaloby, či osobné, alebo vecné, ktoré patria Apoštolskému stolcu, sa premlčiavajú po uplynutí sto rokov; tie, ktoré patria inej cirkevnej verejnej právnickej osobe, sa premlčiavajú po uplynutí tridsiatich rokov.
Kán. 1271 – Biskupi majú z dôvodu puta jednoty a dobročinnej lásky prispievať podľa možností svojej diecézy na zaobstaranie prostriedkov, ktoré Apoštolský stolec podľa časových okolností potrebuje, aby mohla riadne poskytovať službu celej Cirkvi.
Kán. 1272 – V krajinách, kde ešte existujú benefíciá v pravom zmysle, konferencii biskupov patrí, aby vhodnými normami, dohodnutými s Apoštolským stolcom a ním schválenými, riadila spravovanie týchto benefícií tak, aby sa príjmy, ba podľa možnosti i sám základ benefícií, postupne previedli na inštitúciu, o ktorej sa hovorí v kán. 1274 § 1.
Kán. 1273 – Rímsky veľkňaz je na základe primátu riadenia najvyšší správca a hospodár všetkých cirkevných majetkov.
Kán. 1274 – § 1. V každej diecéze má byť osobitná inštitúcia, ktorá má sústreďovať majetky alebo milodary s tým cieľom, aby bolo podľa normy kán. 281 postarané o materiálne zabezpečenie klerikov, ktorí vykonávajú službu v prospech diecézy, ak nie je o nich postarané ináč.
§ 2. Kde sociálna starostlivosť o klérus ešte nie je vhodne zriadená, konferencia biskupov sa má postarať, aby existovala inštitúcia, ktorá by sa dostatočne starala o sociálne zabezpečenie klerikov.
§ 3. V každej diecéze sa podľa potreby má ustanoviť spoločný fond, pomocou ktorého biskupi môžu zadosťučiniť záväzkom voči iným osobám slúžiacim Cirkvi a prispievať na rozličné potreby diecézy a pomocou ktorého by aj bohatšie diecézy mohli podporovať chudobnejšie.
§ 4. Podľa rozličných miestnych okolností sa ciele, o ktorých sa hovorí v § 2 a 3, môžu vhodnejšie dosiahnuť navzájom spojenými diecéznymi inštitúciami alebo spoluprácou, alebo aj primeraným združením, ustanoveným pre rozličné diecézy, ba aj pre celé územie konferencie biskupov.
§ 5. Tieto inštitúcie treba podľa možnosti ustanoviť tak, aby mali účinnosť aj v občianskom práve.
Kán. 1275 – Fond majetkov, pochádzajúcich z rozličných diecéz, sa spravuje podľa noriem vhodne dohodnutých biskupmi, ktorých sa to týka.
Kán. 1276 – § 1. Úlohou ordinára je starostlivo dozerať na spravovanie všetkých majetkov verejných právnických osôb, ktoré mu podliehajú, pri neporušení zákonných titulov, ktoré tomuto ordinárovi udeľujú väčšie práva.
§ 2. Ordinári majú pri zohľadnení práv, zákonných zvykov a okolností dbať, aby celú záležitosť spravovania cirkevných majetkov usporiadali vydaním osobitných inštrukcií v medziach univerzálneho a partikulárneho práva.
Kán. 1277 – Diecézny biskup, keď ide o úkony spravovania, ktoré so zreteľom na ekonomický stav diecézy majú väčší význam, musí vypočuť mienku ekonomickej rady a kolégia konzultorov; potrebuje však súhlas tejto rady, ako aj kolégia konzultorov na úkony mimoriadneho spravovania okrem prípadov zvlášť uvedených v univerzálnom práve alebo v zakladacích listinách. Úlohou konferencie biskupov je určiť, ktoré úkony treba považovať za úkony mimoriadneho spravovania.
Kán. 1278 – Okrem úloh, o ktorých sa hovorí v kán. 494 § 3 a 4, diecézny biskup môže ekonómovi zveriť úlohy, o ktorých sa hovorí v kán. 1276 § 1 a 1279 § 2.
Kán. 1279 – § 1. Spravovanie cirkevných majetkov patrí tomu, kto bezprostredne riadi osobu, ktorej patria tieto majetky, ak niečo iné neurčuje partikulárne právo, štatút alebo zákonný zvyk, pri neporušení práva ordinára zasiahnuť v prípade nedbanlivosti správcu.
§ 2. Ordinár, ktorému podlieha verejná právnická osoba, ktorá na základe práva alebo zakladacích listín alebo vlastného štatútu nemá svojich správcov, má na spravovanie jej majetkov prijať vhodné osoby na tri roky; ordinár ich môže vymenovať znova.
Kán. 1280 – Každá právnická osoba má mať svoju ekonomickú radu alebo aspoň dvoch poradcov, ktorí podľa normy štatútu majú pomáhať správcovi pri plnení úlohy.
Kán. 1281 – § 1. Pri zachovaní predpisov štatútu sú úkony správcov, ktoré presahujú hranice a spôsob riadneho spravovania, neplatné, ak skôr nedostali od ordinára písomné splnomocnenie.
§ 2. V štatúte sa majú určiť úkony, ktoré presahujú hranice a spôsob riadneho spravovania; ale ak sa o tejto veci v štatúte nehovorí, diecéznemu biskupovi patrí, aby po vypočutí mienky ekonomickej rady určil tieto úkony pre osoby, ktoré mu podliehajú.
§ 3. Právnická osoba nie je povinná sa zodpovedať za neplatné úkony správcov, iba vtedy a do tej miery, do akej z nich mala osoh. Sama právnická osoba však sa bude zodpovedať za nezákonné ale platné úkony správcov, pri neporušení jej práva na žalobu alebo na rekurz proti správcom, ktorí jej spôsobili škody.
Kán. 1282 – Všetci, tak klerici ako aj laici, ktorí majú zo zákonného titulu účasť na spravovaní cirkevných majetkov, sú povinní svoje úlohy plniť v mene Cirkvi podľa normy práva.
Kán. 1283 – Skôr ako správcovia prevezmú svoju úlohu:
1. musia pred ordinárom alebo jeho delegátom pod prísahou sľúbiť, že budú dobre a verne spravovať;
2. má sa vyhotoviť presný a podrobný a nimi samými podpísaný inventár vecí nehnuteľných, hnuteľných, tak cenných ako aj akokoľvek patriacich medzi kultúrne bohatstvo, alebo iných s ich opisom a ohodnotením a vyhotovený sa má preskúmať;
3. jeden exemplár tohto inventára sa má uchovávať v archíve správy, druhý v archíve kúrie; v obidvoch sa má zaznačiť akákoľvek zmena, ktorou by majetok prípadne prešiel.
Kán. 1284 – § 1. Všetci správcovia sú povinní plniť svoju úlohu so starostlivosťou dobrého hospodára.
§ 2. Preto musia:
1. dozerať, aby sa majetky zverené do ich starostlivosti nijakým spôsobom nestratili alebo neutrpeli škodu; s tým cieľom, keď je to potrebné, majú uzatvárať poistné zmluvy;
2. starať sa, aby vlastníctvo cirkevných majetkov bolo zabezpečené občiansky platnými spôsobmi;
3. zachovávať predpisy tak kánonického, ako aj občianskeho práva, alebo tie, ktoré uložil zakladateľ alebo darca, alebo zákonná autorita, a predovšetkým dbať, aby z nezachovávania občianskych zákonov nevzišla Cirkvi škoda;
4. príjmy z majetkov a výnosy presne a v pravom čase vyžadovať a prijaté bezpečne uchovávať a nakladať s nimi podľa úmyslu zakladateľa alebo podľa zákonných noriem;
5. v stanovenom čase uhradiť splatné úroky z pôžičky alebo hypotéky a starať sa, aby v príhodnom čase bola vrátená sama hlavná suma dlhu;
6. peniaze, ktoré zostanú po zaplatení výdavkov a môžu byť užitočne investované, so súhlasom ordinára použiť na ciele právnickej osoby;
7. mať dobre vedené knihy príjmov a výdavkov;
8. na konci každého roka zostaviť výkaz o spravovaní;
9. doklady a listiny, na ktorých sa zakladajú práva Cirkvi alebo inštitúcie na majetky, riadne usporiadať a v primeranom a vhodnom archíve chrániť; avšak ich autentické odpisy, kde je to ľahko možné, uložiť v archíve kúrie.
§ 3. Naliehavo sa odporúča, aby správcovia každý rok zostavovali prehľady príjmov a výdavkov; ponecháva sa však na partikulárne právo, aby ich prikázalo a podrobnejšie určilo spôsoby, ako sa majú zostavovať.
Kán. 1285 – Správcovia smú dávať dary z hnuteľných majetkov, ktoré nepatria k trvalému majetku, na nábožné ciele alebo na ciele kresťanskej dobročinnej lásky len v medziach riadneho spravovania.
Kán. 1286 – Správcovia majetkov:
1. pri zamestnávaní pracovných síl majú presne zachovávať aj občianske zákony, týkajúce sa práce a sociálneho života, podľa zásad predkladaných Cirkvou;
2. tým, ktorí vykonávajú prácu podľa dohody, majú dávať spravodlivú a poctivú mzdu, tak aby mohli primerane zabezpečiť potreby svoje aj svojich rodín.
Kán. 1287 – § 1. Klerickí, ako aj laickí správcovia akýchkoľvek cirkevných majetkov, ktoré nie sú zákonne vyňaté spod riadiacej moci diecézneho biskupa, sú povinní každoročne predložiť vyúčtovanie miestnemu ordinárovi, ktorý ho má odovzdať na preskúmanie ekonomickej rade; opačný zvyk je zavrhnutý.
§ 2. Správcovia majú veriacim predkladať vyúčtovanie o majetkoch, ktoré veriaci darovali Cirkvi, podľa noriem, ktoré má stanoviť partikulárne právo.
Kán. 1288 – Správcovia nemajú v mene verejnej právnickej osoby začínať spor na občianskom súde ani na ňom svedčiť, ak na to nedostali písomné povolenie vlastného ordinára.
Kán. 1289 – Hoci správcovia nie sú povinní vykonávať spravovanie z titulu cirkevného úradu, prevzatej úlohy sa nemôžu svojvoľne vzdať; ak zo svojvoľného vzdania utrpí Cirkev škodu, sú povinní ju nahradiť.