Kán. 1290 – To, čo občianske právo stanovuje na danom území o zmluvách tak vo všeobecnosti, ako aj jednotlivo a o platbách, má sa s tými istými účinkami zachovávať v kánonickom práve vo veciach, ktoré podliehajú riadiacej moci Cirkvi, ak sa nepriečia Božiemu právu, alebo sa kánonickým právom neurčuje niečo iné, pri zachovaní predpisu kán. 1547.
Kán. 1291 – Na platné scudzenie majetkov, ktoré na základe zákonnej asignácie tvoria trvalý majetok verejnej právnickej osoby a ktorých hodnota presahuje sumu vymedzenú právom, sa vyžaduje dovolenie autority, kompetentnej podľa normy práva.
Kán. 1292 – § 1. Pri neporušení predpisu kán. 638 § 3, keď sa hodnota majetkov, ktoré sa navrhujú na scudzenie, pohybuje medzi najnižšou a najvyššou sumou, ktorú má určiť konferencia biskupov pre svoju oblasť, kompetentnú autoritu, ak ide o právnické osoby, ktoré nepodliehajú diecéznemu biskupovi, určuje vlastný štatút; ináč kompetentnou autoritou je diecézny biskup so súhlasom ekonomickej rady a kolégia konzultorov, ako aj tých, ktorých sa to týka. Ich súhlas potrebuje diecézny biskup aj na scudzenie majetkov diecézy.
§ 2. Ale ak ide o veci, ktorých hodnota presahuje najvyššiu sumu, alebo o veci darované Cirkvi sľubom, alebo cenné z umeleckého alebo historického hľadiska, k platnosti scudzenia sa okrem toho vyžaduje aj dovolenie Svätého stolca.
§ 3. Ak vec, ktorá sa má scudziť, je deliteľná, v žiadosti o dovolenie scudzenia sa musia uviesť časti, scudzené predtým; ináč je dovolenie neplatné.
§ 4. Tí, ktorí sa musia zúčastniť na scudzovaní majetkov radou alebo súhlasom, nemajú dávať radu alebo súhlas, ak predtým neboli presne oboznámení tak s ekonomickým stavom právnickej osoby, ktorej majetky sa navrhujú na scudzenie, ako aj so scudzeniami už uskutočnenými.
Kán. 1293 – § 1. Na scudzenie majetkov, ktorých hodnota presahuje určenú minimálnu sumu, sa okrem toho vyžaduje:
1. oprávnený dôvod, akým je naliehavá potreba, zjavná osožnosť, nábožnosť, dobročinná láska alebo iný vážny pastoračný dôvod;
2. ohodnotenie veci, ktorá sa má scudziť, písomne dané znalcami.
§ 2. Majú sa zachovať aj iné ochranné opatrenia, predpísané zákonnou autoritou, aby sa vyhlo škode pre Cirkev.
Kán. 1294 – § 1. Vec sa spravidla nesmie scudziť za cenu nižšiu, aká sa uvádza v ohodnotení.
§ 2. Peniaze získané scudzením sa majú alebo opatrne investovať na osoh Cirkvi, alebo sa majú rozumne použiť v zhode s cieľmi scudzenia.
Kán. 1295 – Požiadavky podľa normy kán. 1291-1294, ktorým treba prispôsobiť aj štatút právnických osôb, sa musia dodržiavať nielen pri scudzovaní, ale aj v akejkoľvek záležitosti, ktorou sa majetkový stav právnickej osoby môže zhoršiť.
Kán. 1296 – Ak boli cirkevné majetky scudzené bez potrebných kánonických náležitostí, ale scudzenie je občiansky platné, kompetentná autorita má po zrelom uvážení všetkého rozhodnúť, či a akú žalobu, totiž osobnú alebo vecnú, kto a proti komu má podať na ochranu práv Cirkvi.
Kán. 1297 – Je úlohou konferencie biskupov so zreteľom na miestne okolnosti stanoviť normy o prenajímaní cirkevných majetkov, najmä o povolení, ktoré treba dostať od kompetentnej cirkevnej autority.
Kán. 1298 – Ak nejde o vec veľmi malého významu, cirkevné majetky sa bez osobitného písomného povolenia kompetentnej autority nemôžu predávať ani prenajímať vlastným správcom ani ich príbuzným až do štvrtého stupňa pokrvnosti alebo príbuzenstva.
Kán. 1299 – § 1. Kto na základe prirodzeného a kánonického práva môže slobodne disponovať svojimi majetkami, môže odkázať majetky na nábožné ciele buď úkonom medzi živými, alebo úkonom pre prípad smrti.
§ 2. Pri odkazovaní pre prípad smrti pre dobro Cirkvi sa podľa možnosti majú zachovať náležitosti občianskeho práva; ak boli opomenuté, dedičom sa musí pripomenúť povinnosť, ktorou sú viazaní splniť vôľu poručiteľa.
Kán. 1300 – Zákonne prijaté odkazy veriacich, ktorí buď úkonom medzi živými alebo úkonom pre prípad smrti dávajú alebo zanechávajú svoje majetky na nábožné ciele, sa majú veľmi starostlivo plniť aj vzhľadom na spôsob spravovania a užívania majetkov pri zachovaní predpisu kán. 1301 § 3.
Kán. 1301 – § 1. Vykonávateľom všetkých nábožných odkazov tak pre prípad smrti, ako aj medzi živými je ordinár.
§ 2. Na základe tohto práva ordinár môže a musí dozerať, a to aj pomocou vizitácie, aby sa nábožné odkazy plnili, a iní vykonávatelia po splnení úlohy sú mu povinní predkladať vyúčtovanie.
§ 3. Klauzuly pridané k posledným odkazom, ktoré odporujú tomuto právu ordinára, sa majú považovať za nepripojené.
Kán. 1302 – § 1. Kto prijal majetky na nábožné ciele buď úkonom medzi živými alebo závetom ako zverené do spravovania, musí o tomto zverení do spravovania upovedomiť ordinára a oznámiť mu všetky takéto hnuteľné alebo nehnuteľné majetky s pripojenými bremenami; ak to darca výslovne a úplne zakázal, zverenie do spravovania nemá prijať.
§ 2. Ordinár musí požadovať, aby majetky zverené do spravovania boli bezpečne investované, a takisto dozerať na vykonávanie nábožného odkazu podľa normy kán. 1301.
§ 3. Keď ide o majetky zverené do spravovania nejakému členovi rehoľného inštitútu alebo spoločnosti apoštolského života, ak totiž majetky sú určené miestu alebo diecéze, alebo ich obyvateľom, alebo na pomoc nábožným cieľom, ordinárom, o ktorom sa hovorí v § 1 a 2, je miestny ordinár; ináč je ním vyšší predstavený v klerickom inštitúte pápežského práva a v klerických spoločnostiach apoštolského života pápežského práva alebo vlastný ordinár tohto člena v iných rehoľných inštitútoch.
Kán. 1303 – § 1. Pod pomenovaním nábožné základiny v práve vystupujú:
1. samostatné nábožné základiny, čiže zoskupenia vecí, určené na ciele, o ktorých sa hovorí v kán. 114 § 2 a ktoré kompetentná cirkevná autorita zriadila ako právnickú osobu;
2. nesamostatné nábožné základiny, čiže časné majetky, dané akýmkoľvek spôsobom verejnej právnickej osobe s bremenom, aby sa dlhší čas, ktorý má vymedziť partikulárne právo, z ročných príjmov slávili omše a vykonávali iné vopred určené cirkevné činnosti, alebo sa ináč dosahovali ciele, o ktorých sa hovorí v kán. 114 § 2.
§ 2. Ak majetky nesamostatnej nábožnej základiny boli zverené právnickej osobe, ktorá podlieha diecéznemu biskupovi, po uplynutí času musia byť určené inštitúcii, o ktorej sa hovorí v kán. 1274 § 1, ak zakladateľ výslovne neprejavil inú vôľu; ináč pripadajú samej právnickej osobe.
Kán. 1304 – § 1. Aby právnická osoba mohla základinu platne prijať, vyžaduje sa písomné povolenie ordinára; ordinár ho nemá dať, kým zákonne nezistil, že právnická osoba môže zadosťučiniť tak novému bremenu, ktoré má prijať, ako aj už prijatým bremenám; obzvlášť sa má starať, aby príjmy úplne zodpovedali pripojeným bremenám podľa obyčaje miesta alebo oblasti.
§ 2. Ďalšie podmienky na ustanovenie a prijatie základín má určiť partikulárne právo.
Kán. 1305 – Peniaze a hnuteľné majetky, ktoré sú poukázané ako dar, sa majú ihneď uložiť na bezpečnom mieste, ktoré má schváliť ordinár, s tým cieľom, aby sa tieto peniaze alebo hodnota hnuteľných majetkov chránili a aby sa čím skôr podľa rozumného úsudku tohto ordinára, po vypočutí mienky tých, ktorých sa to týka, a vlastnej ekonomickej rady, opatrne a užitočne investovali na prospech základiny s výslovnou zmienkou o jednotlivých bremenách.
Kán. 1306 – § 1. Základiny založené aj ústne sa majú písomne zaznamenať.
§ 2. Jeden exemplár listiny sa má bezpečne uchovávať v archíve kúrie, druhý v archíve právnickej osoby, ktorej základina patrí.
Kán. 1307 – § 1. Pri zachovaní predpisov kán. 1300-1302 a 1287 sa má vyhotoviť zoznam bremien, ktoré ukladajú nábožné základiny, a vyložiť na viditeľnom mieste, aby záväzky, ktoré treba plniť, neupadli do zabudnutia.
§ 2. Okrem knihy, o ktorej sa hovorí v kán. 958 § 1, má sa viesť aj druhá kniha a uchovávať u farára alebo rektora, do ktorej sa majú zaznamenávať jednotlivé bremená, ich plnenie a almužny.
Kán. 1308
– § 1. Zníženie omšových záväzkov, ktoré sa má vykonať iba z oprávneného a nevyhnutného dôvodu, je vyhradené diecéznemu biskupovi a najvyššiemu moderátorovi klerického inštitútu zasväteného života alebo klerickej spoločnosti apoštolského života.2
§ 2. Diecézny biskup má oprávnenie znížiť omše z odkazov, ktoré sú samostatné, kvôli poklesu výnosov a kým tento dôvod trvá vzhľadom na zákonne platnú výšku milodaru v diecéze, len keď niet nikoho, kto by bol viazaný povinnosťou a účinne by mohol byť prinútený zvýšiť milodar.
§ 3. Jemu patrí oprávnenie znížiť záväzky čiže omše z odkazov, zaťažujúce cirkevnú inštitúciu, ak sa výnosy stali nedostačujúce na primerané dosiahnutie cieľa vlastného tejto inštitúcii.
§ 4. Najvyšší moderátor klerického inštitútu zasväteného života alebo klerickej spoločnosti apoštolského života má tie isté právomoci, o ktorých sa hovorí v §§ 2 a 3.
Kán. 1309 – Tým istým autoritám, o ktorých sa hovorí v kán. 1308, okrem toho prislúcha moc z primeraného dôvodu preložiť omšové záväzky na iné dni, kostoly alebo oltáre odlišné od tých, ktoré sú stanovené v základinách.
Kán. 1310
– § 1. Zníženie, zmiernenie a zámena odkazov veriacich na nábožné ciele môžu byť vykonané ordinárom iba z oprávneného a nevyhnutného dôvodu, po vypočutí tých, ktorých sa to týka a vlastnej ekonomickej rady, ako aj pri zachovaní, čo možno najlepším spôsobom, vôle zakladateľa.3
§ 2. V ostatných prípadoch sa treba obrátiť na Apoštolský stolec.
Kán. 1311 – § 1. Cirkev má vrodené a vlastné právo trestnými sankciami postihovať veriacich, ktorí spáchali delikty.
§ 2. Ten, kto stojí na čele v Cirkvi, má s pastoračnou láskou, príkladom života, radou a povzbudením a ak je to potrebné aj uložením alebo vyhlásením trestov, chrániť a podporovať dobro samotného spoločenstva a jednotlivých veriacich a to podľa predpisov zákona, ktoré sa má vždy uplatňovať s kánonickou miernosťou a to so zreteľom na obnovenie spravodlivosti, nápravu vinníka a odstránenie pohoršenia.
Kán. 1312 – § 1. Trestné sankcie v Cirkvi sú:
1. medicinálne tresty čiže cenzúry, ktoré sa uvádzajú v kán. 1331-1333;
2. odpykávacie tresty, o ktorých sa hovorí v kán. 1336.
§ 2. Zákon môže stanoviť iné odpykávacie tresty, ktoré veriaceho pozbavujú nejakého duchovného alebo časného dobra a zodpovedajú nadprirodzenému cieľu Cirkvi.
§ 3. Okrem toho sa používajú trestné liečivé prostriedky a prostriedky pokánia stanovené v kánonoch 1339 a 1340, tie prvé najmä na predchádzanie deliktov a tie druhé skôr na nahradenie alebo zväčšenie trestu.
Kán. 1313 – § 1. Ak sa po spáchaní deliktu zákon zmení, treba uplatniť zákon priaznivejší pre vinníka.
§ 2. Ak neskorší zákon zrušuje zákon alebo aspoň trest, trest ihneď zaniká.
Kán. 1314 – Trest je spravidla trestom na základe rozsudku, ktorý treba vyniesť, takže vinníka neviaže, ak nebol ešte uložený; je však aj trest na základe vopred vyneseného rozsudku, takže sa doň upadá samým činom spáchania deliktu, ak to zákon alebo príkaz výslovne stanovuje.
Kán. 1315 – § 1. Kto má moc vydávať trestné zákony, môže tiež svojimi zákonmi prostredníctvom primeraného trestu chrániť aj Boží zákon.
§ 2. Nižší zákonodarca so zreteľom na kánon 1317 môže tiež:
1. chrániť primeraným trestom v medziach svojej kompetencie vzhľadom na územie alebo osoby zákon vydaný vyššou autoritou;
2. pridať k trestom, ktoré za nejaký delikt stanovil univerzálny zákon aj ďalšie tresty;
3. určiť alebo urobiť záväzným trest, ktorý stanovil univerzálny zákon ako neurčitý alebo fakultatívny.
§ 3. Zákon sám môže určiť trest alebo jeho určenie ponechať na rozumné uváženie sudcu.
Kán. 1316 – Diecézni biskupi majú dbať, aby sa podľa možnosti v tom istom štáte alebo v tej istej oblasti vynášali rovnaké trestné zákony.
Kán. 1317 – Tresty sa majú stanovovať do takej miery, do akej sú naozaj nevyhnutné na vhodnejšie zabezpečenie cirkevnej disciplíny. Avšak prepustenie z klerického stavu nemôže stanoviť nižší zákonodarca.
Kán. 1318 – Nemajú sa stanovovať tresty na základe vopred vyneseného rozsudku, ak to azda nie je za niektoré jednotlivé zlomyseľné delikty, ktoré môžu buď vyvolať vážnejšie pohoršenie, alebo ich nemožno účinnejšie potrestať trestami na základe rozsudku, ktorý treba vyniesť; avšak cenzúry, najmä exkomunikácia, sa nemajú stanovovať, iba ak s najväčšou umiernenosťou a len za delikty osobitnej závažnosti.
Kán. 1319 – § 1. Do akej miery môže niekto na základe riadiacej moci na vonkajšom fóre vydávať príkazy podľa predpisov kánonov 48-58, do takej miery môže aj prostredníctvom príkazu pohroziť určenými trestami s výnimkou trvalých odpykávacích trestov.
§ 2. Ak sa má po zrelom uvážení záležitosti vydať trestný príkaz, má sa zachovať to, čo je stanovené v kánonoch 1317 a 1318.