Kán. 1320 – Miestny ordinár môže rehoľníkov postihovať trestami vo všetkom, v čom mu podliehajú.
Kán. 1321 – § 1. Každý je považovaný za nevinného, dokiaľ sa nedokáže opak.
§ 2. Nikto nie je trestaný, ak vonkajšie porušenie zákona alebo príkazu, ktorého sa dopustil, nie je mu vážne pripočítateľné na základe zlého úmyslu alebo viny.
§ 3. Trest stanovený zákonom alebo príkazom sa vzťahuje na toho, kto uvážene porušil zákon alebo príkaz; kto to však urobil zo zanedbania náležitej pozornosti, netrestá sa, ak zákon alebo príkaz neurčuje ináč.
§ 4. Keď nastalo vonkajšie porušenie, pripočítateľnosť sa predpokladá, ak nie je zjavné niečo iné.
Kán. 1322 – Tí, ktorým trvalo chýba používanie rozumu, považujú sa za neschopných spáchať delikt, hoci zákon alebo príkaz porušili vtedy, keď sa zdali zdraví.
Kán. 1323 – Nijakému trestu nepodlieha ten, kto vtedy, keď porušil zákon alebo príkaz:
1. ešte nezavŕšil šestnásty rok života;
2. bez vlastnej viny nevedel, že porušuje zákon alebo príkaz; na roveň neznalosti sa kladie nepozornosť a omyl;
3. konal na základe fyzického násilia alebo náhody, ktorú nemohol predvídať alebo predvídanú nemohol odvrátiť;
4. konal prinútený veľkým strachom, hoci len relatívne veľkým, alebo z nevyhnutnosti, či pre veľkú nepríjemnosť, ak len skutok nie je vnútorne zlý alebo nespôsobuje škodu dušiam;
5. konal v legitímnej obrane seba alebo iného proti nespravodlivému útočníkovi a zachoval náležitú mieru;
6. chýbalo mu používanie rozumu, pri zachovaní predpisov kán. 1324 § 1, bod 2 a 1326 § 1, bod 4;
7. bez vlastnej viny sa domnieval, že ide o niektorú z okolností, o ktorých sa hovorí v bode 4 alebo 5.
Kán. 1324 – § 1. Porušovateľ nie je vyňatý z trestu, ale trest stanovený zákonom alebo príkazom sa musí zmierniť alebo namiesto neho použiť pokánie, ak delikt spáchal:
1. ten, kto mal iba nedokonalé používanie rozumu;
2. ten, komu chýbalo používanie rozumu pre opitosť alebo iné podobné rozrušenie mysle, ktoré si zavinil, pri zachovaní predpisu kán. 1326 § 1, bod 4;
3. pre silné vzplanutie vášne, ktoré však nepredchádzalo a neprekazilo všetko rozhodovanie mysle a súhlas vôle, a len keď sama vášeň nebola chcene vyvolaná alebo živená;
4. neplnoletý, ktorý dovŕšil šestnásty rok života;
5. ten, kto bol prinútený veľkým strachom, hoci len relatívne veľkým, alebo z nevyhnutnosti, či pre veľkú nepríjemnosť, ak delikt je vnútorne zlý alebo spôsobuje škodu duší;
6. ten, kto konal v legitímnej obrane seba alebo iného proti nespravodlivému útočníkovi, ale nezachoval náležitú mieru;
7. na tom, kto ho hrubo a nespravodlivo provokuje;
8. ten, kto sa mylne, ale z vlastnej viny domnieval, že ide o niektorú z okolností, o ktorých hovorí kán. 1323, bod 4 alebo 5;
9. ten, kto bez vlastnej viny nevedel, že k zákonu alebo príkazu je pripojený trest;
10. ten, kto konal bez plnej pripočítateľnosti, len keď zostala vážna.
§ 2. To isté môže urobiť sudca, ak existuje nejaká iná okolnosť, ktorá zmenšuje závažnosť deliktu.
§ 3. V okolnostiach, o ktorých sa hovorí v § 1, vinník nepodlieha trestu na základe vopred vyneseného rozsudku; avšak môžu mu byť uložené miernejšie tresty alebo uplatnené pokánie aby sa spamätal alebo aby sa odstránilo pohoršenie.
Kán. 1325 – Hrubá alebo nedbanlivá alebo predstieraná neznalosť sa nikdy nemôže brať do úvahy pri uplatňovaní predpisov kán. 1323 a 1324.
Kán. 1326 – § 1. Sudca má uložiť väčší trest, než stanovuje zákon alebo príkaz:
1. tomu, kto po odsúdení alebo po vyhlásení trestu tak pokračuje v páchaní deliktov, že z okolností možno rozumne usudzovať o jeho zatvrdilosti v zlej vôli;
2. tomu, kto má nejakú hodnosť, alebo kto zneužil svoju autoritu alebo úrad na spáchanie deliktu;
3. vinníkovi, ktorý, v prípade trestu stanoveného za delikt z nedbanlivosti, následok predvídal, a predsa na to, aby sa mu vyhol, zanedbal opatrenia, ktoré by bol vykonal každý starostlivý človek.
4. tomu, kto spáchal delikt v stave opitosti alebo iného rozrušenia mysle, ak boli spôsobené zámerne aby sa spáchal alebo ospravedlnil delikt alebo so zámerne vyvolanou alebo živenou vášňou.
§ 2. Ak bol trest stanovený na základe vopred vyneseného rozsudku, v prípadoch, o ktorých sa hovorí v § 1, možno pridať ešte iný trest alebo pokánie.
§ 3. V tých istých prípadoch ak bol trest stanovený ako fakultatívny, stáva sa záväzný.
Kán. 1327 – Partikulárny zákon môže okrem prípadov uvedených v kán. 1323-1326 stanoviť iné oslobodzujúce, poľahčujúce alebo priťažujúce okolnosti buď všeobecnou normou, alebo pre jednotlivé delikty. Takisto sa v príkaze môžu stanoviť okolnosti, ktoré od trestu stanoveného príkazom oslobodzujú alebo ho poľahčujú alebo priťažujú.
Kán. 1328 – § 1. Kto na spáchanie deliktu niečo vykonal alebo zanedbal a predsa nezávisle od svojej vôle delikt nedokonal, nie je viazaný trestom, stanoveným za dokonaný delikt, ak zákon alebo príkaz neurčuje ináč.
§ 2. Ale ak úkony alebo zanedbania svojou povahou vedú k vykonaniu deliktu, páchateľ môže byť podrobený pokániu alebo trestnému liečivému prostriedku, ak z vlastnej vôle neupustil od začatého páchania deliktu. Ale ak vzniklo pohoršenie alebo iná vážna škoda, alebo veľké nebezpečenstvo, páchateľ, hoci prestal sám od seba, môže byť potrestaný spravodlivým trestom, ale ľahším, než aký je stanovený za dokonaný delikt.
Kán. 1329 – § 1. Ak pre hlavného páchateľa sú stanovené tresty na základe rozsudku, ktorý sa má vyniesť, tí, ktorí na základe spoločného úmyslu spáchať delikt spolupracujú na spáchaní deliktu a v zákone alebo príkaze sa výslovne nespomínajú, podliehajú tým istým alebo iným trestom tej istej alebo menšej veľkosti,
§ 2. Do trestu na základe vopred vyneseného rozsudku spojeného s deliktom upadajú spolupáchatelia, ktorí v zákone alebo príkaze nie sú uvedení, ak bez ich pričinenia by delikt nebol spáchaný a trest je takej povahy, že ich môže postihnúť; ináč môžu byť potrestaní trestami na základe rozsudku, ktorý treba vyniesť.
Kán. 1330 – Delikt, ktorý spočíva vo vyhlásení alebo v inom prejave vôle, náuky alebo vedy, treba považovať za nedokonaný, ak toto vyhlásenie alebo tento prejav nikto neprijal.
Kán. 1331 – § 1. Exkomunikovanému sa zakazuje:
1. sláviť Eucharistiu a ostatné sviatosti;
2. prijímať sviatosti;
3. vysluhovať sväteniny a sláviť ostatné obrady liturgického kultu;
4. mať akúkoľvek aktívnu účasť vo vyššie uvedených sláveniach;
5. vykonávať cirkevné úrady, úlohy, služby a funkcie;
6. vykonať úkony riadenia.
§ 2. Ak je exkomunikácia uložená na základe rozsudku, ktorý treba vyniesť alebo je na základe vopred vyneseného rozsudku vyhlásená, vinník:
1. ak by chcel konať proti predpisu § 1, body 1-4, treba mu v tom zabrániť alebo od liturgického úkonu upustiť, ak tomu neprekáža vážny dôvod;
2. neplatne vykoná tie úkony riadenia, ktoré sú podľa normy § 1, bod 6, nedovolené;
3. má zakázané používať predtým udelené privilégiá;
4. nenadobudne odmeny, ktoré má na základe čisto cirkevného dôvodu;
5. je neschopný nadobudnúť úrady, úlohy, služby, funkcie, práva, privilégiá, a čestné tituly.
Kán. 1332 – § 1. – Postihnutý interdiktom je viazaný zákazmi, o ktorých sa hovorí v kán. 1331 § 1, body 1-4.
§ 2. Zákon alebo príkaz však môže vymedziť interdikt takým spôsobom, aby boli vinníkovi zakázané iba niektoré jednotlivé úkony, o ktorých sa hovorí v kánone 1331 § 1, body 1-4 alebo niektoré jednotlivé práva.
§ 3. Aj v prípade interdiktu sa má zachovať predpis kánona 1331 § 2, bod 1.
Kán. 1333 – § 1. Suspenzia zakazuje:
1. všetky, alebo niektoré úkony moci posvätného stavu;
2. všetky, alebo niektoré úkony riadiacej moci;
3. vykonávanie všetkých, alebo niektorých práv alebo úloh spojených s úradom.
§ 2. V zákone alebo príkaze sa môže stanoviť, že po vynesení odsudzujúceho alebo vyhlasujúceho rozsudku alebo dekrétu suspendovaný nemôže platne robiť úkony riadenia.
§ 3. Zákaz nikdy nepostihuje:
1. úrady alebo riadiacu moc, ktoré nepodliehajú moci predstaveného stanovujúceho trest;
2. právo na bývanie, ak ho vinník má z dôvodu úradu;
3. právo spravovať majetky, ktoré azda patria k úradu suspendovaného, ak trest je na základe vopred vyneseného rozsudku.
§ 4. Suspenzia zakazujúca poberať požitky, plat, dôchodky alebo iné podobné príjmy prináša so sebou záväzok vrátiť všetko, čo nie je legitímne, hoci aj dobromyseľne prijaté.
Kán. 1334 – § 1. Rozsah suspenzie v medziach stanovených predchádzajúcim kánonom sa určuje buď samým zákonom alebo príkazom, alebo rozsudkom či dekrétom, ktorým sa trest ukladá.
§ 2. Zákon, nie však príkaz môže stanoviť suspenziu na základe vopred vyneseného rozsudku bez pripojenia akéhokoľvek vymedzenia alebo obmedzenia; takýto trest má všetky účinky, ktoré sa uvádzajú v kán. 1333 § 1.
Kán. 1335 – § 1. Ak kompetentná autorita ukladá alebo vyhlasuje cenzúru v súdnom procese alebo mimosúdnym dekrétom, môže tiež uložiť odpykávacie tresty, ktoré považuje za nevyhnutné na nápravu spravodlivosti a odstránenie pohoršenia.
§ 2. Ak cenzúra zakazuje sláviť sviatosti alebo sväteniny alebo robiť úkony moci, zákaz sa pozastavuje, kedykoľvek je to nevyhnutné na pomoc veriacim, nachádzajúcim sa v nebezpečenstve smrti; ale ak cenzúra na základe vopred vyneseného rozsudku nie je vyhlásená, zákaz sa okrem toho pozastavuje, kedykoľvek veriaci žiada sviatosť alebo sväteninu alebo úkon riadiacej moci; žiadať to je dovolené z akéhokoľvek oprávneného dôvodu.
Kán. 1336 – § 1. Odpykávacie tresty, ktoré môžu postihnúť páchateľa deliktu buď natrvalo alebo na určitý čas, alebo na nevymedzený čas, okrem iných, ktoré prípadne stanovil zákon, sú tie, ktoré sú uvedené v § 2-5.
§ 2. Príkaz:
1. pobytu na určitom mieste alebo území;
2. zaplatiť pokutu, čiže finančnú sumu na ciele Cirkvi a to podľa pravidiel stanovených konferenciou biskupov.
§ 3. Zákaz:
1. pobytu na určitom mieste alebo území;
2. vykonávať kdekoľvek alebo na určitom mieste alebo území alebo mimo nich všetky alebo niektoré úrady, úlohy, služby alebo funkcie alebo iba niektoré úkony súvisiace s úradom alebo úlohami;
3. konať všetky alebo niektoré úkony moci posvätného stavu;
4. konať všetky alebo niektoré úkony riadiacej moci;
5. vykonávať nejaké právo alebo privilégium alebo používať insígnie alebo tituly;
6. používať aktívny alebo pasívny hlas v kánonických voľbách alebo mať účasť s hlasovacím právom v cirkevných radách alebo kolégiách;
7. nosiť cirkevné alebo rehoľné rúcho.
§ 4. Pozbavenie:
1. všetkých alebo niektorých úradov, úloh, služieb alebo funkcií alebo iba niektorých úkonov súvisiacich s úradom alebo úlohami;
2. splnomocnenia spovedať alebo kázať;
3. delegovanej riadiacej moci;
4. nejakého práva alebo privilégia alebo insígnie alebo titulu;
5. úplnej alebo čiastočnej cirkevnej remunerácie podľa pravidiel stanovených konferenciou biskupov, pri zachovaní toho, čo je predpísané kán. 1350 § 1.
§ 5. Prepustenie z klerického stavu.
Kán. 1337 – § 1. Zákaz pobytu na určitom mieste alebo území môže postihnúť tak klerikov, ako aj rehoľníkov; príkaz pobytu postihuje svetských klerikov a rehoľníkov v medziach konštitúcií.
§ 2. Aby mohol byť uložený príkaz pobytu na určitom mieste alebo území, treba, aby bol na to daný súhlas ordinára toho miesta, ak nejde o dom určený aj pre mimodiecéznych klerikov, ktorí robia pokánie alebo sa potrebujú polepšiť.
Kán. 1338 – § 1. Odpykávacie tresty, ktoré sa uvádzajú v kán. 1336, nikdy nepostihujú moci, úrady, úlohy, práva, privilégiá, splnomocnenia, milosti, tituly, insígnie, ktoré nepodliehajú moci predstaveného, stanovujúceho trest.
§ 2. Nemožno pozbaviť moci posvätného stavu, ale iba zakázať vykonávať ju alebo niektoré jej úkony; takisto nemožno pozbaviť akademických stupňov.
§ 3. Keď ide o zákazy uvedené v kán. 1336 § 3, treba zachovať normu o cenzúrach, stanovenú v kán. 1335 § 2.
§ 4. Iba tie odpykávacie tresty, uvedené ako zákazy v kán. 1336 § 3, môžu byť trestami na základe vopred vyneseného rozsudku, alebo iné, ktoré môžu byť stanovené zákonom alebo príkazom.
§ 5. Zákazy stanovené v kánone 1336 § 3 nikdy nespadajú pod trest neplatnosti.
Kán. 1339 – § 1. Ordinár môže sám alebo prostredníctvom iného napomenúť toho, kto sa nachádza v blízkej príležitosti spáchať delikt, alebo na koho na základe vykonaného zistenia padá vážne podozrenie, že spáchal delikt.
§ 2. Ordinár môže pokarhať spôsobom primeraným osobitným podmienkam osoby a činu toho, kto svojím správaním vyvoláva pohoršenie alebo vážne narušenie poriadku.
§ 3. Napomenutie a pokarhanie sa musí dať vždy preukázať aspoň z nejakého dokumentu, ktorý sa má uchovávať v tajnom archíve kúrie.
§ 4. Ak raz alebo viackrát boli niekomu dané napomenutia a pokarhania bezvýsledne alebo ak nemožno od nich očakávať úspech, ordinár nech vydá trestný príkaz, v ktorom sa presne uvedie, čo sa má urobiť alebo čoho sa má vystríhať.
§ 5. Ak to vyžaduje vážnosť prípadu a zvlášť ak sa niekto nachádza v nebezpečenstve opätovného upadnutia do deliktu, ordinár popri trestoch uložených alebo vyhlásených podľa noriem práva alebo vyhlásených rozsudkom alebo dekrétom, podriadi ho dohľadu, ktorého mieru určí jednotlivým dekrétom.
Kán. 1340 – § 1. Pokánie, ktoré možno uložiť na vonkajšom fóre, je nejaký skutok náboženstva alebo nábožnosti, alebo dobročinnej lásky, ktorý treba vykonať.
§ 2. Za skrytý priestupok sa nikdy nemá ukladať verejné pokánie.
§ 3. Ordinár môže podľa svojho uváženia pridať pokánia k trestnému prostriedku napomenutia alebo pokarhania.
Kán. 1341 – Ordinár má začať súdny alebo administratívny postup na uloženie alebo vyhlásenie trestov vtedy, keď zistil, že ani prostriedkami pastoračnej starostlivosti, predovšetkým bratským dohovorom, ani napomenutím, ani pokarhaním, ani inými prostriedkami pastoračnej starostlivosti nemožno dostatočne odstrániť pohoršenie, obnoviť spravodlivosť a napraviť vinníka.
Kán. 1342 – § 1. Trest možno uložiť alebo vyhlásiť mimosúdnym dekrétom kedykoľvek prekážajú oprávnené dôvody, aby sa uskutočnil súdny proces, pri zachovaní kánona 1720, najmä čo sa týka práva na obhajobu a morálnej istoty toho, kto vydáva dekrét podľa normy kán. 1608. Trestné prostriedky a pokánia sa môžu uplatniť dekrétom v ktoromkoľvek prípade.
§ 2. Dekrétom nemožno uložiť ani vyhlásiť trvalé tresty, ani tresty, ktoré zákon alebo príkaz stanovujúci tieto tresty zakazuje uplatniť dekrétom.
§ 3. To, čo sa v zákone alebo príkaze hovorí o sudcovi, keď ide o ukladanie alebo vyhlasovanie trestu v súdnom konaní, treba uplatňovať aj na predstaveného, ktorý mimosúdnym dekrétom ukladá alebo vyhlasuje trest, ak nie je zrejmé niečo iné a nejde o predpisy, týkajúce sa iba spôsobu postupu.
Kán. 1343 – Ak zákon alebo príkaz dáva sudcovi právomoc uplatniť alebo neuplatniť trest, sudca pri zachovaní predpisu kán. 1326 § 3 má o tom rozhodnúť podľa svojho svedomia a uváženia podľa toho ako si to žiada obnovenie spravodlivosti, náprava vinníka a odstránenie pohoršenia; sudca však môže v týchto prípadoch tiež trest zmierniť alebo miesto neho uložiť pokánie.
Kán. 1344 – Hoci zákon používa prikazujúce slová, sudca podľa svojho svedomia a uváženia môže:
1. odložiť uloženie trestu na vhodnejší čas, ak sa predvída, že z unáhleného potrestania vinníka môže vzniknúť väčšie zlo, ak nenalieha potreba odstrániť pohoršenie;
2. upustiť od uloženia trestu, alebo uložiť miernejší trest, alebo použiť pokánie, ak sa vinník napravil a prípadné pohoršenie a škodu odstránil, alebo ho občianska autorita dostatočne potrestala, alebo sa dá predvídať, že ho potrestá;
3. pozastaviť záväzok dodržiavať odpykávací trest, ak sa vinník po chvályhodne prežitom živote dopustil deliktu po prvý raz a nie je naliehavá potreba odstrániť pohoršenie, ale predsa ak vinník v čase vymedzenom samým sudcom opäť spácha delikt, odpyká si náležitý trest za obidva delikty, ak medzitým neuplynul čas na premlčanie trestnej žaloby za predchádzajúci delikt.
Kán. 1345 – Kedykoľvek mal páchateľ iba nedokonalé používanie rozumu, alebo delikt spáchal z nevyhnutnosti, alebo veľkého strachu, alebo zo vzplanutia vášne, alebo z opitosti, pri zachovaní predpisu kán. 1326 alebo iného podobného rozrušenia mysle, sudca môže aj upustiť od uloženia akéhokoľvek trestu, ak sa domnieva, že sa o jeho polepšenie možno lepšie postarať ináč; predsa však vinník má byť potrestaný ak nebolo možné postarať sa ináč o obnovenie spravodlivosti a odstránenie prípadne spôsobeného pohoršenia.
Kán. 1346 – § 1. Spravidla je toľko trestov koľko deliktov.
§ 2. Kedykoľvek vinník spáchal viaceré delikty, ak sa súhrn trestov na základe rozsudku, ktorý treba vyniesť, zdá príliš vysoký, ponecháva sa na rozvážny úsudok sudcu, aby tresty zmiernil v primeraných medziach a podriadil ho dohľadu.
Kán. 1347 – § 1. Cenzúru nemožno platne uložiť, ak predtým nebol vinník aspoň raz napomenutý, aby zanechal vzdorovitosť, a nedal sa mu primeraný čas, aby sa spamätal.
§ 2. O vinníkovi treba povedať, že zanechal vzdorovitosť, keď delikt naozaj oľutoval a okrem toho primerane odstránil pohoršenie a škody alebo aspoň to vážne prisľúbil.
Kán. 1348 – Keď bol vinník od obžaloby oslobodený alebo mu nebol uložený nijaký trest, ordinár sa môže vhodnými napomenutiami a inými prostriedkami pastoračnej starostlivosti, alebo v prípade potreby aj trestnými prostriedkami, postarať o jeho osoh a o verejné dobro.
Kán. 1349 – Ak trest nie je vymedzený a ani zákon neurčuje niečo iné, sudca pri určení trestov má zvoliť také, ktoré by boli primerané spôsobenému pohoršeniu a veľkosti škody; nemá však ukladať ťažšie tresty, ak to vážnosť prípadu skutočne nevyžaduje; trvalé tresty však uložiť nemôže.