Kán. 1350 – § 1. Pri ukladaní trestov klerikovi treba vždy dbať, aby mu nechýbalo to, čo je potrebné na slušné materiálne zabezpečenie, ak nejde o prepustenie z klerického stavu.
§ 2. Avšak o prepusteného z klerického stavu, ktorý je pre trest naozaj v núdzi, má sa ordinár postarať čo možno najlepším spôsobom, ale s vylúčením udelenia úradu, služby alebo úlohy.
Kán. 1351 – Trest zaväzuje vinníka všade aj po zaniknutí práva toho, kto trest stanovil, uložil alebo vyhlásil, ak sa výslovne neurčuje niečo iné.
Kán. 1352 – § 1. Ak trest zakazuje prijímať sviatosti alebo sväteniny, zákaz sa pozastavuje, kým sa vinník nachádza v nebezpečenstve smrti.
§ 2. Záväzok dodržiavať trest na základe vopred vyneseného rozsudku, ktorý nebol ani vyhlásený a ani nie je všeobecne známy na mieste, kde sa páchateľ deliktu nachádza, pozastavuje sa úplne alebo čiastočne do takej miery, do akej ho vinník nebude môcť zachovávať bez nebezpečenstva veľkého pohoršenia alebo zlej povesti.
Kán. 1353 – Odvolanie alebo rekurz proti súdnym rozsudkom alebo dekrétom, ktoré ukladajú alebo vyhlasujú akýkoľvek trest, majú odkladný účinok.
Kán. 1354 – § 1. Popri tých, ktorí sú uvedení v kán. 1355-1356, všetci, ktorí môžu dišpenzovať od zákona chráneného trestom, alebo vyňať spod príkazu hroziaceho trestom, môžu tento trest aj odpustiť.
§ 2. Okrem toho zákon alebo príkaz stanovujúci trest môže dať moc odpúšťať trest aj iným.
§ 3. Ak Apoštolský stolec odpustenie trestu rezervoval sebe alebo iným, rezervovanie treba vykladať striktne.
Kán. 1355 – § 1. Zákonom stanovený trest, ktorý je uložený na základe rozsudku, ktorý sa má vyniesť, alebo vyhlásený na základe vopred vyneseného rozsudku, len keď nie je rezervovaný Apoštolskému stolcu, môžu odpustiť:
1. ordinár, ktorý dal podnet na súdne konanie na uloženie alebo vyhlásenie trestu, alebo ho sám, alebo cez iného dekrétom uložil alebo vyhlásil;
2. ordinár miesta, na ktorom sa páchateľ deliktu nachádza po porade s ordinárom, o ktorom sa hovorí v bode 1, ak to nie je pre mimoriadne okolnosti nemožné.
§ 2. Zákonom stanovený trest, ktorý je na základe vopred vyneseného rozsudku ešte nevyhlásený, ak nie je rezervovaný Apoštolskému stolcu, môžu odpustiť:
1. ordinár svojim podriadeným;
2. miestny ordinár aj tým, ktorí sa nachádzajú na jeho území, alebo tam spáchali delikt;
3. hociktorý biskup, ale iba v úkone sviatostnej spovede.
Kán. 1356 – § 1. Trest na základe rozsudku, ktorý treba vyniesť, alebo na základe vopred vyneseného rozsudku stanovený príkazom, ktorý nie je vynesený Apoštolským stolcom, môžu odpustiť:
1. autor príkazu;
2. ordinár, ktorý dal podnet na súdne konanie na uloženie alebo vyhlásenie trestu alebo ho sám, alebo cez iného dekrétom uložil alebo vyhlásil;
3. ordinár miesta, kde sa páchateľ nachádza.
§ 2. Pred odpustením trestu sa treba poradiť s tým, kto vydal príkaz, ak to nie je pre mimoriadne okolnosti nemožné, alebo s tým, kto trest uložil alebo vyhlásil.
Kán. 1357 – § 1. Pri zachovaní predpisov kán. 508 a 976 nevyhlásenú cenzúru exkomunikácie alebo interdiktu na základe vyneseného rozsudku, môže spovedník odpustiť vo vnútornom sviatostnom fóre, ak je kajúcnikovi ťažko zotrvať v stave ťažkého hriechu na čas, potrebný na to, aby kompetentný predstavený urobil opatrenie.
§ 2. Spovedník má pri udeľovaní odpustenia uložiť kajúcnikovi bremeno, aby pod hrozbou opätovného upadnutia do trestu podal do jedného mesiaca rekurz kompetentnému predstavenému alebo kňazovi, majúcemu splnomocnenie, a držal sa jeho pokynov; medzitým mu má uložiť primerané pokánie, a pokiaľ je to naliehavé, odstrániť pohoršenie a nahradiť škodu; rekurz však možno urobiť aj cez spovedníka bez uvedenia mena.
§ 3. Tí, ktorým bola podľa normy kán. 976 odpustená cenzúra, uložená alebo vyhlásená, alebo rezervovaná Apoštolskému stolcu, sú po zaniknutí nebezpečenstva viazaní tým istým bremenom podať rekurz.
Kán. 1358 – § 1. Cenzúru možno odpustiť iba takému páchateľovi, ktorý podľa normy kán. 1347 § 2 zanechal vzdorovitosť; tomu, kto ju zanechal, odpustenie nemožno odoprieť.
§ 2. Kto odpúšťa cenzúru, môže urobiť opatrenia pri zachovaní predpisu kán. 1348, alebo aj uložiť pokánie.
Kán. 1359 – Ak je niekto postihnutý viacerými trestami, odpustenie platí len pre tresty, ktoré sú v ňom výslovne uvedené; všeobecné odpustenie však ruší všetky tresty s výnimkou tých, ktoré v žiadosti vinník zlomyseľne zamlčal.
Kán. 1360 – Odpustenie trestu vynútené veľkým strachom alebo podvodom je neplatné.
Kán. 1361 – § 1. Odpustenie možno udeliť aj neprítomnému, alebo podmienečne.
§ 2. Odpustenie na vonkajšom fóre sa má dať písomne, ak sa z vážneho dôvodu neodporúča niečo iné.
§ 3. Žiadosť o odpustenie alebo samo odpustenie sa nemajú zverejniť, ak to nie je do istej miery buď užitočné na ochranu dobrej povesti vinníka, alebo nevyhnutné na odstránenie pohoršenia.
§ 4. Odpustenie sa nemá udeliť, kým podľa rozumného uváženia ordinára vinník nenapravil prípadne spôsobenú škodu; možno na neho k náprave alebo náhrade naliehať jedným z trestov uvedených v kán. 1336 § 2-4, čo platí aj ohľadom toho, komu sa odpúšťa cenzúra podľa normy kán. 1358 § 1.
Kán. 1362 – § 1. Trestná žaloba zaniká premlčaním po troch rokoch, ak nejde:
1. o delikty rezervované Kongregácii pre náuku viery, ktoré sa riadia osobitnými normami;
2. pri dodržaní ustanovenia v bode 1, žaloba za delikty, o ktorých hovoria kán. 1376, 1377, 1378, 1393 § 1, 1394, 1395, 1397, 1398 § 2 sa premlčiava po siedmych rokoch, alebo žaloba za delikty, o ktorej hovorí kán. 1398 § 1 sa premlčiava po dvadsiatich rokoch.
3. o delikty, ktoré univerzálne právo netrestá, ak partikulárny zákon stanovil inú lehotu na premlčanie.
§ 2. Premlčanie, ak zákon nestanovuje niečo iné, sa začína dňom, v ktorom bol delikt spáchaný, alebo ak ide o delikt trvajúci alebo habituálny, dňom, v ktorom zanikol.
§ 3. Potom, ako bol predvolaný vinník, podľa kán. 1723, alebo bol informovaný spôsobom podľa kán. 1507 § 3 o predložení žaloby, podľa kán. 1721 § 1 sa pozastavuje premlčanie trestnej žaloby na tri roky; po uplynutí tejto lehoty alebo po prerušení pozastavenia z dôvodu ukončenia trestného procesu, čas znovu plynie a pripočíta sa k tomu, ktorý z premlčania už uplynul. To isté prerušenie rovnako nastáva, ak pri dodržaní kán. 1720, bod 1 sa pristúpi k trestu, ktorý má byť uložený alebo vyhlásený mimosúdnym dekrétom.
Kán. 1363 – § 1. Žaloba na vykonanie trestu zaniká premlčaním, ak sa v lehotách, o ktorých sa hovorí v kán. 1362 a ktoré treba počítať odo dňa, keď sa odsudzujúci rozsudok stal rozsúdenou vecou, vinníkovi nedoručí vykonávací dekrét sudcu, o ktorom sa hovorí v kán. 1651.
§ 2. To isté platí pri zachovaní toho, čo treba zachovať, ak sa trest uložil mimosúdnym dekrétom.
Kán. 1364 – § 1. Apostata, heretik alebo schizmatik upadá do exkomunikácie na základe vopred vyneseného rozsudku pri zachovaní predpisu kán. 194 § 1, bod 2; okrem toho môže byť potrestaný trestami, o ktorých sa hovorí v kán. 1336 § 2-4.
§ 2. Ak to vyžaduje dlhotrvajúca vzdorovitosť alebo veľkosť pohoršenia, môžu sa pridať aj iné tresty, nevynímajúc prepustenie z klerického stavu.
Kán. 1365 – Kto okrem prípadu, o ktorom sa hovorí v kán. 1364 § 1 hlása učenie zavrhnuté Rímskym veľkňazom alebo ekumenickým koncilom alebo tvrdošijne odmieta učenie, o ktorom sa hovorí v kán. 750 § 2 alebo v kán. 752 a po napomenutí Apoštolským stolcom alebo ordinárom to neodvolá, má byť potrestaný cenzúrou a zbavený úradu; k týmto trestom môžu byť pridané ďalšie, o ktorých hovorí kán. 1336 § 2-4.
Kán. 1366 – Kto podá rekurz proti úkonu Rímskeho veľkňaza na ekumenický koncil alebo na kolégium biskupov, má byť potrestaný cenzúrou.
Kán. 1367 – Rodičia alebo ich zástupcovia, ktorí dávajú deti pokrstiť alebo vychovávať v nekatolíckom náboženstve, majú byť potrestaní cenzúrou, alebo iným spravodlivým trestom.
Kán. 1368 – Kto na verejnom zhromaždení alebo vo verejnom prejave, vo verejne rozširovanom spise, alebo ináč použijúc spoločenské komunikačné prostriedky, vysloví rúhanie, alebo ťažko poškodí dobré mravy, alebo sa dopustí krivdy proti náboženstvu či Cirkvi, alebo vyvoláva voči nej nenávisť alebo opovrhovanie, má byť potrestaný spravodlivým trestom.
Kán. 1369 – Kto hnuteľnú alebo nehnuteľnú posvätnú vec zneuctí, má byť potrestaný spravodlivým trestom.
Kán. 1370 – § 1. Kto použije fyzické násilie proti Rímskemu veľkňazovi, upadá do exkomunikácie na základe vopred vyneseného rozsudku, rezervovanej Apoštolskému stolcu; ak je to klerik, môže sa k nej pre závažnosť deliktu pridať iný trest, nevynímajúc prepustenie z klerického stavu.
§ 2. Kto takto koná proti tomu, kto má biskupské svätenie, upadá do interdiktu na základe vopred vyneseného rozsudku, a ak je klerik, aj do suspenzie na základe vopred vyneseného rozsudku.
§ 3. Kto použije fyzické násilie proti klerikovi alebo rehoľníkovi alebo inému veriacemu z opovrhnutia vierou alebo Cirkvou alebo cirkevnou mocou alebo službou, má byť potrestaný spravodlivým trestom.
Kán. 1371 – § 1. Kto neposlúcha Apoštolský stolec, ordinára alebo predstaveného, keď zákonne prikazujú alebo zakazujú a po napomenutí zotrváva v neposlušnosti, má byť potrestaný podľa závažnosti prípadu cenzúrou alebo zbavený úradu alebo potrestaný inými trestami, o ktorých sa hovorí v kán. 1336 § 2-4.
§ 2. Kto porušuje záväzky, ktoré mu boli uložené trestom, má byť potrestaný trestami, o ktorých hovorí kán. 1336 § 2-4.
§ 3. Ak sa niekto tvrdením alebo sľubovaním niečoho pred cirkevnou autoritou dopúšťa krivej prísahy, má byť potrestaný spravodlivým trestom.
§ 4. Kto poruší povinnosť zachovávať pápežské tajomstvo, má byť potrestaný trestami, o ktorých hovorí kán. 1336 § 2-4.
§ 5. Kto nezachoval povinnosť vykonať rozsudok alebo trestný vykonávací dekrét, má byť potrestaný spravodlivým trestom, nevynímajúc cenzúru.
§ 6. Kto zanedbal oznámiť správu o delikte, keď bol k tomu viazaný kánonickým zákonom, má byť potrestaný podľa ustanovenia kán. 1336 § 2-4, s pridaním ďalších trestov podľa závažnosti deliktu.
Kán. 1372 – Majú byť potrestaní podľa normy kán. 1336 § 2-4:
1. tí, ktorí prekážajú slobode služby alebo vykonávaniu cirkevnej moci alebo legitímnemu užívaniu posvätných vecí alebo cirkevných majetkov alebo zastrašujú toho, kto vykonal cirkevnú moc alebo službu;
2. tí, ktorí prekážajú slobode voľby alebo zastrašujú voliča alebo zvoleného.
Kán. 1373 – Kto verejne vyvoláva nepriateľstvo alebo nenávisť voči Apoštolskému stolcu či ordinárovi pre nejaký úkon cirkevného úradu alebo úlohy alebo vyzýva na neposlušnosť voči nim, má byť potrestaný interdiktom alebo inými spravodlivými trestami.
Kán. 1374 – Kto vstúpi do združenia, ktoré strojí úklady proti Cirkvi, má byť potrestaný spravodlivým trestom; kto však takéto združenie riadi alebo vedie, má byť potrestaný interdiktom.
Kán. 1375 – § 1. Ktokoľvek si uzurpuje cirkevný úrad, má byť potrestaný spravodlivým trestom.
§ 2. Uzurpácii sa rovná nezákonné podržanie cirkevného úradu po pozbavení alebo ukončení úlohy.
Kán. 1376 – § 1. Má byť potrestaný trestami, o ktorých hovorí kán. 1336 § 2-4, pri zachovaní povinnosti náhrady škody:
1. kto zoberie cirkevné majetky alebo bráni, aby sa z nich získaval výnos;
2. kto bez predpísanej konzultácie, súhlasu alebo dovolenia alebo bez inej náležitosti, nariadenej právom na platnosť alebo dovolenosť, scudzuje cirkevné majetky alebo s nimi koná úkony spravovania.
§ 2. Má byť potrestaný spravodlivým trestom, nevynímajúc pozbavenie úradu, pri zachovaní povinnosti nahradiť škodu:
1. kto vlastnou ťažkou vinou spácha delikt o ktorom hovorí § 1, bod 2;
2. kto je iným spôsobom uznaný, že ťažko zanedbal správu cirkevných dobier.
Kán. 1377 – § 1. Kto čokoľvek daruje alebo sľubuje tomu, kto vykonáva nejaký úrad alebo úlohu v Cirkvi, aby nezákonne niečo vykonal alebo zanedbal, má byť potrestaný spravodlivým trestom, podľa normy kán. 1336 § 2-4; takisto ten, kto také dary alebo sľuby prijíma, má byť potrestaný primerane závažnosti deliktu, nevylučujúc pozbavenie úradu, pri zachovaní povinnosti nápravy škody.
§ 2. Kto pri vykonávaní úradu alebo úlohy žiada milodar vyšší ako je stanovené alebo dodatočnú sumu alebo niečo vo svoj prospech, má byť potrestaný primeranou peňažnou pokutou alebo inými primeranými trestami, nevylučujúc pozbavenie úradu, pri zachovaní povinnosti nápravy škody.
Kán. 1378 – § 1. Kto okrem prípadov už predvídaných právom, zneužíva cirkevnú moc, úrad alebo úlohu, má byť potrestaný podľa závažnosti úkonu alebo zanedbania nevynímajúc pozbavenie úradu alebo úlohy, pri zachovaní povinnosti nápravy škody
§ 2. Kto však zo zavinenej nedbanlivosti nezákonne vykoná alebo zanedbá úkon cirkevnej moci alebo služby alebo úlohy na škodu iného alebo na pohoršenie, má byť potrestaný spravodlivým trestom, podľa normy kán. 1336 § 2-4, pri zachovaní povinnosti nápravy škody.
Kán. 1379 – § 1. Do trestu interdiktu na základe vopred vyneseného rozsudku, alebo ak je to klerik, aj do suspenzie upadá:
1. kto sa nepovýšený do kňazského stavu pokúša o liturgické konanie eucharistickej obety;
2. kto sa okrem prípadu, o ktorom sa hovorí v kán. 1384 pokúša udeliť sviatostné rozhrešenie, hoci ho nemôže dať platne, alebo počúva sviatostnú spoveď.
§ 2. V prípadoch, o ktorých sa hovorí v § 1 sa podľa závažnosti deliktu môžu pridať iné tresty, nevynímajúc exkomunikáciu.
§ 3. Ten, kto sa pokúša udeliť žene sviatostnú vysviacku, ako aj žena, ktorá sa pokúsila prijať posvätný stav, upadá do exkomunikácie na základe vopred vyneseného rozsudku, rezervovanej Apoštolskému stolcu; klerik okrem toho môže byť potrestaný prepustením z klerického stavu.
§ 4. Ten, kto zámerne vysluhuje sviatosť tým, ktorým je zakázané ju prijať, má byť potrestaný suspenziou, ku ktorej môžu byť pridané ďalšie tresty, podľa kán. 1336 § 2-4.
§ 5. Kto, okrem prípadov, o ktorých sa hovorí v § 1-4 a v kán. 1384 predstiera, že vysluhuje sviatosť, má byť potrestaný spravodlivým trestom.