Kán. 1380 – Kto na základe simónie slávi sviatosť alebo ju prijíma, má byť potrestaný interdiktom alebo suspenziou alebo trestami, o ktorých hovorí kán. 1336 § 2-4.
Kán. 1381 – Kto sa previnil zakázanou spoluúčasťou na svätých tajomstvách má byť potrestaný spravodlivým trestom.
Kán. 1382 – § 1. Kto Eucharistiu zahodí, alebo ju so svätokrádežným cieľom odnesie alebo prechováva, upadá do exkomunikácie na základe vopred vyneseného rozsudku, rezervovanej Apoštolskému stolcu; klerika možno okrem toho potrestať iným trestom, nevynímajúc prepustenie z klerického stavu.
§ 2. Kto sa previnil premenením jednej alebo oboch matérií so svätokrádežným cieľom v eucharistickom slávení alebo mimo neho, má byť potrestaný podľa závažnosti deliktu, nevynímajúc prepustenie z klerického stavu.
Kán. 1383 – Kto z omšového milodaru nezákonne nadobúda zisk, má byť potrestaný cenzúrou alebo trestami, o ktorých hovorí kán. 1336 § 2-4.
Kán. 1384 – Kňaz, ktorý koná proti predpisu kán. 977 upadá do exkomunikácie na základe vopred vyneseného rozsudku, rezervovanej Apoštolskému stolcu.
Kán. 1385 – Kňaz, ktorý počas spovede alebo pri jej príležitosti, alebo pod jej zámienkou navádza kajúcnika na hriech proti šiestemu prikázaniu Desatora, má byť podľa závažnosti deliktu potrestaný suspenziou, zákazmi, pozbaveniami a v ťažších prípadoch má byť prepustený z klerického stavu.
Kán. 1386 – § 1. Spovedník, ktorý priamo porušuje sviatostné tajomstvo, upadá do exkomunikácie na základe vopred vyneseného rozsudku rezervovanej Apoštolskému stolcu; kto ho porušuje iba nepriamo, má byť potrestaný podľa závažnosti deliktu.
§ 2. Tlmočník a iní, o ktorých sa hovorí v kán. 983 § 2, ktorí porušujú tajomstvo, majú byť potrestaní spravodlivým trestom nevynímajúc exkomunikáciu.
§ 3. Pri zachovaní predpisu § 1-2 kto akýmkoľvek technickým prostriedkom zaznamenáva alebo zlomyseľne šíri prostredníctvom spoločenských oznamovacích prostriedkov veci, ktoré povedal spovedník alebo penitent počas sviatostnej spovede, skutočnej alebo simulovanej, má byť potrestaný podľa závažnosti deliktu, nevylučujúc prepustenie z klerického stavu, ak je to klerik.
Kán. 1387 – Biskup, ktorý bez pápežského mandátu konsekruje niekoho na biskupa a rovnako ten, kto od neho konsekráciu prijíma, upadajú do exkomunikácie na základe vopred vyneseného rozsudku rezervovanej Apoštolskému stolcu.
Kán. 1388 – § 1. Biskupovi, ktorý proti predpisu kán. 1015 vysvätil cudzieho podriadeného bez zákonnej dovoľujúcej listiny, sa počas jedného roka zakazuje udeľovať posvätný stav. Kto však svätenie prijal, je samým činom od prijatého posvätného stavu suspendovaný.
§ 2. Kto k posvätným stavom pristúpi viazaný nejakou cenzúrou alebo iregularitou, ktorú dobrovoľne zamlčí, okrem toho, čo stanovuje kán. 1044 § 2, bod 1, je samotným úkonom suspendovaný z prijatého stavu.
Kán. 1389 – Kto, okrem prípadov, o ktorých sa hovorí v kán. 1379-1388, nezákonne vykonáva kňazskú úlohu alebo inú posvätnú službu, môže byť potrestaný spravodlivým trestom, nevylučujúc cenzúru.
Kán. 1390 – § 1. Kto u cirkevného predstaveného nepravdivo udá spovedníka pre delikt, o ktorom hovorí kán. 1385, upadá do interdiktu na základe vopred vyneseného rozsudku a ak je klerik, aj do suspenzie.
§ 2. Kto cirkevnému predstavenému poskytne iné osočujúce udanie o delikte, alebo ináč poškodí dobrú povesť druhého, môže byť potrestaný spravodlivým trestom, podľa predpisu kán. 1336 § 2-4, ku ktorému sa môže pridať cenzúra.
§ 3. Osočovateľ má byť prinútený, aby poskytol aj primerané zadosťučinenie.
Kán. 1391 – Má sa potrestať trestami podľa kán. 1336 § 2-4 poľa závažnosti deliktu:
1. kto vyhotoví falošný verejný cirkevný dokument, alebo pravý zmení, zničí, ukryje, alebo falošný či zmenený používa;
2. kto používa iný falošný alebo zmenený dokument v cirkevnej veci;
3. kto vo verejnom cirkevnom dokumente tvrdí nepravdu.
Kán. 1392 – Klerik, ktorý dobrovoľne a nezákonne zanechá posvätnú službu na šesť za sebou idúcich mesiacov s úmyslom vymaniť sa kompetentnej cirkevnej autorite, má byť potrestaný podľa závažnosti deliktu suspenziou alebo aj trestami, stanovenými v kán. 1336 § 2-4 a v ťažších prípadoch môže byť prepustený z klerického stavu.
Kán. 1393 – § 1. Klerik alebo rehoľník, ktorý sa proti predpisom kánonov zaoberá obchodovaním alebo podnikaním, má byť potrestaný podľa závažnosti deliktu trestami, o ktorých hovorí kán. 1336 § 2-4.
§ 2. Klerik alebo rehoľník, ktorý okrem prípadov stavených právom, spácha delikt v ekonomickej záležitosti alebo závažne porušuje predpisy, uvedené v kánone 285 § 4, má byť potrestaný trestami, o ktorých hovorí kánon 1336 § 2-4, pri zachovaní povinnosti nápravy škody.
Kán. 1394 – § 1. Pri zachovaní predpisu kán. 194 § 1, bod 3 a 694 § 1, bod 2 klerik, ktorý sa pokúša uzavrieť manželstvo čo i len občiansky, upadá do suspenzie na základe vopred vyneseného rozsudku; ak sa po napomenutí nespamätá a naďalej vzbudzuje pohoršenie, má byť postupne potrestaný pozbaveniami alebo aj prepustením z klerického stavu.
§ 2. Rehoľník s doživotnými sľubmi, ktorý nie je klerikom a pokúša sa uzavrieť manželstvo čo i len občiansky, upadá do interdiktu na základe vopred vyneseného rozsudku pri zachovaní predpisu kán. 694 § 1, bod 2.
Kán. 1395 – § 1. Klerik žijúci v konkubináte, okrem prípadu, o ktorom sa hovorí v kán. 1394, a klerik, zotrvávajúci na pohoršenie v inom vonkajšom hriechu proti šiestemu prikázaniu Desatora, majú byť potrestaní suspenziou, ku ktorej, ak aj po napomenutí zotrvávajú v delikte, sa postupne môžu pridať iné tresty až po prepustenie z klerického stavu.
§ 2. Klerik, ktorý sa ináč previnil deliktom proti šiestemu prikázaniu Desatora, ak totiž delikt spáchal verejne, má byť potrestaný spravodlivými trestami, nevynímajúc prepustenie z klerického stavu, ak to prípad vyžaduje.
§ 3. Tým istým trestom, o ktorom sa hovorí v § 2 má byť potrestaný klerik, ktorý sa násilne, vyhrážkami alebo zneužitím autority previnil deliktom proti šiestemu prikázaniu Desatora alebo nútil niekoho vykonať alebo strpieť sexuálne úkony.
Kán. 1396 – Kto vážne porušuje povinnosť rezidovania, ktorú je viazaný zachovávať z dôvodu cirkevného úradu, má byť potrestaný spravodlivým trestom, nevynímajúc po napomenutí ani pozbavenie úradu.
Kán. 1397 – § 1. Kto sa dopustí vraždy alebo násilím či podvodne unesie, alebo zadržiava človeka, alebo ho zmrzačí, či ťažko zraní, má byť podľa závažnosti deliktu potrestaný trestami, o ktorých hovorí kán. 1336 § 2-4; avšak za vraždu osôb, o ktorých hovorí kán. 1370, trestá sa tam stanovenými trestami a tiež trestami stanovenými v § 3 tohto kánona.
§ 2.
Kto zapríčiní potrat, ktorý skutočne nastal, upadá do exkomunikácie na základe vopred vyneseného rozsudku.1
§ 3. Ak ide o delikty, o ktorých sa pojednáva v tomto kánone, v ťažších prípadoch má byť vinný klerik prepustený z klerického stavu.
Kán. 1398 – § 1. Odňatím úradu a inými spravodlivými trestami, nevynímajúc prepustenie z klerického stavu, ak si to prípad vyžaduje, má byť potrestaný klerik:
1. ktorý spácha delikt proti šiestemu prikázaniu Desatora s maloletou osobou alebo s osobou, ktorá má trvale zníženú schopnosť používať rozum, alebo s takou, ktorej právo priznáva rovnakú ochranu;
2. ktorý nahovára alebo navádza maloletú osobu alebo osobu, ktorá má trvale zníženú schopnosť používať rozum alebo osobu, ktorej právo priznáva rovnakú ochranu aby sa pornograficky odhaľovala alebo sa zúčastňovala na pornografických predstaveniach, skutočných alebo simulovaných;
3. ktorý nemorálne získava, prechováva, ukazuje alebo šíri akýmkoľvek spôsobom a akýmkoľvek nástrojom pornografické obrázky maloletých alebo osôb, ktoré majú trvale zníženú schopnosť používať rozum.
§ 2. Člen inštitútu zasväteného života alebo spoločnosti apoštolského života a ktorýkoľvek veriaci, ktorý má nejakú vážnosť alebo zastáva úrad alebo službu v Cirkvi, ak sa dopustí deliktu, o ktorom hovorí §1 alebo kán. 1395 § 3, má byť potrestaný podľa normy kán. 1336 § 2-4, s pridaním ďalších trestov podľa závažnosti deliktu.
Kán. 1399 – Okrem prípadov stanovených v tomto zákone alebo v iných zákonoch vonkajšie porušenie Božieho alebo kánonického zákona možno len vtedy potrestať spravodlivým trestom, keď zvláštna závažnosť porušenia vyžaduje potrestanie a nalieha nevyhnutnosť, aby sa pohoršeniam predišlo alebo aby sa napravili.
Kán. 1400 – § 1. Predmetom súdneho konania:
1. je vymáhanie alebo ochrana práv fyzických alebo právnických osôb, alebo vyhlasovanie právnych skutočností;
2. sú delikty vzhľadom na uloženie alebo vyhlásenie trestu.
§ 2. Avšak kontroverzie vzniknuté z úkonu administratívnej moci možno predložiť iba predstavenému alebo administratívnemu tribunálu.
Kán. 1401 – Cirkev vlastným a výlučným právom rozsudzuje:
1. kauzy, ktoré sa vzťahujú na veci duchovné a s duchovnými súvisiace;
2. porušovanie cirkevných zákonov a všetko, čo má povahu hriechu, keď ide o určenie viny a uloženie cirkevných trestov.
Kán. 1402 – Všetky tribunály Cirkvi sa riadia nasledujúcimi kánonmi pri neporušení noriem tribunálov Apoštolského stolca.
Kán. 1403 – § 1. Kauzy kanonizácie Božích sluhov sa riadia osobitným pápežským zákonom.
§ 2. V týchto kauzách sa okrem toho uplatňujú predpisy tohto Kódexu, kedykoľvek sa v osobitnom pápežskom zákone odkazuje na univerzálne právo alebo ide o normy, ktoré sa zo samej povahy veci vzťahujú aj na tieto kauzy.
Kán. 1404 – Prvý Stolec nikto nesúdi.
Kán. 1405 – § 1. Iba sám Rímsky veľkňaz má právo súdiť v kauzách, o ktorých sa hovorí v kán. 1401:
1. tých, ktorí zastávajú najvyšší štátny úrad;
2. otcov kardinálov;
3. legátov Apoštolského stolca a v trestných kauzách biskupov;
4. iné kauzy, ktoré sám prevzal do svojho súdneho konania.
§ 2. Sudca nemôže rozhodovať o úkone alebo listine, ktoré zvláštnou formou potvrdil Rímsky veľkňaz, ak tomu nepredchádzal jeho mandát.
§ 3. Rímskej róte je vyhradené súdiť:
1. biskupov v sporových záležitostiach pri zachovaní predpisu kán. 1419 § 2;
2. opáta prímasa alebo opáta predstaveného mníšskej kongregácie a najvyššieho moderátora rehoľných inštitútov pápežského práva;
3. diecézy alebo iné cirkevné osoby buď fyzické alebo právnické, ktoré nemajú iného predstaveného než Rímskeho veľkňaza.
Kán. 1406 – § 1. Keď sa poruší kán. 1404 úkony a rozhodnutia sa považujú za nevykonané.
§ 2. V kauzách, o ktorých sa hovorí v kán. 1405, nekompetencia iných sudcov je absolútna.
Kán. 1407 – § 1. V prvej inštancii nemôže byť nikto predvolaný na súd, ak to nie je pred cirkevným sudcom, ktorý je kompetentný na základe jedného z titulov, ktoré sú stanovené v kán. 1408-1414.
§ 2. Nekompetencia sudcu, na ktorého sa nevzťahuje ani jeden z týchto titulov, sa nazýva relatívna.
§ 3. Žiadateľ sa drží fóra predvolanej stránky; ak má pozvaná stránka viaceré fóra, výber fóra sa ponecháva žiadateľovi.
Kán. 1408 – Ktokoľvek môže byť predvolaný na súd pred tribunál svojho trvalého alebo prechodného bydliska.
Kán. 1409 – § 1. Potulný má fórum v mieste, kde sa aktuálne zdržiava.
§ 2. Ten, koho ani trvalé, ani prechodné bydlisko, ani miesto pobytu nie je známe, môže byť predvolaný na súd na fóre žiadateľa, len keď nie je naporúdzi iné zákonné fórum.