Kán. 1710 – Ak kongregácia zverila kauzu tribunálu, majú sa zachovať, keď tomu nebráni povaha veci, kánony o súdnych konaniach vo všeobecnosti a o riadnom sporovom súdnom konaní pri neporušení predpisov tohto titulu.
Kán. 1711 – V týchto kauzách má obhajca zväzku tie isté práva a je viazaný tými istými povinnosťami, aké má obhajca manželského zväzku.
Kán. 1712 – Klerik po druhom rozsudku, ktorý potvrdil neplatnosť posvätnej vysviacky, stráca všetky práva vlastné klerickému stavu a je oslobodený od všetkých záväzkov.
Kán. 1713 – Aby sa vyhlo súdnym sporom, je vhodné používať pokonanie čiže zmierenie, alebo možno kontroverziu zveriť súdu jedného alebo viacerých rozhodcov.
Kán. 1714 – O pokonaní, kompromise a rozhodcovskom súde sa majú zachovať normy, ktoré si stránky vybrali, alebo ak si stránky žiadne nevybrali, zákon, ktorý vydala konferencia biskupov, ak taký je, alebo občiansky zákon platný v mieste, kde sa uzatvára dohoda.
Kán. 1715 – § 1. Pokonanie alebo kompromis nemôže platne nastať v tých veciach, ktoré sa týkajú verejného dobra, alebo v iných, s ktorými stránky nemôžu voľne nakladať.
§ 2. Ak ide o cirkevné časné majetky, majú sa vždy, keď to predmet vyžaduje, zachovať náležitosti, ktoré stanovuje právo pre scudzenie cirkevných vecí.
Kán. 1716 – § 1. V prípade, že občiansky zákon nepriznáva rozhodcovskému rozsudku účinnosť, ak nie je potvrdený sudcom, na to aby rozhodcovský rozsudok v cirkevnej kontroverzii mal účinnosť v kánonickom fóre, potrebuje potvrdenie cirkevného sudcu miesta, v ktorom bol vynesený.
§ 2. Ale ak občiansky zákon pripúšťa napadnutie rozhodcovského rozsudku pred občianskym sudcom, v kánonickom fóre sa to isté napadnutie môže podať u cirkevného sudcu, ktorý je v prvom stupni kompetentný kontroverziu rozsúdiť.
Kán. 1717 – § 1. Kedykoľvek má ordinár aspoň pravdepodobnú správu o delikte, má sám alebo cez inú vhodnú osobu preveriť skutočnosti a okolnosti, ako aj pripočítateľnosť, ak sa toto preverovanie nezdá úplne zbytočné.
§ 2. Treba sa chrániť toho, aby sa týmto zisťovaním neohrozilo čiekoľvek dobré meno.
§ 3. Kto vykonáva zisťovanie, má tie isté moci a povinnosti ako audítor v procese; ak sa potom začne súdny proces, nemôže v ňom byť sudcom.
Kán. 1718 – § 1. Keď sa zdá, že je zhromaždených dosť údajov, ordinár má rozhodnúť:
1. či sa môže začať proces na uloženie alebo vyhlásenie trestu;
2. či je to so zreteľom na kán. 1341 osožné;
3. či treba použiť súdny proces, alebo, ak to zákon nezakazuje, treba postupovať mimosúdnym dekrétom.
§ 2. Ordinár má dekrét, o ktorom sa hovorí v § 1, odvolať alebo zmeniť vždy, keď sa mu na základe nových údajov zdá, že treba rozhodnúť ináč.
§ 3. Ordinár má pri vydávaní dekrétov, o ktorých sa hovorí v § 1 a 2, vypočuť dvoch sudcov alebo iných znalcov práva, ak to považuje za rozumné.
§ 4. Skôr než ordinár rozhodne podľa normy § 1, má zvážiť, či kvôli tomu, aby sa vyhlo neužitočným súdnym konaniam, nebude osožné, aby so súhlasom stránok on sám alebo zisťovateľ rozriešil otázku o škodách podľa dobra a spravodlivosti.
Kán. 1719 – Spisy zisťovania a dekréty ordinára, ktorými sa zisťovanie začína alebo končí, ako aj všetko, čo predchádzalo zisťovaniu, ak nie je potrebné pre trestný proces, má sa uchovávať v tajnom archíve kúrie.
Kán. 1720 – Ak ordinár usúdi, že treba postupovať mimosúdnym dekrétom:
1. má vinníka oboznámiť s obžalobou a dôkazmi a má mu poskytnúť možnosť obhajovať sa, len ak sa riadne predvolaný vinník zanedbal dostaviť;
2. má s dvoma prísediacimi dôkladne zvážiť všetky dôkazy a argumenty;
3. ak je delikt s istotou preukázaný a trestná žaloba nezanikla, má vydať dekrét podľa normy kán. 1342-1350, aspoň stručne vyložiť dôvody podľa práva a podľa skutočnosti.
Kán. 1721 – § 1. Ak ordinár rozhodol, že treba začať trestný súdny proces, má spisy zisťovania odovzdať promótorovi spravodlivosti, ktorý podľa normy kán. 1502 a 1504 má sudcovi odovzdať žalobný spis.
§ 2. Pred vyšším tribunálom úlohu žalobcu vykonáva promótor spravodlivosti, ustanovený pri tomto tribunáli.
Kán. 1722 – Ordinár po vypočutí promótora spravodlivosti a po predvolaní obžalovaného môže v ktoromkoľvek štádiu procesu zabrániť obžalovanému vykonávať posvätnú službu alebo nejaký cirkevný úrad a nejakú cirkevnú úlohu, uložiť mu alebo zakázať pobyt na istom mieste alebo území, alebo mu aj zakázať verejnú účasť na najsvätejšej Eucharistii, aby sa predišlo pohoršeniam, chránila sa sloboda svedkov a zabezpečilo sa uplatnenie spravodlivosti; toto všetko treba po zaniknutí dôvodu odvolať a po zaniknutí trestného procesu sa toto končí samým právom.
Kán. 1723 – § 1. Keď sudca vinníka predvoláva, musí ho vyzvať, aby si podľa normy kán. 1481 § 1 ustanovil advokáta v lehote, ktorú určil sám sudca.
§ 2. Ak sa vinník o to nepostaral, sám sudca mu pred dosvedčením sporu má vymenovať advokáta, ktorý má vykonávať úlohu dovtedy, kým si vinník neustanoví advokáta.
Kán. 1724 – § 1. Promótor spravodlivosti sa môže na ktoromkoľvek stupni súdneho konania zrieknuť pojednávania na pokyn alebo so súhlasom ordinára, z rozhodnutia ktorého sa proces začal.
§ 2. Aby zrieknutie bolo platné, musí ho vinník prijať, ak sám nie je vyhlásený za neprítomného na súdnom konaní.
Kán. 1725 – V diskusii kauzy, či sa koná písomne alebo ústne, má mať obžalovaný vždy právo, aby on sám alebo jeho advokát, alebo zástupca ako posledný písal alebo hovoril.
Kán. 1726 – Ak je na ktoromkoľvek stupni a štádiu trestného súdneho konania jasne zistené, že vinník delikt nespáchal, sudca to musí rozsudkom vyhlásiť a vinníka oslobodiť, hoci by sa súčasne preukázalo, že trestná žaloba zanikla.
Kán. 1727 – § 1. Vinník môže podať odvolanie aj vtedy, keď bol rozsudkom len preto oslobodený, že trest bol fakultatívny, alebo preto, že sudca použil moc, o ktorej sa hovorí v kán. 1344 a 1345.
§ 2. Promótor spravodlivosti sa môže odvolať vždy, keď usúdi, že nie je dostatočne postarané o nápravu pohoršenia alebo o obnovenie spravodlivosti.
Kán. 1728 – § 1. V trestnom súdnom konaní treba pri neporušení predpisov kánonov tohto titulu uplatniť kánony o súdnych konaniach vo všeobecnosti a o riadnom sporovom súdnom konaní, so zachovaním osobitných noriem o kauzách, týkajúcich sa verejného dobra, ak tomu neprekáža povaha veci.
§ 2. Obžalovaný nie je povinný priznať sa k deliktu a ani mu nemožno uložiť prísahu.
Kán. 1729 – § 1. Poškodená stránka môže v samom trestnom súdnom konaní predložiť podľa normy kán. 1596 sporovú žalobu o náhradu škôd, ktoré jej boli spôsobené deliktom.
§ 2. Ak sa zákrok poškodenej stránky, o ktorom sa hovorí v § 1, nevykonal na prvom stupni trestného súdneho konania, viac sa nedovoľuje.
§ 3. Odvolanie v kauze o škodách sa koná podľa normy kán. 1628-1640, aj keby sa odvolanie v trestnom súdnom konaní nemohlo uskutočniť; ale ak sa predložia obidve odvolania, hoci od rozličných stránok, má byť iba jedno odvolacie súdne konanie pri neporušení predpisu kán. 1730.
Kán. 1730 – § 1. Sudca môže súdne konanie o škodách odročiť, až kým nevynesie definitívny rozsudok v trestnom súdnom konaní, aby sa tak vyhlo prílišnému predlžovaniu trestného súdneho konania.
§ 2. Sudca, ktorý takto konal, musí po vynesení rozsudku v trestnom súdnom konaní rozsudzovať o škodách, hoci trestné súdne konanie pre podané napadnutie ešte prebieha, alebo vinník bol oslobodený z dôvodu, ktorý ho nezbavuje povinnosti nahradiť škodu.
Kán. 1731 – Rozsudok vynesený v trestnom súdnom konaní, hoci sa stal rozsúdenou vecou, poškodenej stránke nedáva žiadne právo, ak nezakročila podľa normy kán. 1729.
Kán. 1732 – To, čo sa v kánonoch tohto oddielu stanovuje o dekrétoch, treba uplatňovať na všetky jednotlivé administratívne úkony vydané v mimosúdnom vonkajšom fóre s výnimkou tých, ktoré vydáva sám Rímsky veľkňaz alebo sám ekumenický koncil.
Kán. 1733 – § 1. Vždy, keď sa niekto domnieva, že je dekrétom poškodený, je veľmi žiadúce, aby sa vyhlo sporu medzi ním a pôvodcom dekrétu a aby sa spoločným úsilím hľadalo medzi nimi spravodlivé riešenie pri prípadnom využití sprostredkovania a úsilia vážených osôb tak, aby sa vhodným spôsobom kontroverzia odvrátila alebo urovnala.
§ 2. Konferencia biskupov môže stanoviť, aby sa v každej diecéze natrvalo ustanovil istý úrad alebo rada, ktorých úlohou má byť hľadanie a predkladanie spravodlivého riešenia podľa noriem, stanovených touto konferenciou; ale ak to konferencia nenariadi, takúto radu alebo takýto úrad môže ustanoviť biskup.
§ 3. Úrad alebo rada, o ktorých sa hovorí v § 2, majú vyvíjať činnosť predovšetkým vtedy, keď sa podľa normy kán. 1734 žiadalo odvolanie dekrétu a lehoty na rekurz ešte neuplynuli; ale ak bol proti dekrétu podaný rekurz, sám predstavený, ktorý o rekurze rozhoduje, má vždy, keď vidí nádej na dobrý výsledok, vyzvať predkladateľa rekurzu i pôvodcu dekrétu, aby takéto riešenia hľadali.
Kán. 1734 – § 1. Skôr než niekto podá rekurz, musí písomne žiadať odvolanie alebo opravu dekrétu od jeho pôvodcu; predloženie tejto žiadosti sa súčasne chápe aj ako žiadosť o pozastavenie vykonania.
§ 2. Žiadosť sa musí podať v zánikovej lehote desiatich užitočných dní od zákonného doručenia dekrétu.
§ 3. Normy § 1 a 2 neplatia:
1. pre rekurz, podávaný u biskupa proti dekrétom vydaným autoritami, ktoré sú mu podriadené;
2. pre rekurz, podávaný proti dekrétu, ktorým sa rozhoduje o hierarchickom rekurze, ak rozhodnutie nevydal biskup;
3. pre rekurzy, podávané podľa normy kán. 57 a 1735.
Kán. 1735 – Ak pôvodca dekrétu v priebehu tridsiatich dní od prijatia žiadosti, o ktorej sa hovorí v kán. 1734, doručí nový dekrét, ktorým buď prvý opravuje, alebo rozhoduje, že žiadosť treba zamietnuť, lehoty na podanie rekurzu plynú od doručenia nového dekrétu; ale ak v priebehu tridsiatich dní nijako nerozhodne, lehoty plynú od tridsiateho dňa.
Kán. 1736 – § 1. V tých veciach, v ktorých hierarchický rekurz pozastavuje vykonanie dekrétu, ten istý účinok má aj žiadosť, o ktorej sa hovorí v kán. 1734.
§ 2. V ostatných prípadoch, ak pôvodca dekrétu v priebehu desiatich dní od prijatia žiadosti, o ktorej sa hovorí v kán. 1734, nerozhodol o pozastavení vykonania, pozastavenie sa medzitým môže žiadať od jeho hierarchického predstaveného, ktorý ho môže nariadiť iba z vážnych dôvodov, dbajúc vždy na to, aby spása duší neutrpela nijakú škodu.
§ 3. Ak sa rekurz podáva po pozastavení vykonania dekrétu podľa normy § 2, ten, kto musí o rekurze rozhodovať, má podľa normy kán. 1737 § 3, rozhodnúť, či sa pozastavenie má potvrdiť alebo odvolať.
§ 4. Ak sa v stanovenej lehote nepodá proti dekrétu nijaký rekurz, pozastavenie vykonania, ktoré bolo medzitým podľa normy § 1 alebo 2 uskutočnené, tým samým zaniká.
Kán. 1737
– § 1. Kto tvrdí, že je dekrétom poškodený, môže z akéhokoľvek oprávneného dôvodu podať rekurz u hierarchického predstaveného toho, kto dekrét vydal; rekurz sa môže podať u samého pôvodcu dekrétu, ktorý ho musí ihneď odoslať kompetentnému hierarchickému predstavenému.3
§ 2. Rekurz treba podať v zánikovej lehote pätnástich využiteľných dní, ktoré v prípadoch, o ktorých sa hovorí v kán. 1734 § 3, plynú odo dňa, keď bol dekrét doručený, v ostatných prípadoch však plynú podľa normy kán. 1735.
§ 3. Aj v prípadoch, v ktorých rekurz nepozastavuje vykonanie dekrétu samým právom a ani pozastavenie nie je nariadené podľa normy kán. 1736 § 2, predstavený predsa môže z vážneho dôvodu nariadiť, aby sa vykonanie pozastavilo a dbá na to, aby spása duší neutrpela nijakú škodu.
Kán. 1738 – Predkladateľ rekurzu má vždy právo vziať si advokáta alebo zástupcu, pričom sa treba vyhnúť neužitočným prieťahom; ba ak predkladateľ rekurzu nemá patróna a predstavený to považuje za potrebné, má byť ustanovený patrón z úradu; predstavený však môže vždy nariadiť, aby sa predkladateľ rekurzu osobne dostavil na vypočúvanie.
Kán. 1739 – Predstavenému, ktorý o rekurze rozhoduje, je podľa toho, ako si to prípad vyžaduje, dovolené dekrét nielen potvrdiť alebo vyhlásiť za neplatný, ale ho aj zrušiť, odvolať, alebo, ak to predstavený považuje za užitočnejšie, opraviť, nahradiť, pozmeniť.