Kán. 1342 – § 1. Trest možno uložiť alebo vyhlásiť mimosúdnym dekrétom kedykoľvek prekážajú oprávnené dôvody, aby sa uskutočnil súdny proces, pri zachovaní kánona 1720, najmä čo sa týka práva na obhajobu a morálnej istoty toho, kto vydáva dekrét podľa normy kán. 1608. Trestné prostriedky a pokánia sa môžu uplatniť dekrétom v ktoromkoľvek prípade.
§ 2. Dekrétom nemožno uložiť ani vyhlásiť trvalé tresty, ani tresty, ktoré zákon alebo príkaz stanovujúci tieto tresty zakazuje uplatniť dekrétom.
§ 3. To, čo sa v zákone alebo príkaze hovorí o sudcovi, keď ide o ukladanie alebo vyhlasovanie trestu v súdnom konaní, treba uplatňovať aj na predstaveného, ktorý mimosúdnym dekrétom ukladá alebo vyhlasuje trest, ak nie je zrejmé niečo iné a nejde o predpisy, týkajúce sa iba spôsobu postupu.
Kán. 1343 – Ak zákon alebo príkaz dáva sudcovi právomoc uplatniť alebo neuplatniť trest, sudca pri zachovaní predpisu kán. 1326 § 3 má o tom rozhodnúť podľa svojho svedomia a uváženia podľa toho ako si to žiada obnovenie spravodlivosti, náprava vinníka a odstránenie pohoršenia; sudca však môže v týchto prípadoch tiež trest zmierniť alebo miesto neho uložiť pokánie.
Kán. 1344 – Hoci zákon používa prikazujúce slová, sudca podľa svojho svedomia a uváženia môže:
1. odložiť uloženie trestu na vhodnejší čas, ak sa predvída, že z unáhleného potrestania vinníka môže vzniknúť väčšie zlo, ak nenalieha potreba odstrániť pohoršenie;
2. upustiť od uloženia trestu, alebo uložiť miernejší trest, alebo použiť pokánie, ak sa vinník napravil a prípadné pohoršenie a škodu odstránil, alebo ho občianska autorita dostatočne potrestala, alebo sa dá predvídať, že ho potrestá;
3. pozastaviť záväzok dodržiavať odpykávací trest, ak sa vinník po chvályhodne prežitom živote dopustil deliktu po prvý raz a nie je naliehavá potreba odstrániť pohoršenie, ale predsa ak vinník v čase vymedzenom samým sudcom opäť spácha delikt, odpyká si náležitý trest za obidva delikty, ak medzitým neuplynul čas na premlčanie trestnej žaloby za predchádzajúci delikt.
Kán. 1345 – Kedykoľvek mal páchateľ iba nedokonalé používanie rozumu, alebo delikt spáchal z nevyhnutnosti, alebo veľkého strachu, alebo zo vzplanutia vášne, alebo z opitosti, pri zachovaní predpisu kán. 1326 alebo iného podobného rozrušenia mysle, sudca môže aj upustiť od uloženia akéhokoľvek trestu, ak sa domnieva, že sa o jeho polepšenie možno lepšie postarať ináč; predsa však vinník má byť potrestaný ak nebolo možné postarať sa ináč o obnovenie spravodlivosti a odstránenie prípadne spôsobeného pohoršenia.
Kán. 1346 – § 1. Spravidla je toľko trestov koľko deliktov.
§ 2. Kedykoľvek vinník spáchal viaceré delikty, ak sa súhrn trestov na základe rozsudku, ktorý treba vyniesť, zdá príliš vysoký, ponecháva sa na rozvážny úsudok sudcu, aby tresty zmiernil v primeraných medziach a podriadil ho dohľadu.
Kán. 1347 – § 1. Cenzúru nemožno platne uložiť, ak predtým nebol vinník aspoň raz napomenutý, aby zanechal vzdorovitosť, a nedal sa mu primeraný čas, aby sa spamätal.
§ 2. O vinníkovi treba povedať, že zanechal vzdorovitosť, keď delikt naozaj oľutoval a okrem toho primerane odstránil pohoršenie a škody alebo aspoň to vážne prisľúbil.
Kán. 1348 – Keď bol vinník od obžaloby oslobodený alebo mu nebol uložený nijaký trest, ordinár sa môže vhodnými napomenutiami a inými prostriedkami pastoračnej starostlivosti, alebo v prípade potreby aj trestnými prostriedkami, postarať o jeho osoh a o verejné dobro.
Kán. 1349 – Ak trest nie je vymedzený a ani zákon neurčuje niečo iné, sudca pri určení trestov má zvoliť také, ktoré by boli primerané spôsobenému pohoršeniu a veľkosti škody; nemá však ukladať ťažšie tresty, ak to vážnosť prípadu skutočne nevyžaduje; trvalé tresty však uložiť nemôže.
Kán. 1350 – § 1. Pri ukladaní trestov klerikovi treba vždy dbať, aby mu nechýbalo to, čo je potrebné na slušné materiálne zabezpečenie, ak nejde o prepustenie z klerického stavu.
§ 2. Avšak o prepusteného z klerického stavu, ktorý je pre trest naozaj v núdzi, má sa ordinár postarať čo možno najlepším spôsobom, ale s vylúčením udelenia úradu, služby alebo úlohy.