Kán. 720 – Právo prijímať do inštitútu tak na probáciu ako aj na prevzatie posvätných zväzkov buď časných alebo doživotných čiže definitívnych patrí vyšším predstaveným s ich radou podľa normy konštitúcií.
Kán. 721 – § 1. Na začiatočnú probáciu sa neplatne prijíma:
1. kto ešte nedosiahol plnoletosť;
2. kto je už viazaný posvätným zväzkom v nejakom inštitúte zasväteného života alebo bol včlenený do spoločnosti apoštolského života;
3. manželská stránka počas trvania manželstva.
§ 2. Konštitúcie môžu určiť iné prekážky prijatia aj vzhľadom na platnosť alebo pripojiť podmienky.
§ 3. Aby bol niekto prijatý, má mať okrem toho zrelosť, potrebnú na správne vedenie života, ktorý je vlastný inštitútu.
Kán. 722 – § 1. Začiatočná probácia sa má zamerať na to, aby kandidáti lepšie spoznali svoje Božské povolanie, a to vlastné inštitútu, a aby sa cvičili v duchu a v spôsobe života inštitútu.
§ 2. Kandidáti majú byť náležite formovaní na život podľa evanjeliových rád a poúčaní, ako ho úplne premeniť na apoštolát za pomoci tých foriem evanjelizácie, ktoré väčšmi zodpovedajú cieľu, duchu a povahe inštitútu.
§ 3. Spôsob a čas tejto probácie pred prvým prijatím posvätných zväzkov v inštitúte, nie kratšej než dva roky, má sa určiť v konštitúciách.
Kán. 723 – § 1. Po uplynutí času začiatočnej probácie kandidát, ktorý je považovaný za súceho, má prijať tri evanjeliové rady potvrdené posvätným zväzkom alebo z inštitútu odísť.
§ 2. Toto prvé včlenenie, nie kratšie než päť rokov, má byť podľa normy konštitúcií dočasné.
§ 3. Po uplynutí času tohto včlenenia členovi, ktorý je považovaný za súceho, má byť umožnené doživotné včlenenie alebo včlenenie definitívne, totiž s dočasnými záväzkami, ktoré treba vždy obnovovať.
§ 4. Definitívne včlenenie vzhľadom na tie isté právne účinky, ktoré treba stanoviť v konštitúciách, je postavené na roveň doživotnému.
Kán. 724 – § 1. Po prvom prijatí posvätných zväzkov treba stále vo formovaní pokračovať podľa konštitúcií.
§ 2. Členov treba zároveň formovať v Božích a ľudských veciach; ale o ich trvalú duchovnú formáciu sa majú vážne starať predstavení inštitútu.
Kán. 725 – Inštitút si nejakým záväzkom, stanoveným v konštitúciách, môže pridružiť aj iných veriacich, ktorí sa snažia o evanjeliovú dokonalosť podľa ducha inštitútu a majú mať účasť na jeho poslaní.
Kán. 726 – § 1. Po uplynutí času dočasného včlenenia môže člen inštitút slobodne opustiť, alebo ho vyšší moderátor po vypočutí svojej rady z oprávneného dôvodu môže vylúčiť z obnovenia posvätných zväzkov.
§ 2. Dočasne včlenený člen, ak to sám od seba žiada, môže od najvyššieho moderátora so súhlasom jeho rady z vážneho dôvodu dostať indult na opustenie inštitútu.
Kán. 727 – § 1. Doživotne včlenený člen, ktorý chce inštitút opustiť, má po zrelom uvážení veci pred Pánom žiadať od Apoštolského stolca cez najvyššieho moderátora indult na opustenie inštitútu, ak inštitút je pápežského práva; ináč aj od diecézneho biskupa, ako je to stanovené v konštitúciách.
§ 2. Ak ide o klerika inkardinovaného v inštitúte, má sa zachovať predpis kán. 693.
Kán. 728 – Legitímne udeleným indultom na opustenie inštitútu zanikajú všetky zväzky, ako aj práva a povinnosti vyplývajúce z včlenenia.
Kán. 729 – Člen sa z inštitútu prepúšťa podľa normy kán. 694 § 1, bod 1 a 2 a 695; okrem toho konštitúcie majú stanoviť iné dôvody prepustenia, len keď sú primerane vážne, vonkajšie, pripočítateľné a právne dokázané a má sa zachovať spôsob postupu stanovený v kán. 697-700. Na prepusteného sa vzťahuje predpis kán. 701.
Kán. 730 – Aby člen sekulárneho inštitútu prešiel do iného sekulárneho inštitútu, majú sa zachovať predpisy kán. 684 § 1, 2, 4, a kán. 685; aby sa uskutočnil prechod do rehoľného inštitútu alebo do spoločnosti apoštolského života, alebo z nich do sekulárneho inštitútu, vyžaduje sa dovolenie Apoštolského stolca, ktorého nariadenia treba dodržiavať.
Kán. 731 – § 1. K inštitútom zasväteného života sa približujú spoločnosti apoštolského života, ktorých členovia bez rehoľných sľubov sledujú apoštolský cieľ vlastný spoločnosti a žijúc podľa vlastného spôsobu života bratský život v spoločenstve, snažia sa o dokonalosť lásky zachovávaním konštitúcií.
§ 2. Medzi nimi sú spoločnosti, v ktorých členovia prijímajú evanjeliové rady nejakým zväzkom určeným v konštitúciách.
Kán. 732 – To, čo je stanovené v kán. 578-597 a 606, sa vzťahuje na spoločnosti apoštolského života, ale pri neporušení prirodzenosti každej spoločnosti; na spoločnosti však, o ktorých sa hovorí v kán. 731 § 2, sa vzťahujú aj kán. 598-602.
Kán. 733 – § 1. Kompetentná autorita spoločnosti zriaďuje dom a ustanovuje miestne spoločenstvo po predchádzajúcom písomnom súhlase diecézneho biskupa, s ktorým sa musí poradiť, aj keď ide o jeho zrušenie.
§ 2. Súhlas na zriadenie domu prináša so sebou právo mať aspoň kaplnku, v ktorej sa má sláviť a uchovávať najsvätejšia Eucharistia.
Kán. 734 – Riadenie spoločnosti sa stanovuje konštitúciami pri zachovaní kán. 617-633 podľa povahy každej spoločnosti.
Kán. 735 – § 1. Prijímanie, probácia, včlenenie a formovanie členov sa vymedzuje vlastným právom každej spoločnosti.
§ 2. Čo sa týka prijímania do spoločnosti, majú sa zachovať podmienky stanovené v kán. 642-645.
§ 3. Vlastné právo musí určiť plán probácie a formovania, najmä vedecký, duchovný a apoštolský, prispôsobený cieľu a povahe spoločnosti tak, aby členovia, spoznávajúc Božie povolanie, sa vhodne pripravovali na poslanie a život spoločnosti.
Kán. 736 – § 1. V klerických spoločnostiach sú klerici inkardinovaní do samej spoločnosti, ak konštitúcie nestanovujú ináč.
§ 2. Vo veciach, týkajúcich sa programu štúdia a prijímania posvätných stavov, sa majú zachovávať normy pre svetských klerikov, pri zachovaní § 1.
Kán. 737 – Včlenenie prináša so sebou pre členov povinnosti a práva určené v konštitúciách, pre spoločnosť však starosť viesť členov podľa konštitúcií k cieľu vlastného povolania.
Kán. 738 – § 1. Všetci členovia podliehajú vlastným predstaveným podľa normy konštitúcií vo veciach, ktoré sa týkajú vnútorného života a disciplíny spoločnosti.
§ 2. Podliehajú aj diecéznemu biskupovi v tom, čo sa týka verejného kultu, starostlivosti o duše a iných diel apoštolátu so zreteľom na kán. 679-683.
§ 3. Vzťahy člena inkardinovaného do diecézy k vlastnému biskupovi stanovujú konštitúcie alebo osobitné dohody.
Kán. 739 – Členovia sú okrem povinnosti, ktoré ich viažu podľa konštitúcií, viazaní aj spoločnými povinnosťami klerikov, ak z povahy veci alebo z kontextu nie je zrejmé niečo iné.
Kán. 740 – Členovia musia bývať v legitímne zriadenom dome alebo v spoločenstve a zachovávať spoločný život podľa normy vlastného práva, ktorým sa riadia aj prípady neprítomnosti v dome alebo spoločnosti.
Kán. 741 – § 1. Spoločnosti a ak konštitúcie nestanovujú ináč, ich časti a ich domy sú právnickými osobami a ako také sú schopné nadobúdať, vlastniť, spravovať a scudzovať časné dobrá podľa normy predpisov Piatej knihy Časné majetky Cirkvi, kán. 636, 638 a 639, ako aj podľa normy vlastného práva.
§ 2. Členovia sú podľa normy vlastného práva takisto schopní časné dobrá nadobúdať, vlastniť, spravovať a nimi disponovať, ale čokoľvek dostanú so zreteľom na spoločnosť, nadobúda sa pre spoločnosť.
Kán. 742 – Vystúpenie a prepustenie člena ešte definitívne nevčleneného sa riadi konštitúciami jednotlivej spoločnosti.
Kán. 743 – Indult na opustenie spoločnosti so zánikom práv a povinností, vyplývajúcich z včlenenia, pri zachovaní predpisu kán. 693 môže dostať definitívne včlenený člen od najvyššieho predstaveného so súhlasom jeho rady, ak to podľa konštitúcií nie je vyhradené Svätému stolcu.
Kán. 744 – § 1. Najvyššiemu moderátorovi je takisto vyhradené so súhlasom jeho rady udeliť definitívne včlenenému členovi povolenie prejsť do inej spoločnosti apoštolského života, pričom sú medzitým pozastavené práva a povinnosti, ktoré má vo vlastnej spoločnosti, ale pri zachovaní práva vrátiť sa späť pred definitívnym včlenením do novej spoločnosti.
§ 2. Aby sa uskutočnil prechod do inštitútu zasväteného života alebo z neho do spoločnosti apoštolského života, vyžaduje sa povolenie Svätého stolca, ktorého nariadení sa treba držať.
Kán. 745 – Najvyšší moderátor so súhlasom svojej rady môže definitívne včlenenému členovi udeliť indult žiť mimo spoločnosti, nie však dlhšie ako tri roky, pričom sa pozastavujú práva a povinnosti, ktoré sú nezlučiteľné s jeho novým postavením; zostáva však pod starostlivosťou moderátorov. Ak ide o klerika, vyžaduje sa navyše súhlas ordinára miesta, kde musí bývať a zostávať v starostlivosti a závislosti na ňom.
Kán. 746 – Pri prepúšťaní definitívne včleneného člena kán. 694-704 sa majú zachovať primerane prispôsobené.
Kán. 747 – § 1. Cirkev, ktorej Kristus Pán zveril poklad viery, aby za pomoci Ducha Svätého zjavenú pravdu sväto chránila, hlbšie skúmala, verne ohlasovala a vykladala, má povinnosť a vrodené právo, nezávislé od akejkoľvek ľudskej moci, hlásať evanjelium všetkým národom aj pri používaní vlastných spoločenských komunikačných prostriedkov.
§ 2. Je úlohou Cirkvi vždy a všade ohlasovať morálne zásady, aj čo sa týka sociálneho poriadku, a takisto vynášať úsudok o akýchkoľvek ľudských skutočnostiach, pokiaľ to vyžadujú základné práva ľudskej osoby alebo spása duší.
Kán. 748 – § 1. Všetci ľudia sú povinní hľadať pravdu v tom, čo sa vzťahuje na Boha a jeho Cirkev, a keď ju spoznajú, na základe Božieho zákona majú povinnosť a právo ju prijať a zachovávať.
§ 2. Nikomu nikdy nie je dovolené donucovaním privádzať ľudí, aby prijali katolícku vieru proti svojmu svedomiu.
Kán. 749 – § 1. Najvyšší veľkňaz je na základe svojho úradu neomylný v magistériu, keď ako najvyšší pastier a učiteľ všetkých veriacich, ktorý má úlohu posilňovať svojich bratov vo viere, definitívnym úkonom vyhlasuje učenie viery alebo mravov za záväzné.
§ 2. Neomylnosť v magistériu má aj kolégium biskupov, keď magistérium vykonávajú biskupi zhromaždení na ekumenickom koncile, ktorí ako učitelia a sudcovia viery a mravov vyhlasujú pre celú Cirkev určité učenie viery alebo mravov za definitívne záväzné pre celú Cirkev; alebo keď rozídení po svete, zachovávajúc puto spoločenstva medzi sebou a s nástupcom Petra, spolu s tým istým Rímskym veľkňazom hodnoverne učia veci viery alebo mravov a zhodujú sa v tom istom učení, ako definitívne záväznom.
§ 3. Nijaké učenie sa nechápe ako neomylne definované, ak to nie je zjavne isté.